Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Skúšky života- 6. kapitola

4. listopadu 2011 v 19:21 | Mima

Skúšky života- 6. kapitola

Myslela som si, že som už definitívne stratená. Že môj život je iba omyl. Predierala som sa životom a neverila som na šťastie. Každým dňom som si priala, aby môj koniec bol blízko, aby som sa už viac nemusela cítiť taká prázdna. No zrazu, jedného dňa sa zjavil ON a ja som našla nový zmysel života...
Nanešťastie v tú chvíľu došiel do izby doktor. Ian sa odo mňa rýchlo odstúpil a ja som otvorila oči. Bola som znova v realite. Pevne nohami na zemi.
"Nevyrušujem?" opýtal sa hrubým hlasom doktor a ja som iba pokrútila hlavou.
"Tak ja už teda pôjdem," ozval sa Ian a vybral sa z izby. Sledovala som ho až do chvíle, kedy za sebou nezabuchol dvere. Pohľadom som visela stále na dverách až kým mi do obzoru nevstúpil lekár.
"Slečna Dawsonová?" zamával mi pred očami.
"Pani," opravila som ho.
"Prepáčte. Takže Pani Dawsonová, posaďte sa," vyzval ma.
"Tu?" spýtala som sa, keď som sa posadila na posteľ.
"Môže byť," prikývol.
"Takže pán doktor, kedy ma pustíte?" opýtala som sa na rovinu.
"Nie tak skoro." Odvetil.
"Prosím?" šokovane som na neho pozrela.
"Musíme vám urobiť ešte pár vyšetrení, aby sme mali istotu."
"Istotu? Ale na čo? Nerozumiem vám," nechápala som.


"Našli sme vám nález na ľavej strane hlavy. Musíme zistiť, či sa nejedná o nejaký typ nádoru," povedal priamo a ja som ostala zarazená. Pomaly som spracovávala správu čo mi práve povedal. Neverila som, nechcela som tomu uveriť. Veď predsa celý život som bola zdravá a teraz mi povie, že možno mám nádor?!
"Viem, že je to pre vás asi ťažké, no musíte si vás tu nechať." S tými slovami odišiel a nechal ma tam samú. Stále dokola som si prehrávala jeho slová. Ak sa potvrdí ich podozrenie a zistia mi zhubný nádor, znamená to mala šanca na prežitie. A keď nezhubný, operácia ma neminie. A kto vie ako dopadnem. Pri operácii hlavy sa môže stať všeličo a ja už nikdy nemusím byť ako teraz.
Ani som si neuvedomila, že plačem. Nebolo to preto, že by som sa bála smrti. To nie. Tú už dlhé roky beriem skôr ako vykúpenie. Jediného čoho som sa bála bolo, že skôr ako odídem z tohto sveta, nestihnem dať ani posledné zbohom mojej rodine. Možno sa ani nikdy nedozvedia, že som zomrela.
"Mama," šepla som si potichu a rozplakala sa. Ako veľmi som v tej chvíli túžila cítiť jej objatie, cítiť jej podporu a opateru. Po pár minutách som už iba sedela na posteli a pozerala do prázdna. Už viac som nedokázala plakať. Nedokázala som na nič myslieť. Neviem ako dlho by som bola ešte akoby bez duše, keby niekto nezaklopal a následne na to sa neozval:
"Smiem?"
Pozrela som sa ku dverám a prikývla.
"Čo tu ešte robíš?" opýtala som sa keď som sa znova pozrela pred seba. Zastal na konci postele.
"Doktor mi povedal, že by som mal ísť za tebou," odvetil.
"A ako vidím, ty si ho poslúchol," ironicky som poznamenala.
"Povedal, že teraz potrebuješ oporu," nedal sa odbiť. Zatvorila som oči. Jeho slová mi pripomínali, to čo mi povedal lekár.
"Pozri ja viem, že ťa nepoznám a ani ty mňa. Ale...."
"Ian prosím, nechaj ma samú," skočila som mu do reči.
"Nie si v tom sama, Ashley," povedal a v tej chvíli sa vo mne akoby niečo zlomilo. Keby len vedel ako sa v tomto mýli. Cítila som ako som sa znova rozplakala. Lenže tentoraz som to už nevedela zadržať.
"Heej, no tak pšššt," sadol si ku mne a privinul si ma k sebe. Zaborila som si tvár do jeho hrude a plakala som. Všetky moje skryté pocity teraz vyplávali na povrch. Bolo to po prvý krát po mnohých rokov, kedy som cítila istotu.
"Bude to dobre," šepol mi a pobozkal ma do vlasov. Len tak. Z ničoho nič. Bol tu, bez toho aby vedel kto som. Ostal so mnou, aj keď nemusel. Utešoval ma, síce by to mal robiť úplne niekto iný. Niekto, kto si hovorí môj manžel a ktorý teraz leží kto vie v ktorej krčme celý opitý.
"Mal by si ísť," šepla som trasľavým hlasom a odtiahla sa od neho. Síce som to vôbec nechcela, no vedela som, že to čo práve robím nie je správne.
"A budeš v poriadku?" pozrel sa na mňa pohľadom, po ktorom mi naskočili zimomriavky. Prikývla som a on vstal z postele. Vybral sa na odchod.
"Ian," zastavila som ho a on sa na mňa pozrel.
"Ďakujem," povedala som úprimne. Možno si to neuvedomoval, no on ma práve v jednom slova zmysle zachránil. Ukázal mi, že na svete existujú ešte ľudia, ktorý dokážu pomôcť a nič za to nežiadajú.
"Vieš, poznal som dievča. Bolo síce mĺkve a utiahnuté, no vždy keď sa usmialo, cítil som sa šťastný. Ostatní sa jej vysmievali, no ja nie. Ja som v nej videl niečo viac," začal rozprávať a ja som začala chápať prečo tu so mnou ostal.
"Čo si v nej videl?" opýtala som sa opatrne.
"Silu. Obrovskú silu. Popravde obdivoval som ju, pretože aj napriek tomu aký mala život, dokázala okolo seba stále rozdávať úsmev ."
"Ian to čo...." chcela som mu niečo povedať, no skočil mi do reči.
"Ashley to dievča nezmizlo. Neverím, že sa iba tak vytratilo. Nemohlo. Viem, že ešte stále existuje, no je iba niekde hlboko ukryté................ Neboj sa ho znova vypustiť," pri posledných slovách sa usmial a s tými slovami odišiel. Sedela som, neschopná akéhokoľvek pohybu.
"Pamätá si ma," šepla som si. Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Síce neviem prečo mi toto povedal, no cieľ to asi splnilo. Jeho slová dopomohli k tomu, aby som v tomto pekle našla aspoň kúsok nádeje.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ada Ada | Web | 6. listopadu 2011 v 12:18 | Reagovat

8. kapitola Second Chance =))
http://damon-online.blog.cz/1111/second-chance-fanfiction-8-kapitola

2 Mirka Mirka | 7. listopadu 2011 v 15:12 | Reagovat

Wow to je super..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama