Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Červen 2012

Charlotte- 18. kapitola

22. června 2012 v 21:21 | Mima

Charlotte- 18. kapitola

Vidieť všetkých štyroch za stolom bolo naozaj komické. Stefan sa celý čas tváril nekompromisne, no vždy keď sa niekto aspoň v najmenšom zmienil o Elene sa jeho výraz zmenil. Damon sa zasa snažil pôsobiť priateľsky, no popritom si neodpustil ironické poznámky. Nerozumiem prečo si Elena nevybrala jeho. Ja byť na jej mieste, vybrala by som si určite Damona. Darmo, vždy som bola skôr na zlých chlapcov. Klaus je živým príkladom. Síce sa tváril, že všetku svoju pozornosť venuje svojim hosťom, cítila som na sebe jeho pohľad. Zapozerala som sa na neho. Za ten čas nezostarol ani o kúsok. Ešte stále cítim jeho chuť pier na svojich, jeho dotyky, ktoré boli vášnivé a zároveň plné nehy.
"Elenu ochránim. Verte, že so mnou je v najväčšom bezpečí," navrhol Klaus. Dohadovali sa o podmienkach vrátenia nejakej rakvy Klausovi. Asi mi muselo niečo uniknúť, pretože čo som vedela, dokopy ich bolo iba tri. V jednej leží jeho najmladší súrodenec Kol a v druhej Rebecca, ktorú Klausovi vrátila Elena po tom, čo jej do chrbta vrazila dýku. To dievča má naozaj niečo zo mňa. A tretiu neobýva už nikto, keďže je Elijah späť medzi "živými". A tie dve viem, že má Klaus v predsieni, to som si stihla všimnúť.
"Kto leží v tej ďalšej?" opýtala som sa.
"Takže súhlasíte s podmienkami?" Klaus odignoroval moju poznámku.
"Myslím si, že je to vcelku vyhovujúce pre obe strany," usmial sa Stefan a predstúpil pred neho. Kým sa oni dohadovali, ja som stále premýšľala o tej záhadnej rakve. Možno Rebecca bude vedieť o koho ide. Mohla by mi pomôcť.
"Cítim sa tu zbytočná, radšej pôjdem," hlesla som a vybrala sa ku dverám. Nikto z nich ma moc nevnímal. Využila som to a prehupla sa do predsiene, kde som otvorila rakvu s Beccou.

Please, Don’t walk- 29. kapitola

19. června 2012 v 18:07 | Mima

Please, Don't walk- 29. kapitola

Stáli sme pred Joeyho izbou a čakali kedy nám príde otvoriť. Cítila som sa nepríjemne, pretože som mala pocit, že som tu navyše. To čo majú oni medzi sebou, by si mali vysvetliť sami. No na druhej strane Teo tvrdí, že Joey ho zmlátil kvôli mne. Ak je to pravda, chcem to vedieť. Potrebujem zistiť či Joseph je naozaj schopný urobiť niečo také. Je síce pravda, že sa niekedy správa ako najväčší kretén, no že by bol násilník, tomu sa mi nechcelo veriť.
"Už idem!" zakričal Joey z izby, keď Teo už po tretí krát zabúchal na jeho izbu. Pozrela som sa na neho ako tam suverénne stojí presvedčený o svojej pravde. Zhlboka som sa nadýchla práve vo chvíli, keď Joey otvoril dvere.
"Deje sa niečo?" opýtal sa nás pričom sa mračil. Nepáčilo sa mi však, že nebol prekvapený z toho ako vidí svojho brata. To naznačovalo, že Teo hovoril naozaj pravdu.
"To si píš, že sa deje," odvrkol nahnevane Teo.
"Ty by si sa mal ísť dať dokopy, nech ťa takto nevidí mama," odvetil mu Joey a ja som ho pri tom dôkladne pozorovala.
"Nebodaj sa môj braček bojí čo by na to mama povedala?" opýtal sa ho ironickým podtónom.
"Nie, iba jej nechcem pokaziť narodeniny čo ty asi nikdy nepochopíš," odvetil.
"Na to si mal myslieť skôr ako si mi to urobil!" zvýšil hlas Teo a v tom sa Joey zháčil.
"O čom to hovoríš?" nechápavo na neho pozrel.
"O tomto," ukázal Teo prstom na svoju tvár a ja som ustúpila o krok dozadu.
"To nemyslíš vážne," ironicky sa zasmial Joey .
"Neviem čo je ti na tom ešte vtipné," zahromžil Teo, ktorý svoju úlohu hral až príliš dobre.
"Neverila by som, že si niečoho takého schopný," zapojila som sa nakoniec do toho, pričom som Joeyho prepaľovala pohľadom.

Please, Don’t walk- 28. kapitola

17. června 2012 v 22:16 | Mima

Please, Don't walk- 28. kapitola

Stála som pred zrkadlom vo večerných slávnostných šatách a dotáčala som si kulmou vlasy. Júlia splašene pobehovala po izbe a hľadala náušnice, ktoré mala pripravené na dnešný večer.
"Môžeš sa upokojiť?" otočila som sa k nej a ona zastala.
"Znervózňuješ ma," dodala som a ona sa nahnevane zamračila.
"Ty si radšej toč vlasy a nestaraj sa," odvrkla mi a ja som prekvapene na ňu pozerala. Všimla som si, že sa so mnou skoro celý deň nebavila, no tón akým mi to teraz povedala sa mi vôbec nepáčil.
"Júlia?" vyslovila som jej meno, no ona ma už ignorovala a ďalej prevracala izbu hore nohami. Povzdychla som si a položila kulmu na stolík. Podišla som k posteli, kde som si sadla do tureckého sedu.
"Tak fajn, o čo ide?" opýtala som sa na rovinu, aby sme si radšej všetko vysvetlili.
"O čo by išlo?" odvrkla.
"No to mi povedz ty," odvetila som.
"Tak fajn, chceš vedieť o čo tu ide?!" zrazu na mňa vybehla.
"No to by som sa rada dozvedela," pokojne som prikývla hlavou.
"Ide o to, že som si myslela, že tento týždeň prežijeme v Amerike spolu. Že budeš so mnou prežívať môj najtajnejší sen ako správna najlepšia priateľka. No ty miesto toho sa niekde vyparíš, v noci nespíš vo svojej izbe, nedvíhaš mobil a....iba boh vie kde si sa túto noc flákala. A ja som mohla umierať strachom, že sa ti niečo stalo," posledné vety dodala už po tichšie.

1. Zoznámenie

12. června 2012 v 21:16 | Mima/Majka

1. Zoznámenie

Nervózne som sa prechádzala po dome a v ruke mačkala scenár. Teda už len dokrkvaný papier, ktorý z neho ostal. Snažila som sa upokojiť, no moje srdce búšilo ako o závod. Moja prvá veľká úloha v seriály a ja som mala pocit, že na dohodnuté miesto ani len nedôjdem. Buď sa položím rovno tu alebo po ceste tam.
"Zlatko, mali by sme vyraziť, ak nechceš zmeškať prvý deň v práci!" zvolal na mňa otec od dverí a ja som na sucho prehltla. Ostala som stáť a pozerala smerom ku chodbe, odkiaľ prichádzala jeho ozvena. O pár sekúnd už stál v uličke a pozeral na mňa.
"Ja- ja to nezvládnem," šepla som a nervózne som si zahryzla do spodnej pery.
"Čo ste urobili s mojou dcérou?!" prestrašene sa na mňa pozrel.
"AK chceš byť vtipný, musím ti povedať, že to nezaberá," odbila som ho a prešľapla z nohy na nohu.
"Maite, zlatko. Poznám ťa lepšie ako seba a viem, že to zvládneš. Vždy si všetko zvládla. Toto bude pre teba hračka," usmial sa a podišiel ku mne.
"Myslíš?" pozrela som sa na neho s nádejou.
"Som si tým istý," povedal presvedčene, čím spôsobil, že som si začala pomaly znova veriť.
Celou cestou na miesto som pozerala von oknom a opakovala si scenár, ktorý som sa mala na dnes naučiť. Mala som tam scénku s mojou tetou Mayrou Fernandéz, ktorú bude hrať Leticia Perdigon. To meno mi nič nehovorilo. Najviac som sa obávala asi toho, že si s ostatnými protagonistami nesadnem. Lepšie povedané nezapadnem medzi nich. Od Pedra, s ktorým som sa stretla pred týždňom som sa dozvedela, že väčšina hercov, ktorí stvárnia hlavné postavy sa už dobre poznajú. Hrali spolu už v jednom seriály, ktorý sa tuším volal Clase 406.

Cesta ku hviezdam- Prológ

12. června 2012 v 21:14 | Mima/Majka |  My stories

Cesta ku hviezdam- Prológ


Verím, že v živote má každý človek nejaké poslanie. Boh nás neposlal na zem len tak. Človek tu má niečo urobiť, zanechať tu nejaký odkaz. No najdôležitejšou našou úlohou je, aby sme tento dar života nepremárnili. Mali by sme ho dostatočne využiť na to, aby sme ho prežili presne tak ako chceme.
Celý život som bola zástankyňou toho, že si máme plniť svoje sny. Presne tým som sa riadila odkedy som sama začala riadiť ten svoj. Našťastie moji rodičia vedeli ešte skôr ako ja, akým smerom sa budem chcieť uberať. Už od mala má fascinovali kamery, fotoaparáty a svetlá reflektorov. Ako malá som si často predstavovala aké by to bolo stáť na pódiu a žať potlesk ľudí.
Komunikácia s ľuďmi mi nikdy nerobila problém. Už od úplného detstva som patrila k extra ukecaným ľuďom, ktorý museli mať vždy pravdu. Rodičia ma považovali za príliš hyperaktívnu a tak ma začali dávať do rôznych školských krúžkov, ktoré ma však vôbec neoslovili. Až keď som bola v tretej triede na základnej začala som pociťovať, že ma to najviac tiahne k herectvu. Keď som to oznámila mame, tá neváhala a zapísala ma do divadelného krúžku, kde sa prejavil môj herecký talent. Moji rodičia vo mne videli novú šancu ako rýchlo zarobiť peniaze a tak neváhali a zapojili ma do rôznych kastingov do reklám. A tak sa to vlastne všetko začalo. Ako malá som vystupovala v reklamách a pár videoklipoch. Neskôr som sa začala venovať aj tancu, v ktorom som si našla svoju ďalšiu záľubu. Všetok môj čas som rozdeľovala medzi školu umenia, strednú školu a tanečnú. Mala som povinnosti nad hlavu a môj súkromný život išiel bokom. Našťastie som mala chápavých kamarátov, ktorí akceptovali, že s nimi trávim tak málo času.

Please, Don’t walk- 27. kapitola

11. června 2012 v 22:14 | Mima

Please, Don't walk- 27. kapitola

Otvorila som oči a pred sebou som zbadala neznámu tvár. Dezorientovane som sa chytila rukou hlavy, v ktorej mi neskutočne trešťalo.
"Vitajte späť," usmial sa ten pán na do mnou a ja som zvraštila čelom. Pomaly sa mi začali vracať spomienky posledných udalostí a mňa sa zasa začala zmocňovať tá beznádej.
"Joey," vyslovila som meno človeka, ktorého som potrebovala vidieť. Potrebovala som vedieť, že splnil svoj sľub a nedovolil, aby mi niekto ublížil.
"Kde je?" pýtala som sa pričom som začínala byť kúsok rozrušená. Celé moje nervy som mala úplne v háji. Za jeden večer som zistila ako chutí skutočné peklo. Iba pri pomyslení, že by som mohla mať na rukách krv človeka sa ma zmocňovala depresia.
"Upokojte sa," tíšil ma ten neznámy muž a v tom som videla ako má v ruke striekačku, ktorú sa mi hodlá pichnúť.
"Nie!" skríkla som a chcela som sa pohnúť, no bola som priviazaná o posteľ. Kričala som, búchala päsťami do postele, no pomoc neprichádzala. On neprišiel. Nechal ma tam samú na po spas osudu. Nesplnil svoju prísahu. Dovolil, aby mi ublížili.
Za chvíľu som už nič nevidela a ani necítila. Počula som už iba hrubý smiech, ktorý sa šíril zo všetkých strán. Tak veľmi som si priala, aby to prestalo, no bolo to zbytočné. Ten smiech neutíchal, práve naopak. Stále silnel.

Please, Don’t walk- 26. kapitola

10. června 2012 v 20:36 | Mima

Please, Don't walk- 26. kapitola

Po prebudení som šokovane zistila, že som prespala skoro celý deň. Vonku už bola tma a ja som ani netušila koľko môže byť hodín. Mobil som pri sebe nemala a hodinky v tejto izbe sa tiež nenašli. Pozrela som sa na Júliinu posteľ, tá však bola prázdna. Rozospato som sa ponaťahovala a posadila sa. V tom mi žalúdok začal hlasno signalizovať, že je najvyšší čas najesť sa.
Skôr ako som sa pobrala do kuchyne, zašla som si do kúpeľne opláchnuť tvár. Keď som z nej však vychádzala, narazila som do niekoho.
"Au, nevieš dávať pozor?!" okríkla som ju, keď som zistila kto to je.
"Čo prosím?" ironicky sa zasmiala a vyvalene na mňa pozerala.
"Počula si ma, nie?" odvrkla som zlostne.
"Tebe asi slušné správanie nič nehovorí," poznamenala Ashley.
"Tým chceš povedať, že som nevychovaná?!" zvýšila som hlas. Tá ženská ma z akýchsi nepochopiteľných dôvodov poriadne vytáčala. Dobre, viem presne prečo ma vytáčala. Bol to jeden jediný dôvod a tým bol Joseph. Pomyslenie, že sa mu pravidelne trepe do postele mi nebolo dvakrát po chuti.
"Presne," pokojne sa usmiala.
"Ja aspoň nespím s najväčším idiotom pod slnkom," odvrkla som zlostne prvé čo ma napadlo.
"Tým myslíš Joeyho?" pobavene sa zasmiala.

Skúšky života- 8. kapitola

6. června 2012 v 19:49 | Mima

Skúšky života- 8. kapitola

Ian ma tou otázkou zaskočil. Nevedela som čo odpovedať. Kiežby len vedel, že toho muža som myslela jeho. Bože, veď je to celé bláznivé! Boli sme v podstate ešte len deti, keď som sa do neho zamilovala. Hlúpučká teenegerka, ktorá verila na lásku na prvý pohľad.
"Tak zabudla?" opýtal sa ma ešte raz.
"Dá sa niekedy zabudnúť na prvú lásku?" odvetila som mu otázkou.
"Takže nie," odvetil za mňa a ja som iba sklopila zrak.
"Mala by si si oddýchnuť," povedal po chvíli ticha a postavil sa z postele.
"Odchádzaš?" opýtala som sa s obavou v hlase. Nechcela som ostať sama. Nie po tom čo sa pred chvíľkou stalo. Síce mal John zákaz vstúpiť čo i len do nemocnici, stále som pociťovala strach.
"Chceš aby som odišiel?" pozrel na mňa a ja som nesmelo pokrútila hlavou.
"Ostanem tu, kým nezaspíš," usmial sa a doplnil: "A keď sa znovu prebudíš, budem prvý človek, ktorého uvidíš."
"Ďakujem," usmiala som sa a ľahla si. Ian ma zakryl perinou a poprial mi sladké sny. Tak bezpečne ako teraz som sa necítila už naozaj dlho. Konečne som cítila istotu a bezpečie. Bola som si istá, že mi nič nehrozí. S ním som bola v absolútnom bezpečí a síce som pre neho cudzia, vedela som, že nikomu nedovolí ublížiť mi.

Please, Don’t walk- 25. kapitola

6. června 2012 v 19:40 | Mima

Please, Don't walk- 25. kapitola

Ráno som sa prebrala s neskutočnou bolesťou v hlave a suchotami v ústach. Nemotorne som sa prevalila na druhý bok, keď v tom mi na zem upadol mobil. Pozrela som sa na neho a začala ho skladať, pretože mu odpadol celý spodný kryt. Pozrela som sa na hodinky a bolo pol dvanástej na obed.
"Umieram," šepla som si pre seba a v tom som si spomenula na nočný rozhovor.
"Nie, bože daj aby sa mi to iba snívalo," hovorila som si pre seba, keď som si pozrela posledné volané. A naozaj. Jeho meno bolo medzi poslednými.
"Do čerta," zahromžila som a posadila som sa na posteľ. Nevedela som pochopiť prečo som urobila takú hlúposť.
Že potrebujem počuť pred spaním jeho hlas. Ha- ha- ha, dobrý vtip, hýrilo mi hlavou, kým som mu písala ospravedlňujúcu sms. Odpoveď však prišla skôr ako som čakala. Síce tam stalo, TO JE DOBRE, moje srdce na to nejako silnejšie zareagovalo ako bolo v norme.
"Sprcha," pokrútila som hlavou a vstala som z postele.
Od tej noci som s Joeym nebola v kontakte. Ostatné baby boli s castom v kontakte skoro každý deň. Ja som horlivo komunikovala so Zachom a Mikaelom, s ktorými som si aj každú druhú noc skypovala. Vždy mi vyklebetili všetky podrobnosti z natáčania a ja som sa na nich dobre zabávala. Sem tam sa mi zmienili aj o Joeym, že natáča aj iný film okrem TVD a tak nemá na nič čas.

Please, Don’t walk- 24. kapitola

5. června 2012 v 18:49 | Mima

Please, Don't walk- 24. kapitola

Zvyšok týždňa na chate ubehol ako voda. Všetky sme sa ju snažili si užiť najviac ako sa len dalo. Síce každá z nás pociťovala akési sklamanie z toho, že nám chalani odišli, žiadna z nás to nechcela dať najavo.
Každý večer sme sa zabávali pri ohni a hudbe, cez deň sme hrávali rôzne hry, chodievali na túry a výlety, no hlavne trávili spoločne čas. Pretože sme vedeli, že keď skončí leto, tak s ním skončí aj možnosť stretnutia sa. Povinnosti nás tak zamestnajú, že nebudeme mať na seba vôbec čas. Práve preto sme z chaty odchádzali s malými dušičkami. Ani jednej z nás nebolo do reči. Stáli sme pred chatou už s kuframi v autách a lúčili sa. Každá z nás plakala ako malá. Bolo to akoby sme sa lúčili navždy. No sľúbili sme si, že o rok cez leto si to zopakujeme. No tentoraz už smer Amerika. Plánovali sme leto stráviť tam a spolu. No dovtedy bolo ešte ďaleko.
Keď som sa rozlúčila aj s Mary, s ktorou som sa rozdelila v Poprade, zamierila som si to domov. Mala som ešte dva dni, kým som musela ísť na intrák. Začínal mi semester a tým pádom aj veľké sťahovanie na západ Slovenska. Jediné na čo som sa tešila bolo, že sa konečne uvidím s Júliou, mojou spolubývajúcou, ktorá mi už neskutočne chýbala. Bola mi ako moja druhá sestra. Vedela o mne všetko a ja som vedela zasa všetko o nej. Síce nič čo sa stalo cez leto, som jej ešte nepovedala, vedela som, že hneď ako náhle dorazím na izbu, začne sa výsluch. Jedinou jej chybou bolo to, že bola až príliš naivná. Verila na lásku na celý život a dokázala presnívať o dokonalom chlapovi aj celé dni a noci. Vždy som sa z toho dobre smiala, keď začala básniť o tom ako hneď na prvý pohľad bude o niekom vedieť, že je to láska jej života.