Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, Don’t walk- 4. kapitola

18. října 2011 v 21:04 | Mima

Please, Don't walk- 4. kapitola

Stála som pred dverami jeho izby. Stále som nechápala ako som sa mohla dať nechať nahovoriť na takú hlúposť. Skúsila som zaklopať, aby som zistila, či sa nachádza vo vnútri. Keď nikto neotváral vošla som dnu. Prekvapilo ma, keď som zbadala ako má svoje veci poukladané na stoličke. Prešla som okolo stola kde stál televízor. Zaujala ma fotografia, ktorá bola na ňom položená. Bolo na nej nejaké dievča s bloňatými vlasmi a usmievalo sa.
"Asi má Julia smolu," pošepla som si v domniení, že je to jeho priateľka. Pomalým krokom som prešla k jeho posteli. Mal ju pekne ustlanú, dokonca v strede sa mu vynímal plyšový macík s veľkými čiernymi očkami.
"Kto by to na neho povedal," zasmiala som sa a položila mu na nohy lístoček s odkazom. Následne som sa rýchlo a nenápadne vytratila z jeho izby a zavrela sa vo svojej.
"Urobila si to?" spýtala sa hneď Júlia, ktorá na mňa nedočkavo čakala.
"Nezdá sa ti to kúsok dedinské nechávať mu odkazy?"


"Nie, mne sa to zdá romantické," hodila sa na posteľ so zasneným výrazom. Pretočila som očami a išla si po svojich veciach. Z izby som radšej nevyšla pre istotu, aby som nestretla toho namysleného Josepha. Do kuchyne som sa dotrepala až na obed a to len kvôli maminmu nástojeniu. Keď som tam dorazila, všetci tam už sedeli. Dokonca aj on. Sedel si spokojne za stolom. Na tvári mu žiaril spokojný úsmev. No všimla som si niečo čo ma znepokojilo. Dúfala som, že sa mi to iba zazdalo. No neskôr sa mi to potvrdilo, keď sa na Josepha lepili obe. Moja sestra Klára a aj moja najlepšia kamarátka Júlia.
"Ešte toto chýbalo," povzdychla som si nahlas.
"Deje sa niečo srdiečko?" spýtala sa ma mama.
"Ale nič, len ma akosi prešiel hlad," pozrela som sa na ňu a chcela som vstať od stola.
"Ešte nechoď. Ostaň tu kúsok s nami. Skoro vôbec ťa nevidíme," ozvala sa Sophie, čím ma zadržala.
"Asi sa niekomu vyhýba," podrypol Joseph a ja som na neho krivo zazrela.
"Naozaj sa niekomu vyhýbaš?" spýtala sa Sophie.
"Jasné, že nie. Váš syn má iba bujnú fantáziu," silene som sa usmiala.
"Tak potom patríš k samotárom," znova sa ozval.
"Radšej byť samotár ako byť v zlej spoločnosti," usmiala som sa na neho.
"Vanessa!" upozornila ma mama.
"Nechajte ju. Vyjadrila svoj názor," zastal sa ma Joseph.
"Takto sa správať ale nebude. Čo mala znamenať tá veta?" pozerala nahnevane na mňa.
"Povedala som len to čo si myslím," bránila som sa.
"Tak toto si moja milá prehnala," nabrúsene na mňa zazerala.
"Fajn," nahnevane som sa postavila od stola a odišla som. Možno som to naozaj kúsok prehnala. Nič nemám proti Sophie a jej manželovi, práve naopak. S nimi by som sa chcela aj spriateliť, no ich syn je neznesiteľný.
"Kým tu bude ten idiot, ja sa tu nevrátim," hovorila som si, pričom som sa prezliekala do riflí. Chystala som sa nasadnúť na najbližší autobus a odísť na internát. Bola som práve v skrini a hľadala si moje obľúbene rifle, keď v tom sa otvorili dvere.
"Aaaaa!" vykríkla som, pretože som bola iba v spodnom prádle.
"Ou, ehm, no...." zakoktal sa a prezeral si ma s polootvorenými ústami.
"Neučili ťa klopať?!" vyletela som na neho pričom som sa zakryla za dvere otvorenej skrini.
"Si nemý?!" skríkla som po ňom, keď neodpovedal.
"Ja- ja som sa prišiel porozprávať," ďalej koktal.
"My sa nemáme o čom," odvetila som.
"Asi sme nezačali správnym krokom, no...." začal hovoriť, no ja som mu skočila do reči.
"Skôr ako začneš, mohol by si sa na chvíľku otočiť?"
"Čo?" zmätene sa zamračil.
"Otoč sa!" zdvihla som hlas a hodila po ňom plyšáka zo skrine.
"Aha tak," povzdychol a otočil sa. Rýchlo som na seba navliekla rifle a tričko.
"Tak kde sme to skončili?" ozvala som sa, keď som už bola hotová. On sa opatrne pozrel dozadu, aby sa uistil, či sa už môže otočiť. Následne sa zohol na zem a vzal do ruky plyšáka, ktorého som po ňom hodila.
"Na raňajkách som to asi prehnal," začal.
"Ospravedlnenie nepríjmam," ohradila som sa a on sa iba zasmial.
"Neverím, že sa takto stále správaš," krútil hlavou.
"Už som ti to vysvetlila. Takto sa správam iba k ľuďom, ktorý..."
"Viem, viem. Ktorý si to zaslúžia," pritakal.
"Presne. A ty, úprimne, vôbec mi nie si sympatický."
"Buď si istá, že ani ty mne nie si dvakrát po vôli," ironicky sa na mňa usmial.
"No aj napriek tomu si prišiel do mojej izby ospravedlniť sa mi," úsmev som mu vrátila.
"Toto som nikdy nepovedal," nadvihol obočie.
"No naznačil si to," nedala som sa.
"To, že som povedal, že sme vykročili zlou nohou ešte neznamená, že som sa prišiel ospravedlniť," bránil sa.
"Tak na čo si tu prišiel?" nechápalo som.
"Vrátiť ti toto," podával mi lístok, ktorý som mu položila ráno na posteľ.
"To nie je moje," pozrela som sa na neho.
"Neklam. Tvoja sestra ťa videla ako vychádzaš z mojej izby," dával mi ho do ruky.
"To- to ale..." nevedela som sa vykoktať.
"Vážne veľmi dospelé. Nechávať odkazy na posteli. No možno raz dospeješ," usmial sa a vybral sa na odchod.
"Ale počkaj, naozaj som ti ho nenapísala ja," snažila som sa mu to vysvetliť.
"Samozrejme a teraz prídeš s tým, že si to robila iba pre niekoho iného."
"Áno. Teda naozaj to tak bolo."
"Neboj sa, verím ti," žmurkol na mňa a odišiel. Ostala som tam stáť ako prikovaná. Vedela som, že mi neuveril. Cítila som sa naozaj trápne pri pomyslení, čo si o mne môže myslieť. Určite si myslel, že som ešte malé decko bez rozumu.
"No tak upokoj sa," hovorila mi Júlia, keď som jej vysvetlila čo sa stalo.
"Ako sa môžem upokojiť? Vieš čo si teraz musí o mne myslieť?"
"A ja som si myslela, že ti je úplne ukradnutý," pozrela na mňa.
"Veď aj je," odvetila som.
"Tak na čo z toho potom robíš také haló."
"Pretože neznášam, keď si o mne niekto myslí niečo zlé," bránila som sa.
"No tak sa upokoj. Zajtra večer odchádzame a už ho v živote nestretneš. Môže ti byť jedno čo si o tebe myslí," snažila sa ma upokojiť.
"Aj tak chcem, aby si mu povedala pravdu. Že to ty si mu napísala, nie ja."
"Zbláznila si sa? Čo by si o mne pomyslel?" ohradila sa.
"No tak to ti naozaj ďakujem," povzdychla som si.
"Prepáč, ja len vieš ako to myslím. Mne sa páči a myslela som si, že to bude dobrý nápad. No teraz som zistila, že nie. Mohla by si to prekúsnuť?"
"Posledný krát," zašomrala som zlostne a ona ma silno objala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama