Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Únor 2012

Light in darkness

29. února 2012 v 18:43 | Mima/Majka

Light in darkness

Túto poviedku som uverejňovala na starom blogu, no nie celú. Začala som ju písať s Majkou už dávnejšie a časom sme na ňu nejako pozabudli. Je to podľa mňa dosť škoda, pretože je to jedna z poviedok čo sa mi najlepšie písalo.
Rozhodla som sa, že ju začnem uverejňovať na novo, na tomto mojom blogu, možno sa chytí. Máme dosť jej rozpísane aplánujeme ju dokončiť. Tak uvidíme čo z toho :D
Trailer:
Kapitoly:
Prológ- Devon
1. kapitola
Prológ- Heaven
2. kapitola

Light in darkness- 1. kapitola

29. února 2012 v 18:42 | Mima

Light in darkness- 1. kapitola

DEVON:
"Konečne si doma, kde si zas bola?" spýtala sa ma mama, keď som otvorila dvere.
"Neotravuj," odsekla som a nasmerovala si to do izby.
"Stoj! Musíme sa porozprávať!" kričala na mňa, no mne to bolo ukradnuté. Otvorila som dvere do mojej izby a zbadala Heaven ako sedí na mojej posteli.
"Vypadni odtiaľto!" sykla som.
"Devon, nebuď taká. Čakám tu na teba, chcela som sa ťa iba na niečo spýtať," odvetila milým hlasom, ktorý vo mne vyvolal pocit odporu.
"Čo chceš vedieť ako sa stať konečne ženou?" spýtala som sa jedovato. Moja sestra bola až príliš svätá. Nepila, nefajčila ba dokonca nikdy nebola zo žiadnym chlapom. V podstate na tomto mám podiel viny aj ja. Vždy keď si našla nejakého chlapca, vydávala som sa za ňu bez jej vedomia a omotala som si ho okolo prsta. A keď som vedela, že už patri iba mne, povedala som mu pravdu, že nie som Heaven a on ju odkopol.

Light in darkness- Prológ

29. února 2012 v 18:41 | Mima

Light in darkness- Prológ

DEVON:
Sedela som na múriku a pozorovala dav ľudí, ktorý kráčal na poslednú rozlúčku so svojim blízkym. Prvé jesenné dni sa odrazili na počasí. Povieval studený vietor a štípal lícia. Často som sem chodievala. Cintorín bol ako môj druhý domov. Cítila som tu blízkosť smrti a to sa mi páčilo. Vyžívala som sa v bolesti druhých. A tu sa dalo najlepšie pozorovať tých pokrytcov, ktorý srdcervúco plakali nad truhlou svojich milovaných. Pre mňa to boli obyčajný egoisti. Smrť je prirodzená a je to vykúpenie. A oni? Miesto toho aby boli radi, že jeho blízky sa má dobre a konečne odišiel z tohto prekliateho sveta, sú taký sebecký a nariekajú, že ostali samy. To je jedna z vecí, pre ktoré nenávidím ľudí. Sú to iba odporné pijavice, ktoré sajú z ľudí krv.
"Radšej si zapálim, inak sa pozvraciam," zašomrala som si a zapálila si marihuanu. Robievala som to dosť často. Ten pocit, ktorý sa po nej dostavil bol na nezaplatenie. Aby ste si to zle nevysvetlili, nie som nijako drogovo závisla, určite nie. Okrem spomínanej marihuany ničomu inému neholdujem. Začala som s tým v 15- tich, presne rok po tom ako sa mi závratnou rýchlosťou zmenil život. Ten deň by som najradšej vymazala z môjho života. Ešte stále aj po toľkých rokov sa mi v mojej hlave vynára obraz chlipníka, ktorý má ako dieťa znásilnil. V ten deň som si prisahala, že to budem ja, ktorá bude ubližovať, ktorá bude nenávidieť, ktorá dokáže dokonca aj vraždiť. Áno, chcela som zabiť toho odporného chlapa, pre ktorého som pochovala moju ľudskú časť. Stala sa zo mňa vypočítavá, povrchná a sebecká mrcha. A aj keď som bola stále iba človekom, nepoznala som žiadne city okrem nenávisti a nevraživosti. Najviac zo všetkého som však nenávidela moje dvojča, Heaven. Práve kvôli nej sa mi to stalo. Mala to byť ona, nie ja. Práve ona mala ísť v ten večer za naším strýkom, nie ja. Lenže od mala ju rodičia rozmaznávali, dávali jej všetko čo jej videli na očiach. A tak, keď si v ten večer spískla, že nejde, tak nemusela ísť. A ja? Už od mala som pociťovala rozdiely, ktoré medzi nami robili. Ja som vždy bola tá zla, pričom ona bola ich milované slniečko. Iba za to, že som rada čítala knihy a pozerala dokumentárne filmy o nadprirodzených veciach ma rodičia odsudzovali a dokonca mi to zakazovali. Neakceptovali moju záľubu. No ja som stále viac a viac bola vžitá do pradávnych historiek o čarodejniciach, duchov, upírov a podobných veciach. Niečo mi hovorilo, že ak existuje toľko príbehov, musí byť na tom niečo pravdy. Verila som v nadpozemské veci a priznávam, že sem tam som sa pokúšala vyvolať samotného diabla. Bola som samotársky typ, ľudia sa mi vyhýbali. A ja som tomu bola rada. A ak sa náhodou ku mne niekto priblížil, tak to trpko oľutoval. Všade kde prídem rosievam iba zlo. A vždy keď od nekadiaľ odchádzam zanechávam za sebou iba utrpenie. To je to prečo žijem, to je zmysel môjho bytia. Šíriť nenávisť a strpčovať ľuďom život. Hlavne Heaven. V tom sa doslova vyžívam. Keď vidím ako plače, vtedy som šťastná. Moja nenávisť sa každým dňom zväčšovala až ma jedného dňa úplne pohltila. A odvtedy nedokážem cítiť lásku dokonca ani k vlastným rodičom.

