Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, Don’t walk- 2. kapitola

3. října 2011 v 17:46 | Mima

Please, Don't walk- 2. kapitola

"Vanessa vstávaj!" drgala do mňa Júlia.
"Čo sa robí," zamrmlala som si a natiahla sa v sedačke. Až vtedy som si uvedomila, že sa nachádzam v autobuse.
"Myslím, že sa už blížime do Košíc."
Pozrela som sa von oknom, no keďže bola tma, nič som nevidela.
"Koľko je hodín?" zívla som.
"Pol jedenástej," odvetila.
"Tak to už tu budeme," rýchlo som vyrátala koľko hodín trvá cesta a vytiahla som mobil. Vytočila som číslo mojej mamy. Najprv nikto nezdvíhal, no na druhý krát sa mi ozval hlasný hurhaj.
"Ty si na diskotéke?!" prekvapene som sa jej spýtala.
"Nie zlatko, iba v bare pri dome. Čo potrebuješ?" spýtala sa a následne sa začala smiať. Bolo mi to divné.
"S kým si tam?"


"S kým asi. S tvojim ocom, so Sophiou a jej manželom," odvetila. Dala som si dohromady, že SOphia je asi jej kamarátka. Naozaj to pre mňa bolo nezvyčajné, pretože moji rodičia sa už dlhé roky nechodili vôbec zabávať. Odkedy sa v našej rodine stala hrozná tragédia, pri ktorej zomrel môj brat sa uzavreli do seba a skoro nikam nechodili.
"Ty si opitá?" pýtala som sa ďalej, keď som počula ako na niekoho kričí, že pôjde tancovať o chvíľku.
"Ale kde, ako ťa môže niečo také napadnúť," povedala a zasmiala sa. Celkom by som jej to aj uverila, kebyže som nepočula ako sa jej pekne motá jazýček.
"Je niekto doma?" radšej som zmenila tému.
"Prečo?"
"Pretože som na ceste domov a nemám kľúče," odvetila som.
"Ou, nepríjemné," znova sa rozosmiala.
"Tak je niekto doma?" opýtala som sa ešte raz.
"Prepáč zlatko, už musím ísť. Tvoj otec je dnes ako parketový lev," oznámila a zložila. Prekvapene som pozerala na mobil a čakala, že mi ešte zavolá.
"Deje sa niečo?" ozvala sa Júlia.
"Ale nič. AK vynecháme fakt, že moji rodičia práve niekde flámujú a my možno budeme spať pred dverami. Tak nie, nič sa nedeje."
"Čože?" zasmiala sa.
"Prečo sa smeješ?" pozrela som sa na ňu.
"Teba štve, že sa tvoji rodičia zabávajú?" pozrela sa na mňa.
"Ale kdeže," pokrútila som hlavou.
"Tak potom?"
"Nechaj tak. Nepochopila by si to. Radšej sa priprav, o chvíľku vystupujeme," povedala som a obliekala si mikinu.
"AJ tak ťa to štve," dodala Júlia a stavala sa zo sedačky. Nechala som to už tak. Autobus zastal a my sme vystúpili. Ku mne domov sme to mali asi na polhodinku chôdze a tak sme si radšej zavolali taxík, keďže sme za sebou ťahali jeden veľký kufor.
"To sa chceš prezliekať každých 5 minút?" smiala som sa, keď som zbadala taxikárov výraz tváre, keď dvíhal kufor.
"Musím predsa urobiť dojem nie?" usmiala sa na mňa.
"Ach, na čo som sa to ja dala," zalomila som zo žartu rukami a nasadla do auta. Celú cestu som už neprehovorila ani slovo. Stále mi nešlo do hlavy, že moji rodičia trčia v nejakom bare a zabávajú sa. Nie, že by mi to vadilo, no bolo to nezvyčajné.
"Tak tu bývaš?" opýtala sa Júlia, keď sme vystúpili z auta. V dome bolo všade pozhasínané. Pozrela som sa smerom kde stál bar. Nachádzal sa na druhej strane ulice.
"Počúvaš ma?" vyrušila ma z premýšľania.
"Poď ideme skúsiť, či je niekto doma," vzala som jej kufor a vyrazili sme vpred. Klopali sme a zvonili, no darmo. Nikto neotváral. Dohodla som sa s Júliou, že sa skočím pozrieť do baru a vezmem od mami kľúče. Keď som vošla dnu, ostala som prekvapená. Moji rodičia tancovali v strede parketu a smiali sa. Vyzerali naozaj šťastne. Možno to vám to príde zvláštne, no dojalo ma to. Už celých 10 rokov som ich nevidela takých odviazaných.
Opatrne som vykročila k nim.
"Zlatko!!!" privítala ma mama a silno ma objala. Všetky pohľady v tej chvíli padli na mňa. Cítila som sa naozaj dosť trápne. Odstúpila som sa od nej.
"Bože čo si všetko popila?" zvráštila som nosom, keď som zacítila alkohol.
"Nič," zatvárila sa ako neviniatko.
"No to ti aj verím."
"Otec ako si jej mohol dovoliť,...." otočila som sa k nemu, no ten práve predvádzal taneček a la Michael Jackson. Radšej som sa otočila späť k mame a robila som sa, že ho nepoznám.
"Dáš mi kľúč od domu?" spýtala som sa jej.
"Poď chcem ťa niekomu predstaviť," potiahla ma za ruku a viedla k stolu, kde sedeli traja ľudia- nejaká žena, muž a moja sestra Klára.
"Pozrite kto sa k nám pridal," usmievala sa spokojne mama a podstrčila ma pred ňu.
"Zdravím," silene som sa usmiala.
"Nehovor mi, že je to to maličké dievčatko, ktoré sa od teba nedokázalo odrhnúť," postavila sa žena.
"Presne Sophie. To je Vanessa," pritakala mama.
"Ako si len vyrástla. Je z teba krásna mladá žena," podišla ku mne a objala ma. Hovorila síce po slovensky, no bola to dosť lámavá slovenčina. Bolo vidieť, že tu už dlhé roky nežije.
"Viem, že si ma určite nepamätáš. No ja som ťa ešte prebaľovala keď si bola ešte taká malinká," ukázala a pohladila ma po vlasoch.
"Veľmi ma teší..." zasekla som sa.
"Sophie. Hovor mi jednoducho SOphie. A toto je môj manžel Mark" ukázala k mužovi, ktorý kývol rukou.
"Teší ma," rozpačito som sa usmiala.
"Sophie a kde išiel vlastne Joseph?" ozvala sa moja sestra.
"Išiel si po niečo k vám," odvetila.
"On je teraz u nás doma?" spýtala som sa.
"Asi ste sa museli cestou minúť," prikročila ku mne mama.
"To je jedno. Vlastne ani neviem kto to je, ale mama daj mi kľúče, že sa dostanem domov," otočila som sa k nej.
"Je to Sophiin starší syn. A čo sa týka kľúčov, ja ich nemám. Má ich Joseph," usmiala sa nevinne.
"Ou. Dúfam, že nie je pod gurážou ako vy a že vie trafiť do nášho domu," prižmúrila som oči.
"Ale kamže by si išla, ostaň tu s nami. Aspoň ho spoznáš," vkročila do toho Sophie a chytila ma za ruku.
"Nie!" skríkla som. Predstava, že by som sa zabávala s rodičmi ma desila.
"Teda nemôžem. Mám návštevu, ktorá u nás cez víkend prespí. Dúfam, že to nevadí," pozrela som sa na mamu, ktorá iba pokrútila hlavou.
"Tak priveď aj ju," usmiala sa.
"Čím viac ľudí, tým väčšia zábava," ozvala sa mama.
"Vážne? A odkedy si zástancom takýchto vecí?" pozrela som sa na ňu.
"Vann už buď ticho a choď domov. A odkáž Josephovi nech si pohne, pretože mi chýba tanečný partner," prehovorila Klára a odpila si z piva.
"Dobre, tak ja už idem," odvetila som a vybrala sa na odchod. Keď som sa konečne dostala na vzduch musela som to poriadne predýchať. Takáto situácia sa naozaj u nás nestáva často, vlastne nikdy!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Komentáře

1 Selene Selene | Web | 3. října 2011 v 22:26 | Reagovat

toto bude ešte zaujímavé..:-D

2 Kika Kika | Web | 4. října 2011 v 16:34 | Reagovat

Super.. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama