Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Sleeping darkness- Najťažšie rozhodnutie

1. dubna 2012 v 16:58 | Mima

Sleeping darkness- Najťažšie rozhodnutie

HUDBA:
Kľačala som nad telom mojej mamy, ktorá bojovala o svoj život z posledných síl. V tej chvíli som sa nenávidela. Moja túžba bola silnejšia ako moje puto k nej. Chcela som jej pomôcť, dať jej moju krv a zachrániť ju, no nemohla som. Bola som v takom šoku, že som sa dokázala iba prizerať na to ako mi odchádza pred očami.
"Nechcela som to. Prisahám, že toto som nechcela," opakovala som dookola a hľadela na ňu. Začala som si uvedomovať, že Damon mal pravdu keď mi hovoril, že by som sa nemala vracať domov. Vtedy som neverila, že by som sa nedokázala ovládnuť pred vlastnou matkou. No stalo sa a ja som nemala síl to zvrátiť.
"Môžem jej pomôcť," ozval sa zrazu za mnou známy hlas a ja som od ľaku podskočila. Otočila som sa za hlasom a šokovane som pozerala na pani Mongomeryovu.
"Ako ste sa sem dostali?" opýtala som sa a utrela si slzy.
"Tvoja mama mi prednedávnom dala kľúč, aby som jej chodila polievať kvetiny, kým bude v Chicagu," odvetila chladne.
"V Chicagu? Na čo tam bola a ako je možné, že som vás ani nepočula vchádzať?" pýtala som sa rozrušene jednu otázku za druhou.
"Ešte dýcha, môže sa ešte zachrániť," pristúpila ku mne a kľakla si vedľa mňa pričom sa na mňa ani nepozrela.
"Môžem jej dať moju krv a..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočila do reči. Jej prítomnosť spôsobila, že som sa dostala z prvotného šoku a začala som reálne uvažovať. Už by som zvládla ponúknuť jej krv na uzdravenie.