Klaus/Caroline- Give me love

19. února 2012 v 15:52 | Mima |  My videos

Klaus/Caroline- Give me love

Ja ten pár jednoducho milujem. Páči sa mi ako nesmelo Klaus k nej pristupuje, myslím tým ako sa zahanbene niekedy zatvári, keď sa Car na neho pozrie. Usmeje sa a skloní hlavu. A na Car sa mi páči, že je dosť neoblomná a tak náš Klaus ju musí dobýjať. Dúfam, že sa mu to aj podarí

Charlotte- 17. kapitola

9. února 2012 v 17:41 | Mima

Charlotte- 17. kapitola

Pomalými krokmi som vchádzala do salónu. Elijah stál pri krbe otočený chrbtom. Pozeral do plameňov. Jeho vzpriamený postoj naznačoval jeho ľahkú eleganciu. Od prvej chvíli som zbožňovala jeho elegantné spôsoby. To bola prvá vec, ktorú som si na ňom všimla, keď som sa s ním zoznámila.
"Nikdy to nebude ako za starých čias," ozval sa, pričom neurobil ani najmenší pohyb. Určite počul môj rozhovor s Klausom.
"Ja viem," odvetila som a vstúpila som úplne do salónu. A v tom nastalo ticho. Síce neviem čo behalo Elijahovi hlavou, ja som sa cítila pokojne. Celé tie roky som snívala o chvíli, kedy ho znova uvidím. Kedy ich znova uvidím. Klausa, ELijaha a Rebecu, ľudí, pre ktorých by som niekedy dávno obetovala aj celý život.
"Ďakujem za záchranu," začala som, aby som preťala ticho.
"Mala by si sa poďakovať môjmu bratovi," odvetil.
"Ty si ma odtiaľ dostal, vďaka patrí tebe," nedala som sa odrovnať.
"Kým sa on postaral o Gabriela," povedal a ja som sa zamračila.
"On- on zabil Gabriela?" opýtala som sa opatrne.

Sila troch- 5. kapitola

9. února 2012 v 13:04 | Mima/ Tina/ Vann

Sila troch- 5. kapitola

CAYLA:
Mala som ešte pár hodín času, kým sa mala uskutočniť tá vražda. Moje informácie o obeti boli mizivé, vlastne môžem povedať, že som nemala nič čoho by som sa mohla chytiť. Jediné čo som vedela bolo, že k vražde by malo dôjsť v lese neďaleko Mystic Falls. A k tomu poznala som jeho výzor vďaka tomu, že sa mi zjavil.
"Fajn Cayla a teraz čo?" hovorila som si pre seba a obzerala sa okolo seba.
"Kde začať," nahlas som si povzdychla a môj pohľad padol na budovu s nadpisom Mestská knižnica.
"Tak fajn, snáď budem mať šťastie," zaťala som päste a vybrala som sa smerom k nej. Knižnica bola pomerne veľká. Pomedzi regály som prešla až k zadnej stene, kde som zbadala skupinku mladých ľudí ako horlivo o niečom debatujú. Skôr mi to pripadala ako hádka. Nechcela som vyrušovať, no nemala som na výber.
,,Prepáčte mohla by som Vás vyrušiť?" opatrne som sa opýtala. Ani jeden z nich neodpovedal, iba na mňa nemo hľadeli. Okrem jedného z nich. Ten mi bol otočený chrbtom.
"Hľadám jedného chalana. Možno ho poznáte. Je rovnako vysoký ako ja, má prenikavo čierne oči a orieškovo hnedé vlasy Ešte viem, že má 21 rokov."
"Hovoríš, že čierne oči?" opýtalo sa dievča. Všimla som si, že tu bola so svojou sestrou, dvojičkou. Ako ja som vždy snívala o svojom vlastnom dvojčati. No žiaľ, nebolo mi to súdené.

Charlotte- 16. kapitola

8. února 2012 v 19:37 | Mima

Charlotte- 16. kapitola, Záchranca

Len sťažka som dokázala otvoriť oči. Moje celé telo ma bolelo. Každý nádych mi spôsoboval obrovskú pichľavú bolesť. Celé nohy a ruky som mala skrehnuté. Odmietali akýkoľvek pohyb. Moje telo ma neposlúchalo. Vôbec som nemala nad sebou kontrolu. Bola som hladná a bezvládna. Bola som v tmavej miestnosti, kde ani môj upíry zrak mi nedokázal pomôcť.
Snažila som sa posadiť, no bolo to márne. Oči mi klipkali od únavy, no ja som sa snažila s ňou bojovať.
"Gabriel," šepla som chrapľavo jeho meno, keď som si spomenula čo sa stalo. V tom sa z jedného rohu miestnosti vynorilo úzke svetlo, ktoré mi dopadalo rovno do tváre. Prižmúrila som oči a zbadala siluetu muža, ktorý sa ku mne približuje.
"Rád ťa znovu vidím," povedal a ja som spoznala jeho hlas.
"Prečo?" zachrapčala som, no on sa iba zasmial.
"Celé tie roky si ma viedla za nos, to myslím, že stačí," usmial sa čupol si ku mne.
"Bol si mojim priateľom," pripomenula som mu.
"Ktorého si sa chcela zbaviť pri prvej príležitosti."
"Finn, počúvaj ma..." chcela som dopovedať, no on mi skočil do reči.
"Nie, Charlotte. Storočia som si myslel, že ti na mne záleží. Dúfal som, že si postupne získam tvoju lásku. Veril som, že po tom všetkom čo som pre teba urobil, budeš mojou. No ty namiesto toho si sa chcela iba pomstiť, chcela si iba naplniť tú prekliatu veštbu!" začal mi vyčítať.
"Prepáč mi to," prehltla som na sucho. Každé slovíčko, ktoré som vyslovilo mi spôsobovalo bolesť.
"Ty nič nevieš Finn. Nič nie je také aké sa zdá. Vieš, že ma nemôžeš zabiť a..."
"Zabiť nie, ale držať ťa tu celú večnosť môžem. Už ťa nikto nezachráni. Charlotte Petrova už nepredstavuje hrozbu pre nikoho," po týchto slovách sa postavil a nasmeroval si to preč.

Please, Don’t walk- 19. kapitola

8. února 2012 v 17:59 | Mima

Please, Don't walk- 19. kapitola

Pomalými krokmi som kráčala smerom na deku k Majke a Stevenovi. Paul išiel za mnou a posadil sa na okraj deky.
"Môžete s tým cukrovaním prestať aspoň na minútu?" pozrel sa na nich.
"Závidíš braček?" opýtal sa ho pobavene Steven.
"Nie," odvetil a pohľadom zablúdil k Tine, ktorá ho tiež z diaľky pozorovala. Prisadla som si k nemu.
"Prečo nejdeš za ňou?" nabádala som ho.
"Možno potrebuje čas," odvetil zamyslene.
"A možno potrebuje počuť, že to čo sa v noci medzi vami stalo pre teba niečo znamená," odvetila som.
"Nerozumiem," nechápavo na mňa pozrel.
"Čo na tom nerozumieš? Si ženatý a aj napriek tomu si s ňou strávil noc. Možno ušla práve kvôli tomu. Možno si myslí, že pre teba to nič neznamenalo a nechce aby si sa teraz kvôli tomu cítil zaviazaný," snažila som mu to vysvetliť.
"Ale to je hlúposť. Keď sa s niekým vyspím, znamená to, že mi určite nie je ľahostajný. A s kamarátkou by som nikdy nič nemohol mať."
"Paul, sme ženy. Ani nevieš koľko myšlienok nám prejde hlavou za jednu jedinú minútu."
"Prečo ja som sa nenarodil ženou? Máte to jednoduchšie," povzdychol si.
"Jednoduchšie?" posadila sa zrazu za nami Majka.

Charlotte- rozcestník

1. února 2012 v 18:03 | Mima

Charlotte- rozcestník

PROLÓG:
To čím v súčasnosti sme z nás robí naša minulosť. Tá je s nami spätá až do smrti. Často sa síce pred ňou snažíme utiecť, no nakoniec nás vždy dobehne. Hriechy, ktoré urobíme si nesieme zo sebou až do konca života. Lenže čo ak nikdy nezomrieme? Čo ak sme predurčený žiť naveky? Každodenné trýznenie svedomia z nás urobí otrokov samých seba. Postupne prepadáme čoraz väčšiemu zúfalstvu. Vieme, že ak chceme prežiť musíme s týmito pocitmi bojovať. Musíme ich v sebe potlačiť a skúsiť zabudnúť. Niekedy sa to dá. Hlavne vtedy ak náš život začne mať nový zmysel. Zmysel, ktorý sa pre nás stane v rebríčku našich hodnôt číslo jeden.
Láska je silná moc a dokáže zázraky. Lenže existuje aj niečo silnejšie. Je to chuť po moci a prahnutie po pomste. Často krát nám nenávisť zaslepí oči na toľko, že prestávame vnímať čo je naozaj dobré a čo zlé. Ten kto bol pre nás včera milovaným človekom, dnes už môže byť náš najväčší nepriateľ. Naša najbližšia bytosť nám môže kedykoľvek zabodnúť nôž do chrbta a my nemáme čas ani na to, aby sme sa spýtali "Prečo?"
Príbeh Klausa, ktorého mnohí určite poznáte ako zlého, bez súcitného a bezcharakterného hybrida, ktorý nemá s nikým zľutovanie. Ten istý Klaus, ktorý sa pred mnohými stáročiami narodil do bohatej rodiny statkárov. Vtedy bol ešte nič netušiace dieťa a jeho osud ležal iba v jeho rukách.
Hovorí sa, že osud máme predurčený. No naozaj je to pravda? Nie je to náhodou tak, že každý z nás je strojcom vlastného šťastia? My riadime náš život a my rozhodujeme akými cestami sa vydať. Žiaľ, nie vždy sa rozhodneme správne a často krát nemáme možnosť vrátiť sa späť. Neostáva nám nič iné ako pokračovať ďalej a zmieriť sa s dôsledkami, ktoré prinieslo naše rozhodnutie.

Charlotte- 15. kapitola

1. února 2012 v 17:16 | Mima

Charlotte- 15. kapitola

Prešli už celé dva týždne od môjho stretnutia s Klausom. Celé 14 dní a za ten čas sa v podstate nič nestalo. Myslela som si, že ma bude hľadať, no asi som sa mýlila. Nepostrehla som ani najmenšiu zmienku o tom, že by sa so mnou chcel stretnúť. Škoda, ešte pred svojim odchodom som ho chcela vidieť a rozlúčiť sa.
Do kufra som si zabalila len to najhlavnejšie. Ostatok si kúpim v meste. Zbožňujem nakupovanie nových módnych trendov a doplnkov. Veľkomestá som vždy zbožňovala. Síce som sa často musela skrývať, dni, ktoré som bola voľná som si užívala plnými dúškami.
Z mojich myšlienok ma prerušilo klopanie na dvere.
"Vitaj Damon," usmiala som sa, keď som otvorila.
"Balíš?" nazrel mi cez rameno do izby.
"Nebaví ma to tu," pokrčila som plecom.
"Máme nedoriešenú záležitosť, takže ostávaš," povedal sebavedome a zahryzol si do spodnej pery.
"Asi som ťa prepočula. Môžeš zopakovať čo si práve povedal?" oprela som sa o dvere.
"Že ostávaš," stále pôsobil, že je sám sebou úplne istý.