Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Říjen 2011

Srdce oceánu

31. října 2011 v 14:23 | Mima |  My stories

Srdce oceánu

Ženské srdce je hlboký oceán, ktorý skrýva mnoho tajomstiev. Mohlo by sa zdať, že srdce ženy je krehké a ľahko zraniteľné, no opak je pravdou. Vďaka každej rane, ktorá nás zastihne sme silnejšie a silnejšie. Vtedy, pred mnohými rokmi som si to ešte neuvedomovala. No dnes viem, že všetko čo sa stalo malo svoj význam.
Tento príbeh, môj príbeh, som ešte nikomu nerozpovedala. Nikdy som o ňom s nikým nehovorila. Až dodnes. Nevedel o ňom ani môj zosnulý manžel. Ukrývala som si ho hlboko vo svojom srdci ako nádhernú spomienku, ktorá mi pripomínala, že aj na zemi existuje raj.
Môjho manžela som milovala. No nikdy som nedokázala zabudnúť na muža, ktorý mi zmenil môj život. Objavil sa znenazdajky a zrazu celý môj svet bol naruby. Je to ako včera, keď som sa s ním prvykrát stretla. Stačil jeden jediný pohľad a ja som cítila, že za tohto človeka by som dokázala obetovať celý svoj život.
Damon, to bolo jeho meno. Meno muža, ktorý sa hral pred každým na bezcharakterného a bezcitného človeka. Muž, ktorý mi však ukázal, že niekde hlboko vo svojom vnútri je obetavý a milujúci. Jeho hlas mi ešte aj dnes, po toľkých rokov znie v ušiach. Jeho hrejivé dotyky, ktoré mi rozpaľovali pokožku zakaždým čo sa ma len dotkol, cítim dodnes.

Please, Don’t walk- 10. kapitola

29. října 2011 v 20:51 | Mima

Please, Don't walk- 10. kapitola

Celý nasledujúci deň sme strávili prehliadkou mesta. Vybrali sme sa samé, našťastie. Joseph s Danielom ostali v hoteli na nejakom stretnutí s novinármi.
Prešli sme toho mnoho. Mesto bolo naozaj nádherné. Najprv sme navštívili Benátsku lagúnu, ktorá nám všetkým vyrazila dych. Urobili sme mnoho fotiek, aby sme mali na čo spomínať. Neskôr sme sa išli najesť do miestnej reštaurácii, a nakoniec sme si to nasmerovali na Námestie svätého Marka.
"Pozrite sa, oni sa normálne nechajú kŕmiť," smiala sa nadšene Suzi, ktorá bola práve obkolesená mnohými holubmi.
"To je nádherné," kričala Tina, ktorá bežala pomedzi nich, pričom holuby lietali na každú stranu. Z tohto vzniklo naozaj mnoho krásnych fotiek.
"Viete, že sa toto námestie nazýva Srdcom Benátok,? oboznámila nás Mary, ktorá v ruke držala príručku.
"To sa ani nečudujem. Je tu naozaj neskutočne," rozplývala sa Maťka.
"Ešte nás čaká Bazilika sv. Marka. Moja sestra tam bola a hovorila, že jej v niektorých chvíľach padala až sánka," zapojila sa Majka.
"Síce nie som moc na tieto historické veci, toto mesto ma nadchýňa," rozplývala som sa s nimi. Naše rozčarovanie však prešlo vo chvíli, keď sme videli tú dlhú radu, ktorá stála pred Bazilikou.