"Nie! To by bola pre ňu skôr záhuba," rázne zamietla a zazrela na mňa.
"Som upír, moja krv lieči," nechápavo som na ňu pozrela a priznala sa jej. Na moje počudovanie, správa, že som upír s ňou nič neurobila. Netvárila sa vôbec prekvapene a ani prestrašene.
"Mám tvoju mamu rada a preto nedovolím, aby v jej tele bola čo i len kvapka skazenej krvi," odfrflala a ja som si myslela, že tým mieri na to, že som upír.
"Viete jej aj inak pomôcť?" opýtala som sa priamo.
"Viem, ale mám podmienku." Pozrela sa na mňa.
"Akú?"
"Odídeš. Vytratíš sa z tohto mesta a z našich životov. Prinútiš svoju mamu na teba zabudnúť," začala klásť podmienky a ja som na ňu neveriacky pozerala.
"Ako môžete niečo také odo mňa žiadať?! Je to moja mama! Jediná rodina, ktorú mám!" pobúrene som vstala.
"A ktorú si skoro pripravila o život. Naozaj si myslíš, že by sa to nezopakovalo keby si ostala? Naozaj si až taká naivná, aby si uverila, že toto hranie na rodinku by mohlo fungovať?!" pýtala sa a ja som sa odmlčala. Vedela som, že má pravdu. Ak sa to stalo raz, môže sa to pokojne stať znova a potom znova a znova.
"Ale ja už nikoho iného okrem nej nemám," pošepla som si skôr sama pre seba.
"Takže sme dohodnuté?" odignorovala moju poznámku a sústredila sa iba na to, aby dosiahla svoje.
"Ako vás len nenávidím," zašomrala som si popod nos a ona vystrela ruky nad mojou mamou. Nechápavo som to sledovala. Nikdy som nič podobné nevidela. Z rany na krku, ktorú som jej zanechala sa začalo šíriť biele svetlo, ktoré jej zacelilo ranu. Pani Mongomeryova odriekavala akúsi formulku a keď si pritiahla späť ruky všetko prestalo. Stála som obďaleč a sledovala celú túto situáciu.
"Bude v poriadku?" opýtala som sa a v tom mama otvorila oči a zhlboka sa nadýchla. V tej chvíli mi odľahlo. Nechcela som si ani len predstaviť tie výčitky, ktoré by ma prenasledovali ak by som ju naozaj zabila.
"Hillary," šepla meno susedy moja mama a pomaly sa posadila pričom si rukou držala krk.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa Hillary, no moja mama už pohľadom smerovala ku mne. V jej očiach som zbadala strach.
"Ty- ty..." začala koktať a ja som sa cítila ešte horšie. Moja vlastná mama sa ma bála!
"Jessie, upokoj sa," nabádala ju Hillary, no mojej mame začali stekať slzy po tvári.
"Nechcela som. Prepáč mi to," snažila som sa neplakať, no keď mi Hillary rukou naznačila aby som prišla bližšie k ním, len ťažko som sa ovládala. Vedela som, že mi tým naznačuje, že prišiel čas na zmazanie spomienok.
Nechcela som to urobiť. Nechcela som dovoliť prísť o jediné na čom mi v živote záležalo. Bála som sa, že ak stratím moju mamu, tak sa zo mňa naozaj stane bezcitný netvor. Teda ak sa to už zo mňa náhodou nestalo. No moja mamina bola jediným človekom, ktorý u mňa dokázal vyvolať kúsok ľudskosti. Teda ak ešte nerátam moju najlepšiu priateľku Elizabeth, ktorú som však po svojej premene nemala možnosť stretnúť.
"Musíš to urobiť. Vieš na čom sme sa dohodli," prísne na mňa zazrela Hillary, keď som pred nimi váhavo zastala. Mama bola v takom šoku, že iba celý čas plakala a prestrašene si ma prezerala.
"Postaráte sa o ňu?" pozrela som sa na Hillary.
"To ti sľubujem," prikývla a ja som mala prvý krát pocit, že tá žena nie je až taká zlá ako som si myslela. Teda v podstate, ona bola vždy dobrá. Iba z nejakého nepochopiteľného dôvodu sa ku mne správala tak ako sa správala. Ku ostatným deťom v okolí sa správala priateľsky.
Pozrela som sa na mamu a kľakla si vedľa nej. Pocítila som ako sa odo mňa odtiahla a to ma zabolelo. V očiach ma zaštípali slzy. Zakúsila som si do spodnej pery, zhlboka som sa nadýchla a urobila rozhodnutie.
"Vieš, že si jediná bytosť na tomto svete, ktorá ma naozaj úprimne ľúbila? Nech som už stvárala a vyparatila čokoľvek bola si pri mne. Síce si sa viac venovala Samovi, na čo som sa chvíľkami hnevala, priznávam," na chvíľku som sa zasmiala. Tie spomienky mi zrazu prišli zábavné. To ako som si vtedy pred rokmi myslela, že väčšie problémy ako to, že si ma vlastná mama nevšíma nemôžem ani mať. Vtedy som všetko videla čierne. Bola som v puberte a všetko som si brala až príliš osobne.
"No netrvalo to dlho. Ja- ja som ti to nikdy nepovedala, ale ľúbim ťa. Ľúbim ťa a je mi ľúto čo som urobila," pri týchto slovách som sa rozplakala. Zrazu som sa cítila ako to malé dievčatko, ktoré potrebovalo dať najavo všetky svoje city. Nevadila mi ani skutočnosť, že Hillary sedí vedľa mňa a všetko počúva.
"Teraz odchádzam. Je to lepšie pre teba. Nemôžem dovoliť, aby som ti znova ublížila. Tebe nie. Možno si ma nebudeš pamätať, no ja nikdy nezabudnem, že na svete existuje jeden človek, ktorý mi dal všetko. Bože, priala by som si, aby sa to nestalo. Aby som mohla vrátiť čas a rozhodnúť sa inak. Nikdy by som neodišla do Mystic Falls. Ostala by som tu s tebou a navždy. No žiaľ, to už nie je možné. A už ani nikdy nebude. Pretože, pretože ty na mňa zabudneš . Zabudneš na to, že máš dcéru. A ak sa ťa niekto na mňa bude pýtať povieš, že som zomrela. No ty nebudeš smutná, pretože máš okolo seba priateľov, ktorí budú robiť tvoj život šťastným. Budeš žiť bezstarostne a nebudeš sa trápiť tým čo bolo. Budeš žiť pre budúcnosť nie pre minulosť," ovplyvňovala som ju pričom som srdcervúco plakala. Bolo to neskutočne ťažké. Nikdy som necítila tak obrovskú bolesť ako teraz. Musela som čím skôr odísť, pretože som vedela, že ak to neurobím teraz, tak to neurobím nikdy.
Ešte naposledy som moju mamu pobozkala na čelo a zmizla som z jej domu a z jej života.
Prechádzala som sa nočnými ulicami v Nevade a zastavovala som na každom rohu. Toto mesto bolo mojím domovom a dnes v noci som sa s ním mala navždy rozlúčiť.
"Claire? Claire?!" niekto ma vyrušil z mojich myšlienok a ja som sa pozrela pred seba.
"To nie je možné! Kedy si sa vrátila?!" nadšene ku mne pribehla Elizabeth, moja najlepšia priateľka, s ktorou som v podstate vyrástla. Skôr ako som jej stihla odpovedať, vrhla sa mi do náručia, no ja som sa rýchlo od nej odstúpila. Bála som sa, že by sa mohol zopakovať scenár ako s mojou mamou.
"Elis, mala by si sa vrátiť domov," povedala som a snažila si udržať chladnú hlavu.
"Domov? Teraz? Tak na to zabudni! Vyše dvoch mesiacov som čakala kedy sa konečne vrátiš. Teraz sa ma tak ľahko nezbavíš. Poď ideme!" chytila ma za ruku a potiahla.
"Myslím to vážne. Mala by si ísť domov." vytrhla som ruku z jej zovretia a ona zastala.
"Celý mesiac sa mi ani neozveš. Vrátiš sa domov a ani sa ti ani neuráči mi to oznámiť. Kto vie, či by som sa to dozvedela, že si tu ak by som ťa teraz nestretla. A ty nie si ani na toľko ochotná zájsť so svojou najlepšou priateľkou na kávu," jej tón sa zmenil na vyčítavý. Začala som premýšľať. V podstate má pravdu. Od mojej premeny som s ňou nebola ani len v kontakte. A dnes v noci ju vidím posledný krát. Toto môže byť akási naša spoločná rozlúčka. Potom ju prinútim zabudnúť a vyberiem sa vlastnou cestou.
"Tak fajn, ale mám podmienku," povedala som.
"Akú?" opýtala sa.
"Miesto kávy pár poldeci," odvetila som.
"Ako za starých dobrých čias," pousmiala sa a spoločne sme vykročili do baru, ktorý však bol v susednom meste. Nechcela som totiž, aby ma v miestnom podniku niekto spoznal.
Vzala som svoje auto, na ktoré Elis prekvapene pozerala a spoločne sme si to nasmerovali na menší výletík. Zapli sme nahlas hudbu a po ceste sme sa stavili v obchode, kde sme kúpili jednu fľašku, ktorú sme cestou vypili. Elis by to za normálnych okolností neurobila, aby išla v aute s niekým kto má v krvi promile, no teraz si to neuvedomovala. Ovplyvnila som ju, aby sa nebála. Počas cesty mi však celú dobu vyzváňal mobil. Volal mi Damon, ktorý mi medzitým poslal asi 20 sms s textom, aby som mu súrne zdvihla. Nakoniec som si radšej vypla mobil a venovala sa Elis.
"To bola najlepšia jazda v mojom živote," vyskočila z auta keď som zastavila a nemotorne sa zatackala.
"A to je len začiatok," zasmiala som sa a podoprela ju, aby nespadla na zem. Do baru som ju dovliekla. Sadli sme si za zadný stôl pri okne a poobjednávali sa ďalšie štamperlíky.
"Ani nevieš aká som šťastná, že si späť," hovorila, pričom si podopierala hlavu rukou.
"To som rada," neisto som sa pousmiala.
"Ale prečo si mi nepovedala, že si sa vrátila?" nadvihla hlavu a pozrela sa na mňa. Skôr ako som však stihla niečo povedať, znova mi skočila do reči.
"A vlastne ako si sa tam mala? Spomínam si, že si mi písala, že si si tam našla veľa priateľov. Priznávam, že som vtedy aj kúsok žiarlila. Bála som sa, že ma vymeníš za nich."
"Teba za nikoho nevymením. Nikdy," chytila som ju cez stôl za ruku.
"Sľubuješ?"
"Sľubujem," odvetila som a ona sa usmiala.
"Dobre, ale teraz zmeňme tému. Čo ten muž, ten Damon, ktorého si vždy ospevovala keď sme spolu volali," opýtala sa, čím zasiahla do čierneho.
"Nič. S ním nič," odvetila som rázne, pretože som nechcela rozoberať nič čo súvisí s ním. Ten chlap pre mňa neznamenal už nič viac ako niekoho koho využijem v prípade, že budem potrebovať jeho pomoc. Zachovám sa k nemu rovnako ako on sa celý čas choval ku mne.
"Neverííím. Veď si bola do neho až po uši," zachichotala sa.
"To už je minulosť," povedala som a v tom mi padol zrak ku vchodovým dverám kde som zazrela akýsi zvláštny tieň. Vzpriamila som sa na stoličke a zapozerala sa kde ten tieň mizne.
"Počkaj ma tu," prikázala som Elis, ktorá iba pripito prikývla. Mala som pocit akoby mi ten tieň niečo naznačoval. Pomalým krokom som prikročila ku dverám, ktoré som otvorila. Niečo ma tiahlo vonku a ja som nechápalo čo. No moja zvedavosť mi nedala a nakoniec som vystúpila celá pred podnik. Hneď ako som sa ocitla vonku, zavreli sa za mnou samé dvere a ja som sa rýchlo k nim otočila.
"Pozrime sa koho tu vidím? Kto by to povedal, že my dvaja sa ešte niekedy stretneme," ozval sa vedľa mňa hlas a ja som sa pozrela tým smerom.
"Jacob?" pošepla som pre seba meno muža, ktorého som zabila, aby som ochránila Damona. Bolo to ešte v prvý týždeň môjho bývania v Mystic Falls. Ale ako je možné, že teraz stojí predo mnou živý a zdravý? A najhoršie na tom bolo, že nasilu držal v náručí Elis, ktorá sa zbytočne snažila dostať z jeho zovretia. Bol až príliš silný na to, aby sa jej to podarilo. A vtedy mi to došlo, že Jacob už nebol človekom, ale bol upírom rovnako ako ja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa vám poviedka Sleeping darkness?

áno
nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama