Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Skúšky života- 2. kapitola

3. září 2011 v 14:31 | Mima

Skúšky života- 2. kapitola

"Tak už mi prezradíš tvoje meno?" spýtal sa ma ešte raz, kým ja som na neho neveriacky hľadela. Jeho oči, jeho úsmev a mimika tváre mi až priveľmi pripomínali jedného človeka.
"Nie, to nie je možné," zašomrala som si po slovensky popod nos a značne som znervóznela.
"Ashley, prebuď sa!" drgla do mňa Lenka a zasmiala sa.
"Asley?" zamyslene zopakoval moje meno.
"Tu máš, odfoť nás," podávala mi Lenka do ruky foťák a postavila sa medzi Paula a jeho. Vedela som, že sa musím upokojiť. Nebola som si istá, či tento muž je tým istým človekom, ktorý pre mňa pred pár rokmi tak veľa znamenal. Človekom, o ktorom som snívala každučkú noc a tajne dúfala, že mi raz povie, že ma má rád. Tým istým mužom, ktorý sa zrazu z jedného dňa na druhý vytratil z môjho života a mne tým ukázal ako dokáže láska bolieť.
"Ashley!" zodvihla na mňa Lenka hlas a ukázala mi na foťák.
"P- prepáč," zakoktala som a odfotila som ich.
"Skvelé a teraz ty. Postav sa medzi nich," podišla ku mne a štopla ma k ich stolu.
"Nie," odvetila som stroho.
"Si v poriadku?" zazrela na mňa.

"Hej, len si myslím, že brzdíme radu," ukázala som na nedočkavé dievčatá, ktoré už napäto čakali na svoju chvíľu.
"Mali by sme už ísť," dodala som rozpačito.
"Máš asi pravdu," povzdychla kúsok posmutnene a ešte raz sa pozrela na hercov.
"Ďakujem," odovzdane im povedala a usmiala sa. Ja som už vykročila vpred ku východu, no ona tam ešte stále nehybne stála. Podišla som k nej a potiahla ju za ruku.
"Už už idem," povedala a konečne sa pohla.
"Počkajte!" niekto za nami zrazu zvolal, keď sme už stáli pri dverách. Keď som sa otočila, zbadala som ako k nám smeruje práve muž s modrastými očami, ktorý mi tak veľmi pripomínal Iana, moju prvú lásku.
"Bože, on ide za nami!" podskočila od radosti Lenka. Keď sa k nám dostavil, baby čo boli v rade vedľa nás začali po ňom naťahovať ruky ako šialené. Museli pribehnúť ochrankári, ktorí im k nemu zatarasili cestu.
"Toto si si zabudla," pozrel na mňa a podával mi do ruky kartičku s jeho fotografiou. V tom som si všimla jeho podpis. Stálo tam IanS.
"Ja- ja to vlastne nechcem," nervózne som odvetila a vybehla von. Dlhšie som už nevydržala v tej miestnosti. Už som si bola celkom istá, že je to on. Cítila som ako sa mi každú chvíľu podlomia nohy a ja spadnem na zem. Jeho blízkosť spôsobila, že som si spomenula na ten pocit na strednej, keď som bola do neho zamilovaná. Síce viem, že to už bolo dávno, no v tejto chvíli som sa cítila presne ako vtedy.
"Zbláznila si sa?" pribehla ku mne Lenka.
"Prečo?"
"Ten chlap sám osobne za tebou došiel, aby ti dal svoj podpis a ty to odmietneš? Vieš čo by za to dali ostatné dievčatá?!"
"Už musím ísť," odignorovala som jej poznámku a začala sa predierať davom. Lenka sa vybrala za mnou a celú cestu domov nadšene rozprávala o tomto zážitku. Síce som sa tvárila, že ju počúvam, moje myšlienky boli niekde inde. Stretnutie s Ianom spôsobilo nielen to, že som si spomenula na to čo som k nemu cítila ale aj pripomenulo moje detstvo a roky strávene v Convingtone. Ako veľmi by som v tejto chvíli chcela byť v našom dome, ktorý síce nebol veľký, no za to útulný. Tak rada by som zašla na moje obľúbené miesto, k jazeru, ktoré ležalo iba pár metrov od môjho domova a kde som chodievala stále, keď som potrebovala premýšľať.
Domov som došla celá v rozpakoch. Položila som kabelu na stôl a zvalila som sa na gauč. Nedokázala som prestať myslieť na môj rodný domov.
"Kde si sa dočerta flákala?!" rozzúrený Johnov hlas sa niesol už z kuchyne. Asi počul ako som zabuchla dverami. O pár sekúnd už stál predo mnou a jeho výraz naznačoval aký je nahnevaný.
"Si hluchá alebo čo?!" kričal na mňa.
"Bola som iba s Lenkou," odvetila som mu pokojne.
"Vieš, že sa mi nepáči, keď sa s ňou stretávaš. Ona je slobodná, no nezabúdaj na to, že ty máš doma manžela, o ktorého sa musíš starať!" stále mal zvýšený hlas.
"Už mám toho tak akurát dosť! Som tvoja žena a nie tvoj väzeň!" postavila som sa z gauča.
"Nedvíhaj na mňa hlas," upozornil ma.
"Lebo čo ha? Znova ma zbiješ? No tak, do toho, mne je to už jedno!" teraz som to bola ja, ktorá začala kričať.
"Aale pozrime sa, ty ma nebudeš prosiť, aby som nedvihol na teba ruku?" pozrel sa prekvapene.
"Nie," odvetila som stroho. Zo začiatku, keď ma začal mlátiť, rozplakala som sa a prosila som ho, aby prestal. No on namiesto toho aby sa zľutoval, začal byť agresívny ešte viac. Niekedy som mávala pocit, že sa v tom až vyžíva.
"Takže sa nebojíš bitky?" pristúpil ku mne a ja som inštinktívne urobila krok dozadu, kde bol gauč. Miesto odpovede som iba pokrútila hlavou. Čakala som, že každú chvíľu ucítim jeho ruku, ktorá mi spôsobí znova mnoho modrín, no nič také sa nestalo.
"Dobre vedieť, miláčik," prešiel mi prstami po brade, cynicky sa usmial a odišiel. Počula som ako sa zabuchli vchodové dvere a ja som si v tej chvíli vydýchla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama