Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Skúšky života- 5. kapitola

28. září 2011 v 19:20 | Mima

Skúšky života- 5. kapitola

Nový deň, nová šanca začať od znova, lepšie. Možno to platí pre niekoho, no pre mňa nie. Som stratená. Môj život už ani nepatrí mne. Som iba vecou, ktorou môže každý manipulovať. Každý si so mnou môže robiť čo si len zmyslí, pretože som nikto. Už navždy ostanem iba tieňom tohto sveta. Tieňom, ktorý bude chodiť medzi ostatných ľudí, no nikdy nebude ako oni. Najradšej by som so všetkým skoncovala. Zatvorila oči, zaspala a už sa nikdy neprebrala. Presne to by som chcela. Veď komu by som už chýbala? Nemám nikoho. Som iba handra, ktorá sa tu dostala iba omylom a ktorej život je iba jedno veľké peklo.
Prechádzala som ulicami mesta a jediný môj spoločník boli moje myšlienky. Sem tam som sa pozrela do výkladov, v ktorých som videla môj odraz. Rýchlo som odvrátila zrak. Bolo mi zle z toho čo som videla. Bolo mi zle zo seba. Nenávidela som svoje telo a aj samu seba. Mala som pocit, že sa každú chvíľku zadusím. Síce som bola na čerstvom vzduchu, nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Môj mozog akoby prestal pracovať a ja som strácala pojem o všetkom okolo mňa. Zrazu som už nič nevidela. Zaplavila ma tma...


Keď som otvorila oči ležala som v neznámej izbe. Chytila som sa za hlavu a snažila sa postaviť. Celý svet sa mi točil ako na kolotoči. Poobzerala som sa okolo seba. Toto miesto mi až veľmi pripomínalo nemocnicu. Ale čo by som tu robila? A ako by som sa sem dostala?
Nakoniec som sa nejako postavila a zamierila si to k dverám. Ani som si len nevšimla, že nemám na sebe moje veci ale nemocničnú košeľu. Bola som akoby celá dezorientovaná. Jediné čo som chcela bolo odtiaľto odísť. Nemocničné priestory mi naháňali strach od mojich deviatich rokov, keď môjho brata zrazilo auto a my sme pri ňom sedeli takmer celé dni. Síce našťastie dopadlo všetko dobre, no odvtedy sa týmto miestam vyhýbam veľkým oblúkom.
Moje kroky smerovali k pultu za ktorým vyčnievala postaršia sestrička, ktorá sa rozprávala s nejakým mužom. Ako náhle ma zbadala, opustila svoje miesto a vybrala sa za mnou.
"Čo to stvárate, mali by ste byť v posteli?!"
"Čo tu robím?" odignorovala som jej poznámku.
"Poďte pomôžem vám späť do izby," podoprela ma.
"Nie, ja chcem vedieť čo sa stalo," nástojila som na svojom.
"O chvíľku za vami dôjde doktor, teraz prosím poďte so mnou," povedala a ja som súhlasila.
"Paul, tak tu si!" ozvalo sa zrazu za mojim chrbtom a ja som celá zmeravela. Chlap pri pulte sa následne otočil mojim smerom. Vtedy ma zbadal a zamračil sa. Bol to on. Ten čo som ho včera stretla v útulku, Paul. Skôr ako som sa stihla spamätať z tohto šoku, prešiel okolo mňa ďalší muž, ktorý si to nasmeroval rovno k Paulovi. Ihneď som ho spoznala. Vôňu, ktorá sa mi dostala do nosa v okamihu ako prešiel popri mne som už poznala. Pamätám si ju od včera, kedy ma skoro omámila.
"Ian," šepla som si pre seba.
"Hej kamoško počúvaš ma?" hovoril Ian na Paula, ktorý zo mňa nespúšťal oči. Nakoniec sa otočil aj Ian.
"To snáď nie," zafrflal si a prevrátil očami. Stála som tak ako prikovaná do zeme a mala som pocit, že sa mi každú chvíľku podlomia nohy.
"Mali by sme ísť," ozvala sa ku mne sestrička a ja som iba prikývla, pričom som z tých dvoch nespúšťala z očí. Nakoniec som sa dostala do izby, kde som si sadla na posteľ.
"Pustíte ma ešte dnes?" spýtala som sa sestričky skôr ako stihla odísť z izby.
"Všetko vám povie doktor," znela jej odpoveď a odišla. Hlavou som sa oprela o stenu a pritúlila si k sebe vankúš. Bola som zvedavá, prečo títo dvaja prišli do nemocnice. Čo tu robia.
Na odpovede na tieto otázky som nemusela ani dlho čakať. Do izby mi vtrhol Ian a ja som na neho zoskočene pozerala.
"Čo tu chceš?" sykla som na neho.
"Nič," odvetil stroho.
"Tak načo si tu prišiel?" nadvihla som nechápavo obočie.
"Neviem. Zvedavosť?" odvetil neisto a ja som iba pretočila očami.
"Mal by si ísť," povedala som.
"Prečo si tu?" zrazu sa spýtal a vyzeral akoby ho to naozaj zaujímalo.
"A teba čo do toho," odvrkla som mu. Neviem prečo ale vytáčal ma. Stále som mala pred očami včerajšok a to ako sa nafúkane správal. Ja jednoducho nedokážem zniesť takýchto ľudí!
"Prečo sa musíš stále správať takto útočne?"
"Hovoríš to akoby sme sa už stretli miliónkrát," odpovedala som zlostne.
"To nie, ale neviem....mám taký pocit akoby som ťa poznal, aj keď...." nedopovedal iba sa zamračil. Pozrela som sa na neho.
Je možné, aby si ma pamätal? Preletelo mi hlavou.
"Aj keď?" nabádala som ho.
"Ale nič. To je iba taká hlúposť," ohradil sa.
"Keď myslíš?" pokrčila som ramenami.
"Ty nie si odtiaľto však?" následne sa spýtal.
"Totiž, tvoje meno, Ashley, neznie ako slovenské. A tvoj prízvuk a tvoja angličtina typoval by som ťa na čistú Američanku," doplnil. Už som mala na jazyku mu povedať: "Ty hlupáčik, veď som tvoja bývala spolužiačka!" no skôr ako som stihla vydať zo seba čo i len hlásku, on to znova všetko pokazil.
"Ale nie, ako vravím je to hlúposť. Ty by si nikdy nemohla byť americké dievča."
"Prečo myslíš?" zaujímalo ma.
"Nezapadla by si. Si iná. Až príliš jednoduchá," zamračil sa.
"Si si vedomý, že ma týmto urážaš?!" pozrela som sa na neho s nechuťou.
"Ou sorry. Ver, že to nebol môj zámer," zatváril sa previnilo.
"Práveže bol. Nerozumiem prečo máš takú potrebu ma stále urážať. Čo som ti dočerta urobila, že si na mne robíš posmešky?" hovorila som pričom som stavala z postele.
"Mala by si sa vrátiť do postele," neodvetil.
"To ty by si mi mal odpovedať," podišla som k nemu celkom blízko.
"Je ti dobre? Si celá bledá," urobil ešte posledný krok, ktorý nás od seba oddeľoval.
"Odpovedz mi. Prečo je z teba taký nafúkaný chlap," povedala som pričom som mu hľadela rovno do očí. Neviem možno som v nich chcela nájsť niečo čo by ma uistilo, že v ňom je ešte niečo z toho starého Iana. Z toho, ktorý sa ku všetkým správal milo a priateľsky. Toho, ktorý by nedokázal svojimi rečami ublížiť ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi.
"To nie je možné," zvráštil obočím a následne som pocítila jeho dotyk na mojom líci. Môj dych sa v tej chvíli zrýchlil. Zacítila som ako sa mi celý žalúdok akoby stiahol a ja som bola akoby paralyzovaná. Jeho dotyk bol ako ten najjemnejší hodváb, ktorý spôsobí, že chcete, aby chvíľa spätá s ním trvala večnosť. Už som viac nedokázala vydať zo seba ani slovko. Neviem čo Ianovi práve výrilo hlavou, no videla som ako mi so záujmom hľadí do očí, pričom mi rukou stále prechádzal po líci.
"Ashley," pošepol si moje meno pre seba a ja som zatvorila oči. Chcela som si tento okamih zapamätať. Chcela som si pamätať, že ešte existuje na svete dotyk, ktorý nespôsobuje žiadnu bolesť. Už som aj skoro zabudla aké to je, cítiť pohladenie a nie bitku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kika Kika | Web | 28. září 2011 v 19:59 | Reagovat

Super kapitola.. :D

2 Mirka Mirka | 29. září 2011 v 15:37 | Reagovat

Wow..

3 Dany Dany | Web | 30. září 2011 v 14:14 | Reagovat

super :D a Fay bude niekedy cez víkend...v sobotu večer alebo v nedeľu ráno :)

4 Angie Angie | 19. října 2011 v 14:17 | Reagovat

Kedy bude pokračovanie?

5 mima mima | E-mail | Web | 19. října 2011 v 14:38 | Reagovat

[4]: moze byt aj dnes :)

6 Mirka Mirka | 20. října 2011 v 14:50 | Reagovat

[5]:Sa teším..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama