na Blog.cz

Na moju prosbu ma Joey vzal späť na chatu. Počkala som pred nemocnicou, kým sa rozlúči so všetkými, ktorým povedal, že mi nie je dobre a tak ich počkáme na chate. Najprv som síce chcela odísť domov, no nakoniec ma presvedčil. Sľúbil mi, že o smrti môjho brata sa nikto nedozvie a ja som mu verila. Nechcela som, aby to niekto vedel. Možno by začali ľutovať moju rodinu a tým by mi to ešte viac pripomínali.

"Nie si hladná?" opýtal sa ma, keď som si sadla na posteľ. Pokrútila som hlavou a preložila si nohy do tureckého sedu.

"Nedáš si aspoň niečo na pitie?"

"Joey, nemusíš ma rozmaznávať," zasmiala som sa a pobavene som sledovala ako premýšľa čo by mi mohol doniesť.

"Tak tu máš aspoň čokoládu. Tá upokojuje," vzal zo stola Milku a podal mi ju.

"Ďakujem," usmiala som sa a on si priniesol stoličku, ktorú položil oproti mne s operadlom dopredu. Sadol si na ňu obkročmo a hlavu si oprel o operadlo.

Ráno som sa prebudila ako ma niekto šteklí na chrbte. Pomrvila som sa a začala sa naťahovať. Následne som otvorila oči a až vtedy som si uvedomila, že v posteli nie som sama.

"Dobré ránko," pošepol mi Joey pri uchu a ja som sa rozospato k nemu otočila. Ležal tam na boku nalepený na stene, pričom ja som bola roztiahnutá na trištvrte postele.

"Aj tebe," odvetila som a pretočila sa na bok k nemu. On sa jemne usmial a začesal mi strapatý prameň vlasov za ucho.

"Asi by sme sa mali porozprávať," začala som, pretože som chcela mať ten trápny rozhovor o tom čo sa stalo včera v noci za sebou. Síce sme nedošli ďalej ako k bozkom, mali by sme si to čím skôr vysvetliť. Neviem prečo ale nič som od toho nečakala. Vedela som až príliš dobre, že by z toho nemohlo byť nič viac ako táto jedna noc. Nebola som predsa hlupaňa aby som si začala navrávať, že by ku mne mohol niečo cítiť. Vedela som ako to je medzi nami. Od začiatku sme sa neznášali, potom som mu pomohla aby nahneval Emily a potom....potom sa to nejako skomplikovalo, pretože som sa vžila do role jeho priateľky viac ako som mala. A to bola chyba. Kebyže to neberiem až tak vážne, neranilo by ma to, že sa v deň môjho odchodu postavil za EMily a nie za mňa.

"Teraz nie," odvetil a nahol sa ku mne. Plánoval ma pobozkať, no ja som sa odtiahla. Posadila som sa a on urobil to isté.

"Stalo sa niečo?" opýtal sa zmätene.

Po dlhom čase som dokončila nejaké video. Mám moc rozrobených,len nejako ich neviem dokončiť. Snáď sa raz donútim aj k tým ostatným :D

Zvyšok leta prešiel ako voda. DO začiatku školy chýbal posledný týždeň a ja som sa balila na chatu, ktorú sme usporiadali spolu s babami. Konečne po vyše mesiaca ich znova uvidím. Úprimne som sa tešila na spoločne strávené chvíle, na každodenné párty, bláznivé nápady a kopec zábavy. Síce tam nebude žiaden cast, budeme tam my. A to je viac než dosť. Ak mám byť úprimná som aj rada, že to celé bláznovstvo z Benátok je už dávno za mnou. Som rada, že som ich spoznala a že som s nimi strávila pár nezabudnuteľných chvíľ, no viac už by som asi ani nechcela. Teda nechcela by som to v tom prípade, keby som musela znova byť v blízkosti Josepha. Toho chlapa už nechcem v živote ani len vidieť. Ponížil ma.

"Idiot," frfla som si, kým som hádzala veci do tašky.

"Vlastne ani neviem prečo si kazím deň myšlienkou na to..na to indivíduum," hovorila som si mrzuto, keď v tom vtrhla do izby mama s telefónom v ruke.

"Chce s tebou hovoriť..." nestihla dopovedať, pretože som jej skočila do reči.

"Povedz tomu namyslenému hlupákovi nech mi už dá pokoj!"

Myslela som si, že je to Joseph tak ako skoro každý druhý deň. Využíva mojich rodičov, že by ma prehovorili, aby som s ním prehovorila. A aj napriek tomu, že vedia čo sa vlastne v Benátkach stalo, držia jeho stranu.

Prekvapilo ma, že to sídlo sa nachádza v Mystic Falls. Síce to bolo ďaleko od všetkého, na pokraji mesta neďaleko západného lesa, stále to bolo tu.

"Nevedela som, že si sa zdržoval stále v Mystic Falls," pozrela som sa na Stefana.

"Držali ma tu spomienky," pozrel sa tiež na mňa.

"Na Katherinu", doplnila som a on iba prikývol.

"Najprv ona, teraz Elena. Ešte, že ste nepoznali pôvodnú Petrovú, určite by ste sa pobili aj o ňu," zasmiala som sa pri tej predstave.

"Tá ostala pre Klausa a Elijaha," povedal vážne a ja som sa zamračila. Tak o tomto som vôbec netušila.

"Naozaj?"

"Uhm, Tatia Petrova bolo dievča, do ktorého sa obaja zamilovali. Že vraj to bola jediná žena, ktorú Klaus kedy miloval."

"Neverím. Ten chlap nevie čo je láska," povedala som si už iba pre seba a pozrela sa pred seba.

"Prečo mi vlastne pomáhaš zachrániť Damona, keď ho tak nenávidíš?" opýtal sa ma po chvíli ticha, no našťastie sme práve dorazili na miesto. Odignorovala som jeho otázku a vystúpila som z auta. Niečo sa mi nezdalo. Mala som pocit, že toto miesto od niekadiaľ poznám. Vôňa čerstvého ihličia mi až príliš pripomínala nejakú spomienku, ktorú som mala v podvedomí, no nedokázala som si ju vybaviť. Obzrela som sa okolo seba a zbadala malú studňu. Pomalými krokmi som sa k nej priblížila. Pred ňou bol položený veľký kameň, na ktorý som stúpila a nahla sa nad studňu. Niečo ma do nej lákalo, vábilo. Už som chcela do nej skočiť, keď ma zozadu zadržal Stefan.

Ako som predpokladala za ten spoločný večer sa nič normálneho nepreberalo. Jediným hlavným dôvodom kvôli ktorému zvolali túto schôdzu bolo, že Klaus vyhlásil, že do týždňa si berie Elenu so sebou. Mal v pláne s ňou odísť a oni robili kvôli tomu veľké haló. Po prvej tretine schôdzi som znudene odišla do svojej izby a zavrela sa. Zhodila som sa na posteľ a zrakom som blúdila po strope. Síce som nechcela počúvať o čom sa dole bavia, počula som to zreteľne. Išlo mi na nervy to Elenine mučenícke správanie, z ktorého bol každý na mäkko. Nechápala som ako niekto ako ona môže mať vplyv nad všetkými. Keď som si predstavila, že ešte pred časom som jej rovnako zobala z ruky, prišlo mi zle.

"Určite som nebola normálna," zafrflala som si popod nos, keď v tom som započula niečo čo ma naozaj zaujalo. Zreteľne som počula ako sa bavia o mne a o tom, že je na čase aby som sa dozvedela pravdu.

"Ticho, môže nás počuť," upozornil ich Alarick, ktorému asi ako jedinému došlo, že môžem načúvať.

"Čoho sa bojíš kámoš hm? Že ťa odmietne? Že tebou pohrdne alebo nebodaj, že ťa znenávidí?" pýtal sa ho Damon tým svojim pobaveným hlasom a ja som sa posadila.

"Nie je to dvakrát jednoduché potom ako si ju nechal zabiť a ako sa zastávam Eleny aj po všetkom," odvetil mu Alarick.

Ležala som na posteli a pomaly naberala sily. Každým dúškom krvi som sa cítila silnejšia, no zároveň nervóznejšie. Mala som zlý pocit z Alaricka a Damona, ktorý sa tvárili naozaj záhadne. Najhoršie však na tom bolo, že som cítila, že to čo sa teraz dozviem mi možno zasiahne viac do života ako by som chcela.

"Tak mi už jeden z vás povie čo sa deje?!" dlhšie som už nevydržala a vybuchla som.

"Ja držím mlčanlivosť," ukázal na svoje ústa Damon, pričom sa tváril ako neviniatko. Alarick si ma skúmavo prezeral čo mi naháňalo husiu kožu.

"Nechaj nás samých," zrazu sa ozval a adresoval to Damonovi.

"Ale prečo?" ohradil sa hneď Damon a zamračil sa.

"Damon odíď," už som sa ozvala aj ja.

"Vy ste sa naozaj našli. Obaja ste rovnako nepríjemný," zafrflal a vybral sa na odchod. Keď som ostala sama s Alarickom, prisadla som si k nemu bližšie a chytila ho za ruku. Neviem prečo ale odkedy som ho spoznala, pociťovala som k nemu obrovskú dôveru. A asi to bolo vzájomné, keďže hneď na druhý deň po našom zoznámení mi ponúkol bývanie u neho doma. Síce sme spolu moc nekomunikovali, obaja sme k sebe pociťovali akýsi druh náklonnosti, ktorá vznikla v podstate z ničoho.

Ležala som na posteli v mojom novom dome a čítala si knihu. Bola to kniha Vampýrská akadémia o upíroch, pri ktorej som sa dobre pobavila. To rozdeľovanie na Mórojov, ktorí sú dobrí a Strigojov, ktorí sú zasa zlý mi prišlo naozaj zábavné. Ako môže niekto napísať takú hlúposť?

"Ako vidím už si si urobila pohodlie," zrazu sa vo dverách, ktoré som nechala otvorené zjavil Damon.

"Neučili ťa klopať?" opýtala som sa, no nevenovala som mu ani jeden pohľad.

"Mala si otvorené," odvetil pokojne a ja som sa ďalej venovala knihe. V tom som zacítila ako si ľahol ku mne na posteľ a hlavu si oprel o roh vankúša, na ktorom som ležala.

"Som rád, že si späť," pošepol mi do ucha a natiahol sa ku mne. Tesne pred dotykom jeho pier na moje líce som mu chytila tvár a pozrela sa mu do očí.

"Ujasníme si niečo. Nebudeme zdieľať spoločnú posteľ," povedala som a on sa usmial spôsobom akým to vedel len on.

"Na to som ani nepomyslel. Chcel som ťa iba slušne privítať ako sa patrí. No aspoň viem na čo myslíš."

"Nefandi si," odvrkla som a odštopla ho od seba.

Stáli sme pred podnikom a ja som rozmýšľala ako dostať Elis do bezpečia. Nemôžem dovoliť tomuto psychopatickému maniakovi jej ublížiť.

"Ako je možné, že..." nestihla som ani položiť otázku, pretože mi skočil do reči.

"Naozaj si myslíš, že som až na toľko hlúpy aby som sa nejako nepoistil, keď idem zabiť upíra?" mieril tým k dňu, kedy plánoval Damonovu smrť, no skôr ako do jeho bezvládneho tela zapichol kolík, vrazila som mu nôž do chrbta. Bola to moja prvá vražda, na ktorú ma však Damon prinútil zabudnúť. Spomenula som si na ňu až po premene.

"Upíra?" zakvílila prestrašene Elis.

"Nerozumiem však jednému. Odkiaľ si mal v sebe krv?" odignorovala som jej poznámku a sústredila sa na neho.

"To nie je dôležité. No ako vidím, tak aj ty si už jedna z nás," spokojne sa usmial a prikročil s Elis ku mne.

"Nechaj ju odísť, je to iba medzi nami," išla som k veci, keď som zbadala ako jeho zovretie ešte viac zosilnelo.

"Omyl. Nie je ľahké ti ublížiť fyzicky a práve preto..." nedopovedal, pretože sa v tom zahryzol do krku Elis, ktorá ani len nevydala hlások. Vedela som, že ju prinútil nekričať. Chcela som sa už na neho vrhnúť, keď nadvihol hlavu. Pozrela som sa na jej krk a zbadala som tam iba malú ranku.

Kľačala som nad telom mojej mamy, ktorá bojovala o svoj život z posledných síl. V tej chvíli som sa nenávidela. Moja túžba bola silnejšia ako moje puto k nej. Chcela som jej pomôcť, dať jej moju krv a zachrániť ju, no nemohla som. Bola som v takom šoku, že som sa dokázala iba prizerať na to ako mi odchádza pred očami.

"Nechcela som to. Prisahám, že toto som nechcela," opakovala som dookola a hľadela na ňu. Začala som si uvedomovať, že Damon mal pravdu keď mi hovoril, že by som sa nemala vracať domov. Vtedy som neverila, že by som sa nedokázala ovládnuť pred vlastnou matkou. No stalo sa a ja som nemala síl to zvrátiť.

"Môžem jej pomôcť," ozval sa zrazu za mnou známy hlas a ja som od ľaku podskočila. Otočila som sa za hlasom a šokovane som pozerala na pani Mongomeryovu.

"Ako ste sa sem dostali?" opýtala som sa a utrela si slzy.

"Tvoja mama mi prednedávnom dala kľúč, aby som jej chodila polievať kvetiny, kým bude v Chicagu," odvetila chladne.

"V Chicagu? Na čo tam bola a ako je možné, že som vás ani nepočula vchádzať?" pýtala som sa rozrušene jednu otázku za druhou.

"Ešte dýcha, môže sa ešte zachrániť," pristúpila ku mne a kľakla si vedľa mňa pričom sa na mňa ani nepozrela.

"Môžem jej dať moju krv a..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočila do reči. Jej prítomnosť spôsobila, že som sa dostala z prvotného šoku a začala som reálne uvažovať. Už by som zvládla ponúknuť jej krv na uzdravenie.