Please, Don’t walk- 9. kapitola

26. října 2011 v 20:54 | Mima

Please, Don't walk- 9. kapitola

"Nie a nie a nie!" opakovala som to už asi po stý krát, keď nám Tina povedala svoj nápad. Práve sme večerali už v novom hoteli. Popravde necítila som sa tu príjemne, aj keď to bol jeden z tých luxusnejších hotelov. No dievčatá na rozdiel odo mňa si to užívali.
"Uvedom si, že je to pre dobrú vec," dohovárala mi Suzi, ktorá si pochutnávala na talianskej pizzi.
"Tak nech to urobí niekto z vás. Čo tak napríklad Mary?" ukázala som na ňu a jej až zaskočilo.
"P- prečo ja?"
"Už z diaľky je evidentné, že sa ti páči. Takže by ti to nemalo robiť problém," vysvetlila som jej.
"Lenže ty ho môžeš rýchlejšie presvedčiť. Poznáš ho a jeho rodinu," ozvala sa Maťka.
"Ani ich moc dobre nepoznám. A k tomu, čo má spoločné jeho rodina s tým o čom sa tu bavíme?" nechápala som.
"Vann pamätáš si ako si nám tvrdila, že urobíš aj nemožné, aby si zazrela aspoň raz v živote Iana?" pripomenula mi Majka a ja som na ňu pozrela. Veľmi dobre som si to pamätala. Stretnúť Iana bol môj najväčší sen.
"Vďaka Josephovi sa to môže stať skutočnosťou pre našu celú skupinu," doplnila ju Tina. Nahlas som si povzdychla. Vedela som, že dievčatá majú pravdu, ale nechcela som o nič žiadať toho chlapa.

Please, Don’t walk- 8. kapitola

22. října 2011 v 18:21 | Mima

Please, Don't walk- 8. kapitola

Stála som tam iba v osuške a čakala som čo sa z neho vysúka. Každá chvíľka čo sa na mňa pozeral mi bola nepríjemná.
"Takže, rozprával som sa tu to s babami," začal a ukázal na nich. Všimla som si, že Mary z neho nespúšťa svoj zrak.
"A?"
"Ponúkol som im možnosť vypadnúť z tejto diery," pokračoval. Zamračila som sa. Vôbec sa mi nepáčilo k čomu to smeruje.
"Vybavil som pre vás hotel, kde sa môžete už dnes ubytovať," dopovedal a zatváril sa ako spasiteľ mŕtvych duší.
"Tak na to zabudni," odsekla som rázne a dodala: "Ak baby chcú nech si idú, ale ja ostávam tu."
"Chceš sa vystaviť nebezpečenstvu zožratím pavúkov," ozvala sa Suzi.
"Dobrý pokus," zazrela som na ňu.
"Pozri ja viem, že ma nemusíš. No volal som s tvojou mamou a sľúbil som jej, že dám na teba pozor," hovoril, pričom sa tváril akoby mu na mne neviem ako záležalo.

Please, Don’t walk- 7. kapitola

20. října 2011 v 18:05 | Mima

Please, Don't walk- 7. kapitola

"Ochranka!" počula som Danielov hlas, keď som zúfalo bojovala v Josephovom náručí. Nikdy by som nepovedala, že tento chlap ma toľko sily. Držal mi ruky, aby som mu neurobila nejaký škrabanec.
"Upokoj sa!" kričal na mňa, no ja som mu v tej chvíli chcela naozaj ublížiť. Odtrhla ma od neho až z jedna z jeho goríl.
"Pustite ma!" snažila som sa mu vytrhnúť zo zovretia, no bolo to márne.
"Ty si sa na čisto zbláznila!" rozhnevane na mňa vrčal Joseph. Všimla som si na jeho pravom líci odtlačok mojej ruky. Aspoň niečo, keď už nič.
"Nemal si si začínať," odvrkla som.
"A vy ma už konečne pustíte!" zvrieskla som na ochrankára, ktorý sa následne pozrel na Josepha. Ten iba prikývol a jeho zovretie povolilo. Konečne som sa mohla poriadne nadýchnuť.
"Si úbohý. Nevieš sa ani sám brániť."
"Nebudem si predsa špiniť ruky s niekým ako si ty," vrátil mi to.
"Je mi z teba zle. Neznášam ťa!" zvrieskla som ešte na neho a utiekla na vzduch. V živote ma nikto nevedel vytočiť tak ako on. Ten jeho arogantný pohľad a úsmev a postoj, ktorým akoby hovoril: "Pozri kto som ja a čo ty? Ty si nikto," ma znechucoval. Sadla som si na schody pred budovou a snažila sa upokojiť. Snažila som sa prísť na iné myšlienky. Zavrela som oči. Tak veľmi som sa tešila na tento výlet. Lenže on mi to všetko skazil. Pokazil všetko čo len mohol.

Joseph Morgan- Personal photo

20. října 2011 v 13:32 | Mima |  Joseph Morgan

Joseph Morgan- Personal photo

imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com imagebam.com

Please, Don’t walk- 6. kapitola

19. října 2011 v 19:03 | Mima

Please, Don't walk- 6. kapitola

Sedela som vo vlaku a čítala si časopis. Čas sa vliekol strašne pomaly. Miestami mi oči klipkali, no vždy som sa premohla. Nemohla som zaspať. Chcela som si užiť každučký okamih z tohto výletu. A táto cesta vlakom k nej tiež patrí. Zavrela som časopis a zapozerala sa von oknom. Ani som si nevšimla, že do môjho kupé si prisadla ďalšia kôpka ľudí. Nevnímala som nič. Moje myšlienky sa sústredili iba na Benátky. Na to, že zajtra si splníme aj keď iba čiastočne náš sen. Začala som fantazírovať. Predstavila som si, aké by to asi bolo, keby sa tejto akcii zúčastnili aj Ian a Paul. Pri tejto myšlienke som sa musela pousmiať. Čo by sme asi urobili, ako by sme sa zachovali, kebyže sa tam zrazu objavia? Aká by bola naša reakcia? Omdleli by sme? Skočili po nich? Alebo by sme iba na nich zízali s polootvorenými ústami a vypleštenými očami, pričom by sme sa nezmohli ani na jedno slovko?
"Bratislava," prečítala som si veľkú tabulu a vyskočila som na nohy.
"Prepáčte," ospravedlňovala som sa, keď som s kufrom narážala do cestujúcich, ktorý na mňa zízali ako na najväčšie nemehlo. V tej chvíli mi to bolo jedno. Cítila som sa šťastne. Pri predstave, že o chvíľku uvidím dievčatá a spoločne sa vyberieme na výlet, ktorý pre nás tak veľa znamená, sa mi chcelo kričať.

Please, Don’t walk- 5. kapitola

19. října 2011 v 13:29 | Mima

Please, Don't walk- 5. kapitola

Celý zvyšok dňa som pobudla v izbe. Nemala som náladu nikoho vidieť. K tomu vedela som, že moja mama sa na mňa hnevá a tak som usúdila, že najlepšie čo môžem urobiť je, neukazovať sa jej na očí, do kým ju to neprejde.
Večer som si ľahla pomerne skoro. Celodenné nič nerobenie ma úplne zmohlo. Aspoň som pochopila prečo je moja sestra vždy unavená. Celé dni presedí za internetom vyvalená v posteli a sťažuje sa, že nevládze.
Uprostred noci som sa zobudila na hlasný smiech spojený s krikom, ktoré sa šírili zdola z obývačky.
"Ja niekoho zabijem," zašomrala som si a rozospato som sa posadila. Júlia nebola vo svojej posteli. Natiahla som sa, že zapálim malú lampičku, no žiarovka ani len raz neblikla.
Asi došla, preletelo mi hlavou a postavila sa. Obula som si papuče v tvare macíkov a vybrala sa z izby. No pri dverách som zarazene zastala. Boli zamknuté. Niekto ma zamkol vo svojej vlastnej izbe! Stlačila som zapínač na veľké svetlo, no zistila som, že ani to nefunguje.
"Čo sa to doparoma robí?" zaúpela som nervózne. Začala som pociťovať strach. Z duše som nenávidela tmu. Od mala som sa jej nehorázne bála. Pomaly som prešla do mojej posteli, kde som si sadla a zakryla sa až po uši. Oprela som sa o stenu a išla si vziať vankúš, ktorý som si chcela objať.

Please, Don’t walk- 4. kapitola

18. října 2011 v 21:04 | Mima

Please, Don't walk- 4. kapitola

Stála som pred dverami jeho izby. Stále som nechápala ako som sa mohla dať nechať nahovoriť na takú hlúposť. Skúsila som zaklopať, aby som zistila, či sa nachádza vo vnútri. Keď nikto neotváral vošla som dnu. Prekvapilo ma, keď som zbadala ako má svoje veci poukladané na stoličke. Prešla som okolo stola kde stál televízor. Zaujala ma fotografia, ktorá bola na ňom položená. Bolo na nej nejaké dievča s bloňatými vlasmi a usmievalo sa.
"Asi má Julia smolu," pošepla som si v domniení, že je to jeho priateľka. Pomalým krokom som prešla k jeho posteli. Mal ju pekne ustlanú, dokonca v strede sa mu vynímal plyšový macík s veľkými čiernymi očkami.
"Kto by to na neho povedal," zasmiala som sa a položila mu na nohy lístoček s odkazom. Následne som sa rýchlo a nenápadne vytratila z jeho izby a zavrela sa vo svojej.
"Urobila si to?" spýtala sa hneď Júlia, ktorá na mňa nedočkavo čakala.
"Nezdá sa ti to kúsok dedinské nechávať mu odkazy?"

Charlotte- 3. kapitola

17. října 2011 v 21:11 | Mima

Charlotte- 3. kapitola

"Dnes sme konečne dokončili zavádzacie indície, ktoré pomôžu Klausovi nájsť mesačný kameň. Stále však mám pocit, že to nie je správne. Jediný fakt čo ma utešuje je Klausovo slovo, ktorým mi sľúbil, že sa nestane netvorom, ktorého sa tak obávam. Viem, že v ňom niekde hlboko drieme zviera, ktoré keď sa vypustí, môže byť nezastaviteľné.
Večer sa mám s ním stretnúť. Síce som ho naposledy videla ráno, neviem sa už dočkať chvíle kedy ho znova uvidím. Chvíle, ktoré trávim bez neho mi pripadajú ako celá večnosť."
MINULOSŤ:
Charlotte si obliekla svoje najkrajšie šaty a vybrala sa na dohodnuté miesto. Čistinka uprostred lesa bolo miesto, kde sa s ním pravidelne stretávala. Tu, na tomto mieste ho vlastne spoznala. Chodievala tu od malička. Vždy cítila akoby bola s týmto miestom nejako spojená.
Na dohodnuté miesto prišla o niečo skôr. Chcela si prevetrať hlavu. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Zbožňovala svieži vánok, ktorý jej jemne ochladzoval pokožku. Práve bola ponorená do svojich myšlienok, keď ucítila vôňu čerstvo natrhaných kvetov. Pomaly otvorila oči a pred sebou zbadala krásne tulipány.

Charlotte- 2. kapitola

17. října 2011 v 17:37 | Mima

Charlotte- 2. kapitola

"Prvý krát odo dňa čo som spoznala Klausa pociťujem obavy. Mám zvláštny pocit, ktorý neviem vysvetliť. K tomu všetkému som zmätená. Prečo mi to nepovedal? Prečo mi zatajil takú podstatnú vec? Možno keby nebolo jeho brata Elijaha, nikdy by som sa nedozvedela pravdu. Čo mám robiť? Mám sa ho na to spýtať priamo alebo sa mám tváriť, že o ničom neviem? Lenže ak ma Elijah neklamal, znamená to, že muž, o ktorom som si myslela, že môže byť mojou chýbajúcou polovičkou, je v podstate netvor. Lepšie povedané, plánuje sa ním stať. Nie, to nemôže byť pravda. Klaus taký nie je, nemôže byť!" Charlotte
Svitlo ďalšie ráno a s ním aj nová šanca začať nanovo. Pre niekoho je to jednoduché, pre iného to nie je vôbec reálne. Pre Elenu tento deň znamená iba ďalšie prežívanie bez Stefana. Bez človeka, bez ktorého si nedokáže predstaviť život. Až príliš hlboko ho má vo svojom srdci na to, aby sa zmierila s tým, že sa z neho stalo monštrum.

Charlotte- 1. kapitola

15. října 2011 v 19:01 | Mima

Charlotte- 1. kapitola

"Milujem ranné prebúdzania v tomto období. Počuť štebot vtáčikov, ktoré mi každé ráno venujú kúsok zo svojho spevu.
Lúče slnka, ktoré mi maznajú pokožku cez polootvorené okno, pričom cítim hrejivý pocit na celom tele.
Dnes je znova ten deň, kedy som vedela, že to bude jeden z najkrajších okamihov v mojom živote ešte skôr ako som sa prebudila. Videla som ho. Spala som a v mysli sa mi prehrával každučký okamih s ním. O chvíľku ho znova uvidím. Tie jeho oči, ktorými sa na mňa uprene pozerá. Vtedy sa v nich zakaždým strácam. Jeho úsmev, ktorý mi každé dopoludnie venuje, keď sa stretneme na čistinke.
No a čo, že mi rodičia zakazujú sa s ním stretávať? Je mi jedno čo oni chcú. Ľúbim ho a on ľúbi mňa. Viem to. Cítim to. A aj keď nie je človekom, viem, že dokáže milovať. Jeho srdce je aj napriek tomu, že je upír oveľa čistejšie ako ktorékoľvek iné ľudské." Charlotte

Charlotte- Prológ

15. října 2011 v 19:00 | Mima |  My stories

Charlotte- Prológ

PROLÓG:
To čím v súčasnosti sme z nás robí naša minulosť. Tá je s nami spätá až do smrti. Často sa síce pred ňou snažíme utiecť, no nakoniec nás vždy dobehne. Hriechy, ktoré urobíme si nesieme zo sebou až do konca života. Lenže čo ak nikdy nezomrieme? Čo ak sme predurčený žiť naveky? Každodenné trýznenie svedomia z nás urobí otrokov samých seba. Postupne prepadáme čoraz väčšiemu zúfalstvu. Vieme, že ak chceme prežiť musíme s týmito pocitmi bojovať. Musíme ich v sebe potlačiť a skúsiť zabudnúť. Niekedy sa to dá. Hlavne vtedy ak náš život začne mať nový zmysel. Zmysel, ktorý sa pre nás stane v rebríčku našich hodnôt číslo jeden.
Láska je silná moc a dokáže zázraky. Lenže existuje aj niečo silnejšie. Je to chuť po moci a prahnutie po pomste. Často krát nám nenávisť zaslepí oči na toľko, že prestávame vnímať čo je naozaj dobré a čo zlé. Ten kto bol pre nás včera milovaným človekom, dnes už môže byť náš najväčší nepriateľ. Naša najbližšia bytosť nám môže kedykoľvek zabodnúť nôž do chrbta a my nemáme čas ani na to, aby sme sa spýtali "Prečo?"
Príbeh Klausa, ktorého mnohí určite poznáte ako zlého, bez súcitného a bezcharakterného hybrida, ktorý nemá s nikým zľutovanie. Ten istý Klaus, ktorý sa pred mnohými stáročiami narodil do bohatej rodiny statkárov. Vtedy bol ešte nič netušiace dieťa a jeho osud ležal iba v jeho rukách.
Hovorí sa, že osud máme predurčený. No naozaj je to pravda? Nie je to náhodou tak, že každý z nás je strojcom vlastného šťastia? My riadime náš život a my rozhodujeme akými cestami sa vydať. Žiaľ, nie vždy sa rozhodneme správne a často krát nemáme možnosť vrátiť sa späť. Neostáva nám nič iné ako pokračovať ďalej a zmieriť sa s dôsledkami, ktoré prinieslo naše rozhodnutie.

Sila troch- 4. kapitola

15. října 2011 v 15:37 | Mima /Tina/ Vann

Sila troch- 4. kapitola

TAYLOR:
,,Prečo na mňa všetci tak civia???" pýtala som sa sama seba kým som hľadala triedu.
,,Ahoj kráska ako si sa vyspala?" zjavil sa pri mne až moc blízko sympatický chalan. Stále sa na mňa usmieval a to ma miatlo. Kto to je?
,,Prepáč ale nepomýlil si si ma s niekym?" spýtala som sa.
,,Iba ak by si nebola tá o ktorej snívam."
,,Nie som Elena." Povedala som okamžite. Jeho oči sa do mňa zavŕtali a rýchlo ustúpil. Cítila som, že z neho niečo vyžaruje očidivne je viac ako človek.
,,Stefan?" začula som ženský hlas a on sa otočil keď trochu ustúpil uvidela som ju. Neveriacky som vypleštila oči.
,,To nie je možné." Šepli sme naraz.
,,Niečo tu nesedí. Si človek." Povedal ten chalan a zamračil sa.
,,Na to nemusíš byť ani génius." Odsekla som a hľadela na to dievča. Vyzerala presne ako ja.
Museli sme vyzerať komicky. Keď zazvonilo, tá druhá naskočila. Cítila som okolo seba silný zmätok, sama som bola zmätená no cítila som aj strach. Ten chalan sa bál. Bál sa o ňu. A ja som bola dôvod.
,,Kto si?" spýtala sa.
,,Talyor Halliwell. A ty si určite Elena Gilbert."
,,Ako to, že ju poznáš?" schytil ma za ruku.
,,Stefan pokoj."
,,Áno Stefan pokoj." Vytrhla som sa. Šokovane hľadel..
,,Drž svoje zuby ďalej odo mňa a nevidím dôvod prečo by sme mali mať problémy. Netuším čo sa tu deje. Ani prečo vyzeráme rovnako. A meškám na hodinu." Povedala som a otočila som sa.

23. kapitola- Fázy

14. října 2011 v 20:30 | Mima

23. kapitola- Fázy

Počula som neznáme hlasy. S veľkými problémami som otvorila čo i len oči. Cítila som sa absolútne vyslabnutá. Moje všetky zmysly boli akoby otupené. Nič som nevidela okrem slabučkého svetla, ktoré sa šírilo spod dverí.
"Je tam niekto?" zachrapčala som slabým hláskom. V tom hlasy stíchli. Chvíľku sa nič nedialo a v tom sa otvorili dvere. Lúče svetla mi svietili rovno do očí. Bolo to tak ostré, že som ich musela okamžite zatvoriť.
"Konečne sa prebrala. Môžeš priviesť ďalšieho," počula som mužský hlas. Pomaly som otvorila oči, pričom som ich stále žmúrila.
"Kto si?" pýtala som sa, no nič neodpovedal. Nevidela som mu do tváre. Jediné čo som mohla zaregistrovať bola jeho silueta. Po chvíľke sa pri ňom objavil ďalší človek, ktorý držal v náručí ženu. Jej pohlavie som spoznala vďaka dlhými vlasmi, ktoré mala spustené k zemi. Snažila som sa pohnúť, no nevládala som. Ani neviem ako som sa sem dostala. V myšlienkach som chcela prísť na to čo sa vlastne stalo, no v hlave som mala iba veľkú dieru. Chlap, ktorý držal ženu pristúpil ku mne. Pomaly ju položil vedľa mňa a následne sa na do mňa nahol. Opatrne si vzal moju ruku. Zbadala som na nej mnoho kusancov.

Sila troch- 3. kapitola

8. října 2011 v 13:36 | Mima /Tina/ Vann

Sila troch- 3. kapitola

ALEXIS:
Svět je podivné místo. Nikdy bych neřekla že existuje něco nadpřirozené ale já sama jsem důkazem. Svět se skládá z dobra a zla, ze světla a tmy, ze dne a noci, lásky a nenávisti. Já představuju všechno zlé. Nikoho jsem nikdy neměla a taky nikdo neměl rád mě. A ptáte se jak to vím? Čtu myšlenky. Nikdy jsem to nikomu neřekla, hlavně jsem neměla komu. Nikdy jsem nenašla nikoho komu bych se svěřila. Nikomu jsem nevěřila protože nikdo nevěřil mě. Milovala jsem zabíjení. Milovala jsem krev. Prostě jsem milovala smrt. Byla jsem už od narození zlá. Nikdy jsem nechápala kde se to ve mně bere. V 18 jsem odešla z dětského domova. Už několikátého. Nikde jsem nevydržela déle než rok. Psychologové mě posuzovaly jako psychycky narušenou osobu která trpí traumatem z dětství.

Nikdy jsem nechápala kde se to ve mně bere. Na svoje dětsví a dospívání jsem myslet nechtěla. Když jsem byla mladší měla jsem rodinu. Měla jsem sestru která mě měla celkem ráda i když jsem byla k nezastavení ale pak se stalo něco co jsem nemohla přenést přes srdce. Po té nehodě kdy zemřel můj přítel jsem byla nezvladatelná. Bylo mi 17 a nedokázala jsem se ovládat. Obviňovala jsem z jeho smrti moje sestru. Mohla tomu zabránit ale nic neudělala. Po nějaké době to semnou nemohly doma vydržet tak mě strčili k psychologům.. Řekli o mě že jsem psychycky narušená a zavřeli do mě polepšovny. Jako by mi to pomohlo.

Please, Don’t walk- 3. kapitola

5. října 2011 v 21:06 | Mima

Please, Don't walk- 3. kapitola

Prešla som cez cestu a nasmerovala si to k dverám nášho domu, ktoré boli dokorán otvorené. Vošla som dnu. V obývačke sa svietilo a na pohovke sedela Júlia.
"Vann konečne si došla!" vyskočila na nohy a pribehla ku mne. Zdala sa mi kúsok rozrušená.
"Stalo sa niečo?" pozrela som sa na ňu.
"Ani si nevieš predstaviť! Prečo si mi nepovedala, že u vás býva taký chlap! Myslela som si, že umriem!" začala sa rozplývať.
"Jospeh," povedala som bez toho, aby som vedela ako ten chlap vyzerá.
"Musíš ma s ním zoznámiť! Pretože teraz som zo seba nevídala ani hlások."
"Ja ho nepoznám," rýchlo som sa ohradila.
"Ako? Veď teraz si...."
"Je to syn Sophie, maminej kamarátky. Inak ani netuším ako vyzerá a čo je zač," vysvetlila som jej.
"Tak v tom prípade nevieš o čo prichádzaš," ďalej sa rozplývala.
"Je mi to jedno," prešla som okolo nej, sadla si do pohovky a nohy vyložila na stôl.
"V dome máš krásneho chlapa a ty mi chceš povedať, že ťa to vôbec nezaujíma?!" prisadla si ku mne.
"Nie," nezaujate som odpovedala a zapla televíziu.

Please, Don’t walk- 2. kapitola

3. října 2011 v 17:46 | Mima

Please, Don't walk- 2. kapitola

"Vanessa vstávaj!" drgala do mňa Júlia.
"Čo sa robí," zamrmlala som si a natiahla sa v sedačke. Až vtedy som si uvedomila, že sa nachádzam v autobuse.
"Myslím, že sa už blížime do Košíc."
Pozrela som sa von oknom, no keďže bola tma, nič som nevidela.
"Koľko je hodín?" zívla som.
"Pol jedenástej," odvetila.
"Tak to už tu budeme," rýchlo som vyrátala koľko hodín trvá cesta a vytiahla som mobil. Vytočila som číslo mojej mamy. Najprv nikto nezdvíhal, no na druhý krát sa mi ozval hlasný hurhaj.
"Ty si na diskotéke?!" prekvapene som sa jej spýtala.
"Nie zlatko, iba v bare pri dome. Čo potrebuješ?" spýtala sa a následne sa začala smiať. Bolo mi to divné.
"S kým si tam?"

"I love you, Damon..."

2. října 2011 v 19:19 | Mima |  My videos

"I love you, Damon. Hold on to that. Never let that go."

Moje nové videjkoMrkající

Sila troch- 2. kapitola

2. října 2011 v 18:58 | Mima /Tina/ Vann

Sila troch- 2. kapitola

CAYLA:
Rodinu si nikto nenavyberá. Nikto sa nikoho nepýta komu by sa najradšej narodil. Prečo je to tak? To nikto nevie. Možno je to dané vyššou mocou, ktorú nazývame osud. A možno, že ani nie. V tomto svete je toľko nezodpovedaných otázok medzi nebom a zemou. Často sa zamýšľam nad tým, či niekedy na ne aj dostaneme odpoveď. Možno, keď zomrieme sa dozvieme všetko čo nás kedy zaujímalo. No bude to mať pre nás ešte zmysel? Po smrti už nie sme, neexistujeme. Smrť pre nás znamená koniec našej cesty, koniec nášho života.
Presne to som si myslela polku môjho života. Dnes už viem ako veľmi som sa mýlila. Už viem, že smrťou sa nič nekončí práve naopak, všetko sa iba len začína. Keď mi zomrel môj najbližší človek, bola som ešte len dieťa. Malé, nevinné dievčatko, ktoré prišlo zo dňa na deň o milovanú matku. Dodnes si pamätám na ten deň, na tie výkriky a na ten strach. Stále to mám zafixované niekde v hlave. Často sa pýtam samej seba prečo práve ona? Prečo práve moju matku musel ten netvor zabiť? Čo urobila také hrozné, že si zaslúžila takú krutú smrť?
Síce od toho dňa prešlo už 17 rokov, stále verím, že jedného dňa sa mi podarí nájsť toho vinníka. V ten deň sa mu postavím z oči voči. A v ten istý deň zacíti na vlastnej koži čo je to skutočné utrpenie.