Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Skúšky života- 1. kapitola

1. září 2011 v 17:04 | Mima

Skúšky života- 1. kapitola

Ráno som sa prebrala pomerne skoro. John už nebol v posteli a tak som sa poriadne ponaťahovala cez celú posteľ.
"John!" zvolala som na celý byt, no odpoveď neprichádzala. Postavila som sa a prešla sa po izbách, no po ňom nebolo ani stopy. Zhlboka som si povzdychla a prešla ku zrkadlu. Na mojom krku ešte stále svietili stopy od prstov z pred pár dňoch a na mojej ľavej ruke sa vynímala veľká modrastá modrina. Na dotyk ešte stále bolela, no tieto rany sa nikdy nevyrovnali bolesti, ktorú som cítila na duši. Už som si aj zvykla na tie každodenné hádky, bitky a ponižovanie. Žila som s tyranom, od ktorého som nedokázala ujsť. A ako by som aj mohla? Nemala som sa kde podieť. Na Slovensku sme boli vlastne nelegálne, nemali sme žiadne úradné doklady. Ešte stále sme mali americké občianstvo a k tomu som tu skoro nikoho nepoznala. Síce som mala pár priateliek, z ktorými som sa sem tam stretla, no tie o mojich problémov ani len netušili.
Práve som sedela na balkóne a pila rannú kávu, keď mi zazvonil mobil. Bola to Lenka, jeden z najbližších ľudí, ktorých som vo svojom živote mala. Mala 23 rokov, presne ako ja a celý svoj život prežila v tomto meste, Bratislave. Kvôli finančnej situácií sa musela vzdať svojho najtajnejšieho sna. Od malička sa túžila stať herečkou. No namiesto toho teraz pracuje v jednom podniku v centre mesta, kde robí čašníčku.


"Máš teraz čas?" pýtala sa ma do telefónu.
"Ani moc nie," zaklamala som, pretože som vedela, že ak by sa John vrátil a nenašiel ma doma, bolo by zle.
"Ale no tááák. Určite si aspoň chvíľku nájdeš na svoju kamarátku," skúšala ma presvedčiť.
"A čo máš vlastne v pláne?" chcela som vedieť.
"V Auparku sa dnes koná jedna akcia a ja by som tam veľmi chcela ísť," jej hlas znel tak nadšene, že som nakoniec nemohla odmietnuť. Síce som netušila čo sa tam bude konať, prichystala som sa a o pár minút som už stala pred jej domom. V duchu som sa iba modlila, aby môj manžel neprišiel skôr domov ako ja.
"No tak uvoľni sa. Uvidíš bude zábava," drgla do mňa, keď sme zaparkovali na tráve pri parkovisku. Toľko veľa áut a ľudí ako tu bolo teraz som v živote nevidela. Čím sme boli bližšie k obchodnému domu, tým som z toho mala horší pocit. Z každej strany do nás drgali pobláznené dievčatá, ktoré kričali ako zmyslov zbavené.
"Čo sa to tu vlastne koná?" zakričala som na Lenku, aby to počula.
"Autogramiáda hercov z jedného obľúbeného amerického seriálu," odvetila mi celá rozrušená.
"Aha," odvetila som. Nie som z tých ľudí, ktorí tajne snívajú, že sa stretnú so svojím idolom. Možno to je tým, že som svoj idol nikdy nemala.
"No tak poď!" zrazu ma chytila za ruku a ťahala ma k obrovskej rade ľudí, ktorá sa tiahla až na koniec.
"Ty tu chceš naozaj čakať, kým prídeš na rad?" vyvalila som na ňu nechápavo oči.
"Nie, my tu chceme čakať," opravila ma a nevinne sa na mňa usmiala.
"Tak to nie, so mnou teda nerátaj. Veď to skôr zostarnem, ako sa tam dostanem," pokrútila som hlavou.
"Ale no tak, nebuď taká. Si moja najlepšia priateľka a toto je splnenie môjho tajného sna. Mať podpis od slávneho amerického herca alebo herečky, ja asi omdliem!" začala nervózne podskakovať.
"Veď je to iba obyčajný človek ako my!" zasmiala som sa.
"Ty to nechápeš," mávla rukou.
"To teda nechápem," nadvihla som obočie.
"Ale ostaneš tu so mnou však? Chcem, aby si bola so mnou v tejto dôležitej chvíli," pozrela na mňa tak ako to vie iba ona a chytila ma za ruku. Síce som vedela, čo sa stane, keď John zistí, že som preč, no nemohla som jej povedať nie.
"Poznáš aspoň ten seriál?" spýtala som, kým sme stáli v rade, ktorá sa pomaličky skracovala. Naozaj to šlo strašne pomaly. Nechápala som čo tam tak dlho robia.
"Pár častí som videla. Je to o dvoch upírich bratov, ktorý sa zaľúbia do jedného dievčaťa," začala mi hovoriť obsah.
"Nevedela som, že pozeráš rozprávky," zasmiala som sa.
"To nie je žiadna rozprávka. Náhodou je to naozaj skvele. Mať tak viac času, tak si to pozriem úplne celé. No ale musím ti povedať, že tí herci sú božskí," rozplývala sa a ja som sa na nej dobre zabávala. Čím sme sa dostávali bližšie k obchodu, kde mali byť tie hviezdy, tým sme stále hlasnejšie počuli piskot, smiech a krik z miestnosti. Vonku sa baby dostávali úplne vytrasené a skoro každá plakala. Všade naokolo boli bodyguardi, paparazzi a zachranári, ktorí museli aj viac krát zasahovať. Naozaj som si v tej chvíli pripadala ako v inom svete, kde určite nepatrím.
"Cítiš to?" obrátila sa rozpačito ku mne, keď sme prechádzali dverami.
" Čo či cítim?" pozrela som na ňu.
"Tú nervozitu, ktorá mi prechádza celým telom. Cítiš to rovnako?"
"Mala by si sa upokojiť, lebo skolabuješ skôr ako stihneš od nich získať ten autogram," bavila som sa na nej.
"Keď to je neskutočné! Waaau, ja sa asi zbláznim!" poskakovala na mieste.
"Blázonko," usmiala som sa a pozrela za seba, kde sa tiahla ešte poriadne dlhá rada.
"Ja ich už vidím!" zrazu vykríkla Lenka a drgala do mňa, aby som sa pozrela tiež z miesta kde stála ona. Keďže som bola nižšia ako ona, nič som nevidela.
"Hej, hej vidím," zaklamala som jej, aby ma nepodsunula ďalej dopredu. V podstate mi to v tej chvíli bolo úplne jedno. Po chvíli sme už boli konečne na rade. Pred nami boli posledné dievčatá, ktoré sa s nimi chceli ešte odfotiť a nás zatiaľ začali prehľadávať bodyguardi, či nemáme nejaké nebezpečné veci.
"Nie je to už kúsok prehnané?" pošepla som Lenke, kým ma kontrolovali. No tá ma už ani neregistrovala, pretože jej pohľad už mieril k čiernemu dlhému stolu, za ktorým sedeli. Keď som videla jej úsmev, ktorý jej žiaril na tvári, bola som šťastná s ňou.
"Bože môj, ty si Caroline. Teda Candice," povedala po anglicky a neisto podávala svoju ruku akejsi blondínke za stolom.
"Áno to som ja," milo sa usmiala a podpísala jej kartičku so svojou fotografiou. Následne Lenka pristúpila k nejakému mužovi, ktorý vyzeral naozaj sympaticky. Jeho bielkasté zuby mu svietili v širokom úsmeve.
"Paul Wesley, no tak to ma podrž!" vykríkla, no tento krát už po slovensky.
"Ako sa voláš?" opýtal sa jej po svojom jazyku.
"L-Lenka," odvetila rozpačito.
"Nezvyčajné meno," odvetil, no ona sa zatvárila nechápavo, keďže nevedela poriadne po anglicky. Videla som, že za stolom sedí ešte jeden človek, no Lenka mi zacláňala vo výhľade. Nadšene som pozorovala ako práve žije svoj sen a ani som si neuvedomila, že brzdím radu.
"Môžeš, si na rade," ozvala sa ku mne tá blondínka, tuším jej meno je Candice.
"Aha, kúsok som sa pozabudla," neisto som sa usmiala a podišla ku nej. Ani sama som nevedela čo vlastne od nich chcem. No nechcela som vyzerať ako hlupaňa a tak som si od nich vzala kartičky z ich fotografiami a podpismi. Celý čas som mala sklopený zrak a v duchu som sa modlila, nech to mám už za sebou. Vôbec som nepoznala týchto ľudí a tak som sa cítila naozaj trápne. Keď som už mala kartičku aj od toho sympatického chlapca, ktorého meno bolo Paul, prešla som ku poslednému človeku, pričom som sa pred seba ani nepozrela. Stále som pozerala do zeme. Už od mala som mala taký zvyk. Stále, keď som chcela byť neviditeľnou, sklopila som pohľad a tak som aspoň nadobudla takýto pocit.
"Môžem vedieť tvoje meno?" zrazu sa ku mne prihovoril mužský hlas a ja som celá zmeravela a pomaly zodvihla hlavu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ..::GirL WiTh SmiLe =):.. ..::GirL WiTh SmiLe =):.. | Web | 2. září 2011 v 15:58 | Reagovat

super píšeš..:)
a pekný dess ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama