Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Charlotte- 13. kapitola

24. prosince 2011 v 15:26 | Mima

Charlotte- 13. kapitola

P.S: V dnešnej časti sa prelýna minulosť so súčastnosťou. Minulosť je napísana kurzívou, dúfam, že vás to nebude mýliť.
Mince. Musím ich získať. Sú to jediné veci, ktoré môžu Kahlan znova dostať na dobrú stranu. Na moju stranu. Konečne sa dostane z rúk Mikaela a konečne sa všetko dostane do starých koľají. Lenže ako ich získať? Ako sa mám k nim dostať? Ani Finnovi sa to nepodarilo. Odhalili ho. Klaus ho odhalil a tým si podpísal rozsudok smrti. Chúďa Finn. Skončil mŕtvy a to iba kvôli tomu, že mi pomáhal. Ale prečo necítim žiadne výčitky? Prečo nedokážem cítiť žiaden súcit a trýznenie svedomia za to? Niekedy mám pocit, že som sa zmenila. Keď sa pozriem na svoj odraz v rieke, nespoznávam sa. Už nie som to dievčatko, ktoré bosé pobehovalo po tráve a oslavovalo život. Dievča, ktoré si plnými dúškami užívala štebot vtákov, hladenie vánkom, hriatie slnečných lúčov alebo nebodaj blčanie potoka. Tá Charlotte zomrela. Zomrela v deň, keď musela odísť. Keď musela opustiť všetko čo milovala iba kvôli tomu, aby sa zachránila.
Je tu však niečo čomu nechápem. Prečo Klausovi na nich tak záleží? Čo môžu pre neho znamenať dve staré mince? Musím to zistiť. Musím sa s ním stretnúť, či chce alebo nie. Dnes v noci sa s ním stretnem. Áno, bude to presne dnes za úsvitu.


Súčasnosť:
"Čo to má byť?" zasmial sa Klaus keď sa ku mne otočil. Každý pohľad zúčastnených na nás hľadel a čakal čo sa bude ďalej diať. Cítila som ich strach a obavy z toho, že ich zradím. Že sa pridám na Klausovu stranu.
"Klaus," vyslovila som jeho meno a podvihla pravým obočím.
"Ty máš ešte guráž sa postaviť priamo oproti mne po tom ako si ma zradila?" opýtal sa a urobil pár krokov ku mne.
"A ty máš ešte odvahu hovoriť o zrade po tom čo si urobil?" odvetila som mu otázkou a tiež som urobila pár krokov k nemu. Na chvíľku sa zamračil.
"Pozrime sa niekto sa naučil byť silnejším," usmial sa na mňa.
"Darmo. Mala som dobrého učiteľa," pokrčila som plecami a úsmev som mu opätovala.
"Ach Katherina, Katherina kedy sa už poučíš, že ma nemáš pokúšať," podišiel ku mne tak, že sme si hľadeli rovno do oči. Zdalo sa mi, že akosi pokojne zareagoval na to, že ma vidí živú. Až vtedy mi došlo, že Kath využila chvíľku a zbabelo utiekla.
Začala som sa nahlas smiať s čím som spôsobila, že chcel dokázať svoju silu a moc, ktorú mal nad mojimi dvojničkami. Držal ma pod krk a čakal kedy budem prosiť o milosť. Zavrela som oči a začala sa sústrediť. V spomienkach som sa vrátila k dňu, kedy zomrel môj synček.

Bol spln. Vedela som, že je to riskantné, no nemohla som už viac čakať. Musela som sa s Klausom stretnúť, síce som netušila čo od neho môžem očakávať. Z toho čo som počula, stalo sa z neho monštrum, ktorého sa bála aj vlastná rodina. V podstate majú to čo si zaslúžili. Keby nás neodlúčili, mohlo byť všetko iné. Dobre rozhodla som sa tak ja, ale to len kvôli Estheriným vyhrážkam. Možno, že ani neboli pravdivé. Možno, že si to s tou kliatbou iba vymyslela. Už by som sa tomu nečudovala. Celý môj život je iba klamstvo. Takže jedno hore dole ma už nemôže vôbec zaskočiť.
Vstupovala som na lúku, na ktorej sme sa každý deň stretávali. Neviem prečo, ale cítila som, že ho tu nájdem. Niečo v mojom vnútri ma sem priviedlo. Neviem to vysvetliť. Bol to ako vnútorný hlas, ktorým som sa nechala viesť.
"Charlotte," ozvalo sa zrazu za mnou a mne chrbtom prešiel mráz. Bol to jeho hlas. Síce znel chladne a prísne, spoznala som ho.
"Klaus," prehltla som na sucho a pomaly som sa začala k nemu otáčať. Popravde mala som strach z toho čo uvidím. Bála som sa pozrieť na muža, ktorého som bezvýhradne milovala. Lepšie povedané, bála som sa toho čo z neho ostalo.
"Máš guráž ukázať sa po tvojej zrade. To sa ti musí nechať," povedal, keď som sa mu postavila tvárou v tvár. Pri pohľade na neho mi odľahlo. Stále vyzeral rovnako. Moje obavy z toho, že ho uvidím celého krvavého od jeho obeti pominuli.
"Zrada? Ako môžeš vysloviť to slovíčko potom, čo si všetko napáchal," vrátila som mu.

Klausova ruka povolila a ja som sa ocitla nohami znova na zemi. Podsunula som mu túto spomienku a on sa zoskočene odo mňa odstúpil, pričom sa pozeral do zeme.
"Je ti táto situácia známa?" opýtala som sa.
"No tak, kde je tá tvoja odvaha teraz? Pozri sa na mňa! Pozri sa mi do očí a zopakuj čo si povedal?!" nabádala som ho a on pomaly nadvihol tvár.
"Nie, je to iba ďalší z vašich trikov," zašomral s chvejúcim hlasom, pričom sa poobzeral okolo seba na všetkých, ktorý zjavne nechápali čo sa deje.
"Nikdy si nechcel vidieť pravdu. Vždy si bol zaslepený iba svojou túžbou ovládať všetkých," hovorila som mu, pričom som mu mysľou podsúvala ďalšie spomienky.

"Stal som sa iba tým, kým naozaj som," pozrel na mňa bezcitným pohľadom.
"Pričom si stratil sám seba," pokrútila som hlavou.
"Nie, mýliš sa. Toto som ja. Mám dar. Som upír a k tomu je vo mne aj časť vlkolaka. Som najsilnejším tvorom, ktorý kedy chodil po tejto zemi," hovoril mi, pričom mu z očí šľahali plamene. Začala som pociťovať strach. Ustúpila som o krok dozadu.
"Klameš sám seba a ty to vieš! Poznám ťa viac ako ktokoľvek iný. Cítila som tvoju lásku, tvoju nehu a dobrotu! To bolo tvoje pravé ja. Klaus, ktorý teraz stojí...."
"Tak už dosť! Nemáš právo mi pripomínať moje slabé chvíľky!" pristúpil ku mne a jeho oči sa celé zmenili na krvavé.
"Otvor oči a prestaň žiť v klamstve. Viem, že to dokážeš! Klaus, ty musíš!" nabádala som ho ďalej, čím som asi urobila chybu. V sekunde som už bola na zemi a on na do mnou zlostne vrčal. Jeho sila ma zatláčala do zeme, takže som sa nemohla poriadne ani hýbať. Jediné čo som mohla bolo hlasno kričať od bolesti, ktorú mi spôsoboval keď sa do mňa zahryzol.

"Tak už prestaň!" zakričal na mňa a chytil sa za hlavu.
"Už vtedy si sa skrýval za klamstvom. Žil si v tieni niekoho iného, ktorý ťa napokon úplne pohltil. Mal si možnosť zmeniť to, zmeniť sled udalostí no neurobil si to!" začala som na neho kričať.
"Máš byť mŕtva! Si len prízrak, ktorý zmizne tak rýchlo ako sa objavil," hovoril, pričom odo mňa cúval.
"Áno máš pravdu. Som prízrak, ktorý prišiel, aby si vzal čo je jeho. A kým to nedosiahne, neodíde," urobila som krok k nemu.
"Nemám nič čo ti patrí," ohradil sa.
"Mýliš sa. Máš a ty to vieš," usmiala som sa. Prekvapilo ma, že som v celku pokojná, na rozdiel od Klausa, na ktorom bolo viditeľné, že má strach. Nie až tak zo mňa ako z minulosti. Vlastne, je to pochopiteľné. Naša minulosť prináša iba bolesť, strach a stratu. Boli sme tým poznačený už v chvíli, kedy sme prvý krát otvorili naše oči a spatrili sme svet.
"Čo chceš?" vyhŕkol zo seba.
"Chcem teba. Prišla som si po teba. Budem tvojou nočnou morou, ktorej sa nezbavíš. Budem pri tvojom každučkom kroku, budem ako tvoj tieň, ktorý ťa bude pomaly požierať až kým z teba nič neostane," stále som sa približovala k nemu.
"Kto si myslíš, že si?" zasmial sa hoci mu do smiechu určite nebolo. Bol to iba jeho krycí manéver, ktorým chcel ukryť to čo v skutočnosti cíti.
"Som tvoja minulosť, tvoja prítomnosť a tvoja budúcnosť," pri poslednom slovíčku som sa pousmiala a prstom mu prešla po líci, na ktorom sa objavila jedna slza.
"Charlotte," vyslovil moje meno, pričom zavrel oči.
"Do skorého videnia, môj pane," posledné slová som zdôraznila a zmizla som skôr ako stihol otvoriť oči. Jediné čo som mu po mne nechala bola spomienka na naše prvé stretnutie.

Utiecť z domu asi nebol najlepší nápad. No potrebovala som čas, aby som spracovala správu, ktorú som sa dozvedela. Moja myseľ nedokázala vstrebať skutočnosť, že nie som dcéra môjho otca. Prečo ma celý život klamali? Prečo mi do čerta nepovedali pravdu? Cítim v sebe obrovský hnev. Neviem, či im budem niekedy schopná odpustiť.
Určite už zistili, že nie som v dedine. Od môjho odchodu prešlo pár hodín a oni ma už isto hľadajú. Musím sa niekde ukryť. Musí po blízku existovať nejaká osada, kde by som sa mohla na noc uchýliť. Hneď ráno keď svitne slnko vyberiem sa ďalej. No teraz si potrebujem oddýchnuť.
Rozbehla som sa skrz lesom dole kopcom. Vôňu ohňa som zacítila už z diaľky. Vedela som, že som už blízko, a tak som zrýchlila. Síce moje nohy už nevládali, hnala som sa vpred. Po chvíli som pred sebou zbadala strechy domov, ktoré sa týčili medzi stromami. Zastala som až keď som sa dostala z lesa. Pred sebou som zbadala skupinku ľudí. Dve ženy, ktoré na mňa pozerali a dvaja mladí muži, ktorí držali v ruke meče. Asi som ich vyrušila vo chvíli, keď medzi sebou bojovali. Stála som tam a nebola som schopná jediného slovíčka. Nedokázala som ešte upokojiť môj dych z toľkého behu.
"Petrová," preťala ticho žena, ktorá držala v ruke kôš plný jedla. Nechápavo som na ňu pozrela. Odkiaľ pozná moje meno?
"Charlotte Petrová," zopakovala aj s mojím menom.
"Ospravedlňujem sa za vtrhnutie, no potrebujem vašu pomoc," zadychčane som zo seba dostávala, pričom som tej žene hľadela rovno do oči.
"My tu neposkytujeme útočište. Vráť sa odkiaľ si prišla," odvrkla.
"Prosím iba na jednu noc. Zajtra skoro ráno odtiaľto odídem," snažila som sa ju presvedčiť.
"Mama nevidíš, že potrebuje pomoc?" ozval sa mužský hlas a pristúpil ku nej. Pozrela som sa na neho. Dlhšie vlasy, ktoré sa mu kúsok vlnili popri chudej no výraznej tvári. Jeho modro- zeleno- sivé oči na mňa uprene hľadeli. Mala som pocit akoby som tie oči už niekde videla, no nemohla som si spomenúť kde. No bola som si istá, že ho od niekadiaľ poznám.
"Sama si predsa vravela, že je dôležité pomáhať ostatným," pridal sa na moju stranu aj ten druhý muž, s dlhými hnedými vlasmi.
"A k tomu, poznáš jej meno, to znamená, že poznáš aj ju," doplnilo dievča, ktoré vyzeralo krehko no zároveň bolo krásne. Jej dlhé svetlé vlasy jej zakrývali celý chrbát a jej úsmev, ktorý mi venovala pôsobil naozaj priateľsky.
"Už som povedala, že tu neostane!" povedala neoblomne a otočila sa na odchod.
"Urobím čokoľvek čo budete chcieť. Len vás prosím, dovoľte mi tu ostať," nedala som a odbiť. Zastala, pustila z rúk košík s jedlom a otočila sa späť ku mne. Pomalým krokom ku mne pristúpila, chytila mi pravou rukou bradu a začala si ma obzerať.
"V zadnej časti domu máme senník, ktorý teraz neobýva žiadne zviera. Môžeš tam ostať cez noc. Ak sa ti táto možnosť nepáči, tak...." nestihla dopovedať, pretože som jej nadšene skočila do reči.
"Nemusíte sa báť. Mne to postačí. Ďakujem," usmiala som sa na ňu.
"Poď, ukážem ti to," chytila ma za ruku a viedla k domu, ktorý stál na druhom konci osady. Síce to nebolo bohviečo, bola som rada aj za to málo. Okrem sena tam nič nebolo. Ani len jedna jediná prikrývka, ktorou by som sa mohla v noci zakryť.
"Všetko je lepšie ako nič," povzdychla som si a sadla som si do rohu sena. Slnko pomaly zapadlo za hory a vonku padla tma. Bola som sama na neznámom mieste. Bez jedla, bez tepla.
Nemohla som zaspať a tak som sa rozhodla, že sa pôjdem kúsok poprechádzať. Prechádzala som popri dome, keď som započula hlasy. Nerada vyzvedám, no počula som moje meno, čo ma zaujalo. Zastala som a začala som počúvať. Cez škary driev som videla postavy.
"Nechcem, aby ste sa k nej čo i len priblížili!" varovala ich.
"Iba som jej chcela odniesť prikrývku a nejaké to jedlo. Úbožiatko, musí byť hladná," zastalo sa ma to dievča s dlhými vlasmi.
"Rebecca už som povedala, že jej nič netreba. Môže byť rada, že sme ju uchýlili."
"Esther, nemyslíš, že to už preháňaš?" ozval sa muž, ktorého som ešte dnes nevidela.
"Nie Mikael, musíme byť opatrný. Veď ty vieš prečo," pozrela sa na neho a on si iba povzdychol.
"Za všetko môže iba tvoj podarený synáčik," ironicky poznamenal a ukázal na chlapca, ktorý sedel v kúte pri ohni. Bol to presne ten istý, ktorý sa za mňa ako prvý prihovoril.
"Mikael, nezačínaj s tým znova," pozrela na neho žena.
"Prečo ma tak nenávidíš otec?" chlapec sa postavil zo zeme.
"Pretože si všetkému na vine. Raz zničíš celú našu rodinu!" frkol mu do tváre.
"Ale veď ja nič zlé nerobím!" bránil sa.
"Nemusíš nič robiť. Ty si sám o sebe zlý!" skríkol na neho.
"Mikeal tak to by už stačilo!" ukončila to žena, ktorú pred tým nazvali Esther. Všetci v tom momente stíchli. Môj zrak padol na chlapca, ktorý mal vo svojom výraze množstvo smútku. Neviem prečo ale zacítila som pichnutie pri srdci. Zacítila som jeho žiaľ a jeho hnev. Zľakla som sa a tak som utiekla naspäť do senníka. Schúlila som sa do klbka a snažila nemyslieť na ten pocit, ktorý mi spôsoboval bolesť. Duševnú bolesť. Ešte nikdy som nič také nezažila. Bolo to akoby som bola v jednej chvíli spätá s jeho pocitmi. Akoby to čo cítil on som cítila aj ja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Čo zatiaľ hovoríte na Charlotte?

Skvelá
Dobrá
Nič moc
Hrozná

Komentáře

1 mileyfan-blog mileyfan-blog | Web | 24. prosince 2011 v 15:36 | Reagovat

Prajeme ti šťastné a veselé Vianoce =)

2 verca verca | 24. prosince 2011 v 15:54 | Reagovat

woooow krasna kapitola predstavovala jsem si to trochu jinak ale ja to uzasne uz se strasne moc tesim na dalsi kapitolu a taky sem zvedava co dal stane s klausem a charlotte myslela jsem ze budou spolu ale ted nevim uzasna kapitola :D :D

3 mima mima | E-mail | Web | 24. prosince 2011 v 16:10 | Reagovat

[2]: ja som to tak naschval dala, lebo ked si si vsimla, napisala som tam, ze citila obavy ostatnych z toho ako ona zareaguje, ze ci sa nahodou nepostavi na jeho stranu a tym ich zradi....ta veta nieco naznacuje, co rozpytvam v nasledujucej kapitole :D

4 verca verca | 24. prosince 2011 v 18:10 | Reagovat

aha tak to se uz tesim krasa :D mas fakt talent :D uz se tesim na dalsi kapitolu jinak stastne vanoce bohateho jeziska a stastny novy rok :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama