Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

22. kapitola- Krôčik od pravdy

18. září 2011 v 20:50 | Mima

22. kapitola- Krôčik od pravdy

Kľačala som nad bezvládnym telom Bonnie a snažila som sa zachytiť jej pulz. Vo chvíli keď Damon padol na zem, uhasil sa aj ten oheň. Ležal vedľa nej a zvíjal sa v bolestiach.
"Zaslúžiš si zhniť v pekle," zasyčala som k nemu a snažila sa oživiť Bonnie. Cítila som v sebe toľko hnevu, ktorý ma každou sekundou viac a viac zaplavoval. Ani som si neuvedomovala čo týmto pocitom spôsobujem.
"Bonnie, no taaak, reaguj!" kričala som od zúfalstva. S mojim krikom splývali aj Damonove výkriky bolesti. Síce som nevedela čo sa s ním deje, v tej chvíli mi to bolo aj jedno. Pokúsil sa zabiť moju priateľku, to mu nebudem môcť nikdy odpustiť.
"Prisahám, že ju zachránim, len už prestaň!" kričal Damon a zúfalo sa zvíjal v kŕčoch. Nechápala som komu to bolo adresované, a tak som ho ignorovala.
Nech si aj zomrie, zaslúži si to, prebehlo mi v mysli. Najdôležitejšie pre mňa bolo zachrániť Bonnie. Konečne som zacítila jej tep, ktorý bol však veľmi slabučký.
"Bonnie bojuj, prosím," skláňala som sa ku nej. Prepadalo ma čoraz väčšie zúfalstvo. Ani som si neuvedomila kedy a začali mi po lícach stekať slzy.


"Prosím," šepkala som zúfalo. Zabudla som aj na to, že o pár metrov ďalej Damon možno zomiera. Zabudla som na ten hnev, ktorý k nemu cítim. V tej chvíli som si iba priala, aby Bonnie otvorila oči. Aby som znova započula jej hlas a jej smiech. Mala som tvár podopretú o jej ruku a horlivo som plakala. Nevedela som ako jej môžem pomôcť. Tak veľmi som ju chcela zachrániť, no nemala som ako.
"Odstup," chytil na niekto za rameno a ja som od ľaku podskočila.
"Damon?!" nechápavo a s hnevom som na neho pozerala.
"Neurob to znova, keď chceš aby som ju zachránil," povedal, no skôr mi to vyznelo ako rozkaz. Zamračila som sa.
Čo nemám urobiť znova, prebehlo mi v hlave, no na nič som sa nepýtala. Zatiaľ. Damon sa sklonil k Bonnie, prehrýzol si ruku a následne ju priložil k jej perám. S napätím som pozorovala čo sa bude diať. Bonnie pomaly reagovala a nakoniec otvorila oči. Damon sa od nej odstúpil a ja k nej pribehla.
"Elena," šepla ešte slabým hláskom.
"Už je to v poriadku. Všetko je okej," tíšila som ju.
"On- on ma chcel...." koktala.
"Pšššt. Je to preč. Už si v bezpečí," uisťovala som ju. Otočila som sa k Damonovi, ktorý tu však už nebol.
"Chcem ísť domov," rozplakala sa. Určite musela byť v šoku. Bez slova som jej pomohla vstať a zaviezla ju k jej babke. Celý čas však mlčala. Snažila som s ňou komunikovať, no ona ma ignorovala.
Nakoniec som sa vrátila domov, kde ma nedočkavo čakala Jenna.
"Kde sa dočerta tak v noci potuluješ?!" vybehla nahnevane na mňa.
"Prepáč mi to. Iba som potrebovala ísť za Bonnie," odvetila som jej.
"Bola si u nej?" zamračila sa.
"Jasné," zaklamala som.
"Zvláštne, lebo jej babička mi telefonovala a pýtala sa, či tu náhodou nie je."
"Boli sme sa kúsok prejsť," rozpačito som sa usmiala.
"Prečo mi klameš?" krútila hlavou.
"Jenna prepáč, ale teraz nie. Potrebujem byť sama," odvrkla som jej a utiekla som po schodoch do svojej izby. Počula som ako volá moje meno, no nezastavila som. Zabuchla som dvere izby, ktoré som následne zamkla.
"Ach Stefan," povzdychla som si a sadla na posteľ.
"Prečo som ťa len neposlúchla, keď si ma pred ním varoval," chytila som vankúš, ktorý som objala.
"Už nikdy nedovolím, aby mi Damona prišlo čo i len ľúto. To prisahám."
"Nenávidím ťa Damon Salvatore," hovorila som si sama pre seba a zvalila sa na posteľ.
STEFAN:
Pozoroval som Elise ako sústredene niečo hľadá. Všimol som si, že je akási nervózna. Vždy keď som sa ku nej priblížil bližšie, celá sa roztriasla. Mal som pocit akoby sa ma bála.
"Takže sa s Elenou poznáš odmalička?" chcel som preťať trápne ticho.
"Presne od prvej triedy na základnej," odvetila mi, pričom sa ani na mňa nepozrela.
"Mám to," dodala a z hornej skrine vytiahla hrubú knihu. Postavil som sa zo stoličky a nasmeroval si to k nej.
"Čo je to?" nechápavo som sa spýtal. Keď si všimla, že som pri nej bližšie ako pred chvíľkou, rýchlo cúvla o pár krokov dozadu.
"To- to je kniha," zakoktala.
"To vidím, ale čo má táto kniha spoločné s tým čo chcem vedieť?"
"Môžem sa ťa niečo opýtať?" odvetila mi otázkou a skúmavo na mňa pozrela.
"Samozrejme."
"Popravde. Nezdáš sa mi ako vraždiace monštrum a preto nechápem jedno," zamračila sa.
"Je okrem teba aj niekto iní v blízkom kontakte s Elenou?.....Teda myslím tým niekto ako si ty," upresnila.
"Čo tým myslíš niekto ako ja?" zažmuril som oči.
"No tak Stefan, takto len strácame čas. Viem kto si."
"Odkiaľ?" nechápal som.
"Ach, je tu ešte toľko vecí, ktoré nevieš. Ale teraz nestrácajme čas. Prišiel si, aby si pomohol Elene nie? Tak mi odpovedz na moju otázku. Kto okrem teba je v jej blízkosti?" zopakovala.
"Mám brata, ktorý...." ani som nestihol dopovedať, lebo mi skočila do reči.
"Povedz mi niečo o ňom?"
"Damon, tak sa volá je opak mňa. Ako by som ho len opísal? Zlý, pomstychtivý a sebecký upír, ktorému na nikom a ničom nezáleží."
"To som si mohla myslieť. Tak toto aspoň veľa toho vysvetľuje," usmiala sa.
"Nerozumiem," zamračil som sa.
"Už sa stalo, že sa Elena dostala do stavu, kedy o sebe nevedela? Keď sa správala akoby posadnutá a potom si nič z toho nepamätala?" pýtala sa.
"Už dvakrát, ale ako o tom...."
"Musíš ma za ňou zaviesť. Ihneď!" zvýšila hlas a zrazu nebojácne ku mne pristúpila.
"Prečo? Ja ničomu nerozumiem."
"Chceš jej pomôcť alebo nie?!"
"Preto som prišiel."
"tak ma za ňou zaveď!" nástojila a ja som nakoniec súhlasil. Síce som nevedel ako to vysvetlím Elene. No bola to jediná možnosť ako sa dozvedieť čo sa to s ňou vlastne robí.
ELENA:
"Si moja. Vždy si bola iba moja a budeš. Darmo sa tomu brániš," počula som hlas, ktorý sa šíril z chodby pod schodami.
"Jeremy?" šepotom som vyšla z mojej izbe. Všade bolo pozhasínané. Nakukla som do izby mojej tety, no tá už pokojne spala. Môj bratranec, Jeremy mal zamknuté dvere.
"Poď, už ťa čakám," znova som započula ten hlas. Srdce mi búšilo ako o závod a dlane sa mi potili. Žalúdok som mala celý stiahnutý. Pociťovala som strach, veľký strach. Najradšej by som zaliezla pod perinu, schúlila sa do kĺbka a zavrela oči. Presne tak ako som to robila, keď som bola malá a mala som z niečoho strach. No tentoraz som to nemohla urobiť. Niečo ma dole vábilo. Niečo tak silné. Vedela som, že to potrebujem. Potrebujem to ako kyslík alebo ako vodu. Moja túžba po tom priahla, síce som nevedela čo alebo kto to je. Pomalými krokmi som schádzala dole schodmi.
"Hallo?" šepotom a trasľavým hlasom zo mňa vyšlo.
"Elena."
"Kto je tam?" Už som stála za sklenými dverami, ktoré vedú do kuchyne. Videla som cez nich siluetu človeka. Pomaly som otvorila dvere. Hneď mi došlo, že som to nemala robiť. To čo sa mi naskytlo pred očami, na to nikdy nezabudnem. Môj inštinkt mi napovedal, aby som sa rozutekala. No zrazu som sa nemohla ani hnúť. Mala som pocit akoby som bola zrastená do zeme. Jediné čo som mohla bolo začať kričať. A tak som aj urobila. Moje výkriky sa niesli celým domom, no bolo to márne. Nikto mi neprišiel na pomoc....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dany :) Dany :) | Web | 22. září 2011 v 14:46 | Reagovat

bože takto to ukončiť :D :D rýchlo ďalšiu kapitolu prosím :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama