Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Charlotte- 14. kapitola

7. ledna 2012 v 19:22 | Mima

Charlotte- 14. kapitola

Bola som schúlená do klbka a triasla sa od zimy. Snažila som sa zaspať, no bolo to márne. Moje telo sa celé chvelo čo mi bránilo upadnúť do snov. Rukami som si trela ramená a snažila sa zohriať.
Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Vedela som, že ak mám zajtra pokračovať, musím si aspoň kúsok oddýchnuť. Poslednú dobu toho na mňa bolo veľa. Človek, ktorého som nadovšetko milovala mi celý život klamal. Môj otec v skutočnosti nebol mojim otcom. Žila som v klamstve a nikto sa mi to neunúval povedať. Ublížili mi. Tak veľmi. Moja rodina mi klamala. Že vraj ma tým chcela ochrániť. Samé výhovorky. Boli iba zbabelí na to, aby mi povedali pravdu.
Pri tejto myšlienke som pocítila ako sa mi tisli slzy do očí.
"Nie, nebudem plakať," šepla som si a posadila sa. No v tom som započula vŕzganie bránky, ktorá sa následne pootvorila. Vystrašene som podišla viac k rohu a snažila sa zaostriť pred sebou. Spozorovala som mužskú postavu, ktorá sa blíži smerom ku mne. Srdce mi búšilo ako o závod a moje dlane sa mi potili. Môj dych sa zrýchlil a moje zorničky sa zväčšili.
"Spíte?" ozval sa mužský hlas a ja som ho spoznala. Bol to ten chlapec z domu, ktorého tak urážal ten chlap, tuším sa volal Mikeal.
"Vystrašili ste ma," postavila som sa z rohu a vyšla z tieňa.


"Prepáčte, to som nemal v pláne," neisto sa na mňa usmial a ja som zrazu vo svojom vnútri pocítila zvláštne teplo. Spontánne som mu opätovala úsmev a okamžite sklopila zrak. Cítila som ako sa začínam červenať.
"Priniesol som vám niečo na zahriatie. Noci v tomto období sú chladné," pristúpil ku mne a podal mi deku.
"Myslela som si, že máte zakázané prísť za mnou," nadvihla som tvár.
"Som slobodný človek. Nikto mi nemôže zakázať kam môžem a kam nie," odvetil, pričom sa celý vzpriamil. Mala som z neho pocit, že je to ten typ človeka, ktorý má rád, keď môže byť sám sebe pánom.
"Nemyslíte si, že je to dosť trúfalé neposlúchnuť príkaz rodičov?" opýtala som sa a prešla okolo neho.
"Prepáčte mi moju nezdvorilosť, ale neurobili ste dnes ráno presne to isté?" odvetil otázkou a ja som znehybnela. Niečo sa mi na tejto jeho vete nepozdávalo.
"Neviem o čom to rozprávate," otočila som sa k nemu tvárou v tvár a pozrela mu priamo do oči.
"Nenaznačoval som nič konkrétne," cítila som ako znervóznel a vyhol sa môjmu očnému kontaktu. Stále viac a viac som mala zlý pocit. Pristúpila som k nemu.
"Neverím vám," povedala som, čím som dosiahla, aby sa na mňa znova pozrel.
"Niečo vám poviem," začala som.
"Od malička mám jednu schopnosť. Stačí mi, že sa zapozerám do očí a tým dokážem spatriť aj dušu človeka. Takže som si úplne istá, že mi niečo tajíte," každé jedno slovíčko som vyslovovala pomaly a zreteľne.
"Nemal som tu chodiť. Bola to asi chyba," prešiel okolo mňa. Niečo mi tajil, viem to. Niečo v mojom vnútri mi to hovorilo. Odkiaľ by inak vedel, že som dnes ráno urobila niečo proti rozkazu mojich rodičov? Musím zmeniť taktiku.
"Dnes skôr ako vyšlo slnko som utiekla z domu," ozvala som sa, čím som ho zadržala. Stál mi však stále otočený chrbtom a tak som nevidela jeho tvár.
"Nemohla som tam dlhšie ostať. Klamali ma. Celý život ma držali v klamstve o tom, že muž, ktorého som považovala za otca je v skutočnosti cudzí človek.....Ani si nedokážete predstaviť ako to bolí. Tá predstava ma prenasleduje každú sekundu, nenechá ma na pokoji ani na chvíľku. Ak ma teraz nájdu, odvedú si ma späť domov a ja sa z tej bolesti zbláznim. Nezvládnem sa na neho každý deň pozerať s pocitom, že tento muž mi nie je ničím. A preto vás prosím, nie žiadam, ak niečo viete, povedzte mi to," prosebne som ho žiadala a len tak tak som zadržiavala slzy. Chvíľku sa nič nedialo. Stál tam nehybne a nič nepovedal. Zhlboka som si povzdychla a sklonila hlavu.
"Za domom je les. O 15 minút tam buďte," nakoniec sa ozval a s týmito slovami odišiel. Síce som nechápala prečo, poslúchla som ho. Nemala som na výber. Chvíľku som počkala a potom som vykročila do tmy. Išla som potichu a opatrne. V tom som zbadala hnedého koňa. Prižmúrila som a spoznala Katynku, otcovho koňa. Teda muža, ktorý sa hral na môjho otca. Rýchlo som prešla dom a zamierila si to k temnému lesu, ktorý mi naháňal strach.
Stála som tam a s obavou sa obzerala okolo seba. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že ma niekto pozoruje.
"Poďte," ozvalo sa zrazu za mojim chrbtom a ja som od ľaku podskočila. Nechápala som ako sa tam zjavil. Prisahala by som, že som nikoho predtým nevidela.
"Nemáme veľa času," pošepol a chytil ma za ruku. Dezorientovane som prikývla a vybrala sa za ním. Síce som netušila kam ideme, nechala som sa viesť. Možno to bolo nebezpečné, keďže som ho vôbec nepoznala, no niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že mu môžem dôverovať.
Zastali sme až za lesom na ceste.
"Odtiaľto musíte ísť sama," povedal a obzeral sa okolo seba.
"Prečo to robíte?" opýtala som sa.
"Možno viem aký je to pocit žiť v klamstve," odvetil, pričom nadvihol pravým obočím.
"Ako to?" bola som zvedavá.
"Dlhý príbeh. Musím sa vrátiť skôr ako zistia, že som vám pomohol utiecť," povedal a vzal si moju ruku do svojich dlaní. Jeho dotyk spôsobil, že sa moje telo celé zachvelo.
"Vezmite si ich. Chráňte ich a nikomu nedovoľte, aby vám ich zobrali. Prosím," podal mi do ruky dve mince a úpenlivo na mňa pozeral. Boli pre neho dôležité, bolo to vidieť. Nič som sa nepýtala, iba som prikývla. Dlhovala som mu to za to, že mi pomohol utiecť.
"Choďte dolu touto cestou, na konci ktorej je úzka cestička do ďalšieho lesa. Keď sa z neho dostanete, zbadáte chatrč. Tam budete v bezpečí," dal mi inštrukcie a vybral sa na odchod. No skôr ako stihol urobiť krok dopredu, zadržala som ho.
"Aké je vaše meno?"
"Nicklaus," odvetil a ja som sa usmiala.
"Som vašou dlžníčkou, môj pane," sklonila som hlavu a pobozkala mu ruku. Tento spôsob ma učili už od malička.
"Dávajte si pozor," jeho stisk ruky zosilnel. Keď som sa pozrela znova pred sebou, už tam nebol. Síce sa mi to zdalo desivé ako sa zjavuje a potom sa znova z ničoho nič vyparí, nepociťovala som voči nemu strach. Práve naopak. Dôverovala som mu. Dokonca som mala pocit, že ho určite zniekadiaľ poznám.
"Nicklaus," pošepla som si jeho meno a zacítila som zvláštny pocit.
Súčasnosť:
Práve túto spomienku som zanechala Klausovi pri našom stretnutí. Chcela som, aby si spomenul na naše zoznámenie, ktoré všetko odštartovalo. Tak veľmi by som chcela vidieť jeho výraz tváre, keď sa mu táto situácia premietala v hlave. Postupne ho budem trýzniť spomienkami, ktoré boli pre nás oboch niekedy veľmi dôležité. Budem to robiť dovtedy, kým nedosiahnem to čo chcem.
No teraz mám iný problém. Finn sa mi už dlho neozval. Potrebujem tie mince a to urýchlene. Bez nich sa nemôžem pohnúť ďalej. Nabudúce sa asi spoľahnem iba sama na seba.
Dám mu ešte pár dní a keď sa nevráti, vyberiem sa po nich sama. Síce to pre mňa znamená riziko. Bože ako veľmi by som teraz potrebovala ELijaha. S ním to bolo všetko jednoduchšie. Jeho láska ku mne mi vyhovovala. Stále robil čo som chcela. Zvláštne. Teraz, keď sa nad tým tak zamyslím, traja bratia sa do mňa zamilovali a skoro všetci v rovnaký čas. Z toho by mohol byť ešte scenár na romantický film. Žiaľ s tragickým koncom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Čo zatiaľ hovoríte na Charlotte?

Skvelá
Dobrá
Nič moc
Hrozná

Komentáře

1 verca verca | 7. ledna 2012 v 21:17 | Reagovat

wow wow wow strasne moc sem se tesila na dalsi kapitolu a konecne je tu uz se strasne tesim na dalsi kapitolu nemuzu se dockat kdy bude dalsi kapca??

2 mima mima | E-mail | Web | 7. ledna 2012 v 21:41 | Reagovat

[1]: dakujem :) dalsia asi az na konci januara :/ mam teraz skuskove a nejako nestiham sa ucit, no mozno mi vyjde cas aj skor na napisanie, uvidim este :)

3 verca verca | 7. ledna 2012 v 22:02 | Reagovat

byla bych rada tak ale jestli mas uceni tak to chapu :D takze pis az budses naucena :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama