Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

13. kapitla- Záchranca

25. května 2011 v 11:09 | Mima

13. kapitla- Záchranca



Všetci spozorneli a začali sa obzerať okolo seba. Ten chlap ma stále pevne držal a ja som sa nemohla poriadne ani hýbať. Cítila som, že sa niečo blíži. Neviem ako je to možné, ale vo svojom vnútri som už nepociťovala strach z toho, že mi môžu títo chlapi nejako ublížiť.
"Kto tam je?!" zvolal prestrašene jeden z chlapov.
"Aj ty si to videl?" spýtal sa druhý. Muž čo ma držal sa iba obracal hlavou a nechápavo na ostatných hľadel. V tom som zbadala tieň, ktorý prešiel okolo jedného muža. Ten sa rýchlo obrátil, no bolo neskoro. Počula som už iba silné výkriky. Zavrela som oči a v tom som pocítila ako zovretie povolilo. Keď som pocítila, že som voľná, pomaly som otvorila oči. Chlapi, ktorý tam predtým stáli, teraz ležali bezvládne na zemi.
"Nie prosím, neubližuj mi," začula som hlas plný strachu. Pozrela som sa napravo a zbadala som ako sa ten chlap krčí pri aute a rukami si zacláňa tvár od strachu. K nemu sa pomalým no ladným pohybom niekto približoval. Najprv som ho nespoznala, no keď som sa opatrne k nim priblížila, zbadala som jeho tvár.

"Damon, nie!" zvolala som, keď som zbadala, čo plánuje urobiť. Stál už tesne nad chlapom keď sa ku mne obrátil. Jeho tvár vyzerala znova ako diablova. Ústa mal celé od krvi a z očí mu šľahali plamene.
"Prosím neubližuj mu," prosíkala som so zovretým hrdlom. Len ťažko sa mi drali slová von. Damon tam iba nehybne stál a chvíľu sa na mňa díval. Jeho tvár sa pomaly dostávala do normálu. Keď som si už myslela, že bude všetko v poriadku, Damon sa zvrtol a už držal chlapa pod krkom.
"Nie!" zvolala som prestrašene.
"Toto si pohnojil chlapče," povedal medzi zuby a dosť dlho sa mu pozeral do očí. Potom ho pevnejšie chytil za krk a hodil ho cez cestu. Bolo to akoby držal iba nejakú handrovú bábiku, ktorú sa rozhodol s čistou ľahkosťou vyhodiť na smetisko. Najprv som vykríkla od strachu, že ho tým zabil, pretože chlap dopadol na tvrdú zem. No keď som zbadala, že sa pomaly pohol, uľavilo sa mi. Damon si oprášil svoju koženú bundu, usmial sa a prešiel okolo mňa bez toho, aby niečo povedal. Podišiel ku môjmu autu.
"Týmto už domov nedôjdeš," povedal a zasmial sa. Otočila som sa za ním, ruky som si prekrížila cez hruď a nechápavo som sa na neho pozrela. Aj keď sa na mňa nepozeral, vedel, že ho pozorujem.
"No tak Elena, keď mi chceš poďakovať, tak do toho," povedal kúsok ironicky a stále sa robil, že sa snaží opraviť auto.
"Ďakujem," precedila som medzi zuby. Neviem prečo ma vytáčalo, že to bol práve on, čo ma zachránil. Damon vycítil môj tón hlasu a tak sa ku mne otočil. Stále som sa na neho uprene pozerala, nechápala som ako sa môže správať tak ironicky aj v takej chvíli.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?" spýtal sa a chvíľu na to dodal: "Aaa už viem. Práve uvažuješ, že môjho bračeka vymeníš za mňa. Však je to tak?" potmehútsky sa usmial a nadvihol jedno obočie.
"Vtipné," prevrátila som očami. Pomaly sa začal približovať ku mne.
"Tak už viem. Určite mám ešte niekde na tvári zvyšok krvi. No kde je? Tu? Alebo tu?" pýtal sa a ukazoval najprv na bradu a potom na ústa a pritom sa stále približoval. Keď už bol tesne pri mne, natiahol sa bližšie ku mojej tvári.
"Idiot!" sykla som a prešla okolo neho. Pozrela som sa na toho muža, ktorý ešte stále ležal na zemi.
"Čo s ním urobíme?" spýtala som sa.
"Necháme ho tu, ráno si po neho prídem," povedal zamyslene.
"Prečo až ráno?" spýtala som sa nechápavo.
"Pretože teraz som sa už dosýta najedol a ráno mi poslúži ako čerstvá potravina. Mňam," povedal ironicky.
"Vieš byť aj normálny?" spýtala som sa už podráždene.
"Ja som normálny, to Stefan nie je. On potláča svoje skutočné ja, nie ja. Ja som taký aký som a na nič sa nehrám. Toto je u mňa normálne," povedal už vážnym hlasom. Nepovedala som mu na to nič, hlboko vo svojom vnútri som vedela, že má pravdu, len som si to nechcela priznať.
"Tak čo teraz podnikneme?" opýtal sa znovu zvesela.
"Chcem ísť domov," povedala som potichu a dodala: "Požičaj mi mobil, prosím."
"Nemám ho sem," odpovedal.
"Sakra, ako sa dostanem domov," uvažovala som nahlas.
"Ehm," ozval sa Damon.
"Damon, teraz buď na chvíľu ticho, prosím. Potrebujem uvažovať," prehovorila som a začala som nervózne pochodovať hore dole.
"Elena,..." znovu sa ozval.
"Damon! Potrebujem sa dostať domov, musím vymyslieť ako ok? Tak prosím zdrž sa komentára aspoň nachvíľu," žiadala som ho a ďalej premýšľala. Počula som ako sa z chuti zasmial. Postavila som sa oproti nemu s nahnevaným výrazom.
Nestačí že je ironický, arogantný a nenechá ma rozmýšľať! Ale nakoniec som mu ešte na smiech! Pomyslela som si.
"Elena!" vyslovil moje meno so sladkým tónom. To ma najprv zaskočilo, vyznelo to tak zvláštne, ešte nikdy som nepočula takýto tón jeho hlasu. Priznám sa, že mi z toho nabehla až husia koža.
"Čo je?" spýtala som sa s vážnym hlasom.
"Ja som upír," oznámil mi pobavene a pri tom si jemne zakúsil do spodnej pery. Nechápavo som sa na neho pozrela.
"Vážne? Nehovor," snažila som sa vyznieť prekvapivo.
"Bože čo som komu urobil?" spýtal sa a dodal: "Poď," podal mi ruku.
"Kam?" spýtala som sa nechápavo.
"Chceš ísť domov či nie?" odpovedal mi otázkou a chytil ma za ruku. Až v tej chvíli mi docvaklo k čomu týmto všetkým smeroval.
"To nemyslíš vážne však?" koktavo som sa spýtala.
"Žiaden iný spôsob teraz nevidím. Vyskoč si," povedal a otočil sa mi chrbtom. Najprv som váhala, no potom som mu vyskočila na chrbát.
"Teraz sa pevnejšie chyť," upozornil ma. Svoje ruky som mu dala okolo jeho krku a nohy som prekrížila cez jeho telo.
"Radím ti zavri oči," povedal znovu tým sladkým tónom. Celá som sa zachvela a on to asi spozoroval, pretože sa zasmial.
"Pripravená?" ešte sa spýtal.
"Uhm," odvetila som potichu a zavrela oči. Zrazu som pocítila ako mi do tváre fúka silný a studený vietor. Vedela som, že ideme závratnou rýchlosťou, cítila som ako Damon zrýchlene dýcha. Celá tvár ma štípala od vetru a tak som sa čelom oprela o Damonovo plece. Bola som aj zvedavá ako rýchlo ideme, no neodvážila som otvoriť oči. Po chvíli som cítila ako zastal.
"Tadááá," povedal. Pomaly som nadvihla hlavu a otvorila oči. Stáli sme už pred mojím domom.
"Páni," užasnuto som vzdychla a postavila som sa na nohy. Celé sa mi triasli, myslela som si, že sa na nich neudržím. Ešte, že ma Damon zachytil rukou, inak by som sa ocitla na zemi.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma a ja som začula v jeho hlase náznak obavy. To ma zmiatlo.
"Jasné," odvetila som a pozrela sa na neho. On sa iba usmial a pomaly ma pustil. Vo chvíli, keď som mu chcela poďakovať, otvorili sa vchodové dvere nášho bytu:
"Elena?" ozval sa prekvapený hlas Jenny. Pozrela som sa na ňu a odstúpila od Damona. Nechcela som, aby si Jenna myslela, že s ním niečo mám a keďže sme stáli až priveľmi vedľa seba, rozhodla som sa urobiť krok dopredu.
"Konečne si doma, bála som sa už o teba. Si v poriadku?" spýtala sa s obavami.
"Jasné, som ok," odpovedala som.
"Dobrý večer," ozval sa hlas a neskôr sa vo dverách objavil aj jeho majiteľ.
"Ty?!" vyhŕklo zo mňa a celú ma striaslo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama