Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, Don’t walk- 3. kapitola

5. října 2011 v 21:06 | Mima

Please, Don't walk- 3. kapitola

Prešla som cez cestu a nasmerovala si to k dverám nášho domu, ktoré boli dokorán otvorené. Vošla som dnu. V obývačke sa svietilo a na pohovke sedela Júlia.
"Vann konečne si došla!" vyskočila na nohy a pribehla ku mne. Zdala sa mi kúsok rozrušená.
"Stalo sa niečo?" pozrela som sa na ňu.
"Ani si nevieš predstaviť! Prečo si mi nepovedala, že u vás býva taký chlap! Myslela som si, že umriem!" začala sa rozplývať.
"Jospeh," povedala som bez toho, aby som vedela ako ten chlap vyzerá.
"Musíš ma s ním zoznámiť! Pretože teraz som zo seba nevídala ani hlások."
"Ja ho nepoznám," rýchlo som sa ohradila.
"Ako? Veď teraz si...."
"Je to syn Sophie, maminej kamarátky. Inak ani netuším ako vyzerá a čo je zač," vysvetlila som jej.
"Tak v tom prípade nevieš o čo prichádzaš," ďalej sa rozplývala.
"Je mi to jedno," prešla som okolo nej, sadla si do pohovky a nohy vyložila na stôl.
"V dome máš krásneho chlapa a ty mi chceš povedať, že ťa to vôbec nezaujíma?!" prisadla si ku mne.
"Nie," nezaujate som odpovedala a zapla televíziu.


"Čo ak práve on je tvoj vyvolený?" pozrela sa na mňa a ja som vyprskla do smiechu.
"Nesmej sa. Bolo by to romantické. Muž z Ameriky príde na rodinnú návštevu so svojimi rodičmi a zahľadí sa do ich dcéry. Zaľúbia sa do seba a...."
"Postaví sa im do vzťahu veľa prekážok, ktoré však nakoniec zdolajú a budú šťastný až do smrti," doplnila som ju ironicky.
"Presne. Nebolo by to krásne?"
"Bolo. No má to jeden háčik."
"Aký?" spýtala sa.
"Niečo také sa stáva iba v hlúpych filmov. V skutočnosti láska neexistuje," odvetila som.
"A ako mi potom vysvetlíš, že tvoji rodičia sú aj po toľkých rokov spolu?"
"Ja neviem. Zvyk? Strach zo samoty? Je toho veľa," pokrčila som ramenami.
"Podľa mňa z lásky," trvala na svojom.
"Už by si mala prestať pozerať tie tvoje telenovely. Život je úplne iný ako v nich," postavila som sa na odchod.
"Radšej budem žiť vo svete kde je láska. Pretože bez nej je život utrpenie," ozvala sa ešte za mnou.
"Dobrú noc," odvetila som jej, no ešte skôr ako som vyšla po schodoch som sa otočila.
"Aaa ak by si ešte stretla toho Josepha, tak mu odkáž, že sa má ponáhľať. Pokojne môžeš ísť s nim, očakávajú ťa tam," usmiala som sa a odišla. Dopriala som si ešte ľadovú sprchu a zaľahla do postele. Vzbudila som sa až ráno ako mi slnko svietilo do oči. Pretočila som sa na bok a zbadala Júliu ako pokojne spí. Nebola ani prezlečená a tak som tipovala, že večer išla flámovať aj s našimi. Potichu som vstala, aby som ju nezobudila a vybrala sa do kuchyne. Všade bolo hrobové ticho. Určite každý dospával noc. Otec spal na pohovke v obývačke. Určite bol taký opitý, že sa nedokázal vytrepať po schodoch. Pokrútila som hlavou a prešla som do kuchyne. V bruchu mi už vyhrávali muzikanti a tak som otvorila chladničku, z ktorej som vytiahla všetky ingrediencie na moje obľúbené tousty. Trvalo mi to asi pol hodinku kým sa mi na tanieri nevynímali šesť kúskov chrumkavých chlebíčkov. Už som sa chcela do nich pustiť, keď som si spomenula, že mám na mobile nastavený budík. Rýchlo som vybehla hore schodmi do izby a vypla ho, aby som ním nezobudila Júliu, ktorá pokojne spala. Na tvári mala pokojný úsmev. Mohla som len tipovať čo všetko sa v noci stalo medzi ňou a tým chalanom, ktorý jej vzal tak dych.
Naspäť do kuchyne som sa už vracala pomalým krokom. Už som sa tešila ako sa pustím do raňajok, keď som medzi dverami nehybne zastala. Niekto sedel na mojom mieste a pochutnával si na MOJICH raňajkách!
"Dobré ránko," zaprial mi po anglicky so zvláštnym prízvukom, pozrel sa na mňa a zahrýzol do toustu. To ma rozhnevalo. Nič som mu neodpovedala, rýchlym krokom som sa dostala k stolu a vzala mu tanier. Prekvapene sa na mňa pozrel.
"To boli tvoje?" spýtal sa hneď ako prehltol.
"Nie. Urobili sa samé a čakali presne na teba," odvetila som ironicky a vybrala sa na odchod. Radšej ich zjem trebárs aj pred domom ako tu.
"Prepáč, netušil som."
"Z tvojho ospravedlnenia sa nenajem," odvrkla som a odišla som. Možno som bola nepríjemná, no bola som naozaj hladná. A to u mňa vždy spôsobovalo značnú nervozitu. Sadla som si na schodíky pred dom a pustila sa do posledného kúska, ktorý mi ostal.
"Fakt skvele začal tento deň," šomrala som si nahnevane a v tom som zacítila za mnou niečiu prítomnosť. Od ľaku mi zaskočilo a ja som sa začala dusiť.
"Heeej, si v poriadku?" pýtal sa a zacítila som jeho ruku ako mi búcha do chrbta. Vypila som celý pohár vody, ktorý som mala položený na schodíku. Keď som už konečne bola v poriadku, postavila som sa oproti nemu. Tváril sa ako neviniatko, pričom ma pozorne sledoval.
"Najprv mi zješ raňajky a potom sa kvôli tebe skoro zadusím!" vytkla som mu.
"No tak moment. Mňa neobviňuj z toho, že nevieš jesť," bránil sa.
"Kebyže sa zozadu potichučky nezakrádaš, tak by sa nič nestalo."
"Chcel som sa iba ospravedlniť za tie raňajky," ukázal na prázdny tanier.
"To ťa neospravedlňuje," trvala som nahnevane na svojom.
"To si na každého taká nepríjemná?" spýtal sa zrazu.
"Nie. Iba na ľudí, ktorí si to zaslúžia," odvrkla som mu.
"A ja som si to zaslúžil iba kvôli hlúpym raňajkám?!"
"Nezabúdaj na moje skoro zadusenie," doplnila som ho.
"To si robíš srandu však?" zasmial sa a ja som sa zamračila.
"A ja som si myslel, že si sa za tie roky aspoň kúsok zmenila," pokrútil hlavou a otočil sa mi chrbtom.
"Počkať! Ako to myslíš za tie roky?" zastavila som ho.
"Myslíš, že iba moja mama ti prebaľovala plienky?" odvetil mi otázkou, čím ma zarazil.
"Tým chceš povedať, že...."
"Mala si vtedy rok a pol. No musím uznať, že si sa vtedy oveľa lepšie správala ako teraz," skočil mi do reči a doplnil: "Dokonca mi teraz viac pripomínaš rozmaznané decko ako pred tými rokmi."
"Čo si o sebe dočerta myslíš? Nezabúdaj, že si tu iba na návšteve," upozornila som ho.
"Ou, máš pravdu. Zabudol som, že som iba hosť," odvetil mi ironicky a zasmial sa. Tým jeho prístupom ma ešte viac vytáčal.
"Dúfam, že ťa tu budem čo najmenej stretávať," založila som si ruky cez hruď.
"Nemaj strach. Neplánujem v tvojej blízkosti stráviť ani len jednu minútku," žmurkol na mňa a vybral sa na odchod.
"To si píš, že ani ja v tvojej!" zakričala som za ním. Z duše som neznášala, ak nemám posledné slovo.
"Idiot! Hlupák! Imbecil!" začala som nadávať ako zmyslov zbavená.
"Ja a rozmaznané decko. No to určite! Čo si o sebe ten namyslený pako myslí?" šomrala som si popod nos, kým som vychádzala schodmi do mojej izby. Už som si ani neuvedomila, že Júlia dospáva noc a silno som trepla dvermi.
"Čo sa deje?" skočila rozospato z postele.
"Prečo si mi nepovedala, že ten chlap je taký protivný?!" začala som si vybýjať na nej zlosť.
"Koho myslíš?" pretierala si oči.
"Toho Američana, ktorý má prízvuk ako nejaký brit."
"Aaaa ty myslíš asi Josepha však?" spýtala sa pričom sa na jej tvári rozžiaril úsmev.
"Hej toho....a prečo sa usmievaš ako hlupaňa?!"
"Niekto tu stal so zlou nohou," postavila sa z postele a podišla ku zrkadlu.
"Júlia prepáč, nemyslela som to tak. Len ten chlap ma vytočil a....ale nič," povzdychla som si.
"To nič. Ja už som si zvykla, že si impulzívna a vždy povieš čo máš na jazyku," usmiala sa do zrkadla.
"Myslíš, že som aj rozmaznaná? Ale povedz pravdu" opýtala som sa a ona sa ku mne otočila.
"Prečo sa na to pýtaš?" zamračila sa.
"Len tak," odvetila som.
"No myslím, že niekedy sa tak naozaj správaš," zasmiala sa.
"Heeej?"
"Chcela si pravdu nie?" ohradila sa a ja som iba prikývla. Keď zbadala, že som zosmutnela, pristúpila ku mne a čupla si.
"No aj napriek tomu si tá najlepšia kámoška na svete," objala ma.
"Naozaj?"
"Naozaj.....a keď sme už pri tom aká si najlepšia priateľka na svete, tak...."
"Čo potrebuješ?" skočila som jej do reči.
"Ako si uhádla, že niečo potrebujem?" prekvapene sa spýtala.
"Vážne to nevieš?" pozrela som sa na ňu.
"No dobre, už ma poznáš," zasmiala sa.
"Tak o čo ide?"
"O Josepha," odvetila.
"To nie, so všetkým čo sa týka jeho so mnou nerátaj," rýchlo som sa postavila.
"Je to iba jedna maličká vec."
"Povedala som, nie," trvala som na svojom.
"Vann prosííím. Prisahám, že to je posledné čo od teba žiadam," nahodila znova tie svoje psie oči a nakoniec ma presvedčila. Síce nerada, no musela som urobiť to o čo ma prosila. No keď som jej to sľubovala, ešte som netušila ako to dopadne.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama