Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Březen 2013

Please, don't walk- 37. kapitola

13. března 2013 v 16:48 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 37. kapitola

V ráno, keď ma konečne prepúšťali z nemocnice som bola v dobrej nálade. V hlave sa mi už hýrili plány ako sa dostať čo najrýchlejšie do Atlanty. Chcela som baby prekvapiť už zajtra večer. Teo mi už zohnal adresu a už sa tam stačilo iba dostaviť.
"Teo?" ozvala som sa k nemu, keď mi pomáhol s taškami naložiť do auta.
"Hm?
"Aký je dnes dátum? Na november je až príliš teplo," nechápala som, keď som vyšla z nemocnice a všade bolo všetko rozkvitnuté ako v lete.
"Tak aký je dnes dátum?!" zopakovala som hlasnejšie, keď neodpovedal iba sklonil hlavu. V tom došli moji rodičia, ktorí čakali na prepúšťaciu správu a Teovi sa zjavne uľavilo.
"Pripravená?" pohladila ma mama po vlasoch, prešla okolo mňa a zamierila si to do auta.
"Nie," odvetila som po chvíli a všetci na mňa zarazene pozreli.
"Deje sa niečo zlato?" opýtal sa ma otec a ja som prikývla.
"Chcem vedieť aký je dnes deň," povedala som rozhodne a mama s otcom si vymenili zvláštne pohľady.
"Je 4. apríla," odvetil otec po tým ako mama prikývla. V tej chvíli ma zamrazilo. Posledné čo som si pamätala bol Haloweenska párty u nás doma.

Please, don't walk- 36. kapitola

10. března 2013 v 18:50 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 36. kapitola

Zobudila som sa na to ako mi slnko svieti do očí. Rozospato som si ich pretrela a pohemžila som sa v posteli. Celé moje dobité telo ma bolelo a tak som bolestne zastonala.
"Si v poriadku srdiečko?" pocítila som dotyk na mojej ruke a hlas mojej mami, ktorá ku mne pribehla z gauču. Spokojne som sa usmiala a prikývla.
"V absolútnom," odvetila som a chytila ju za ruku.
"Poviem doktorovi, že si sa už zobudila," povedala a chcela odísť, no ja som ju zadržala.
"Už mi povieš čo robíme v Amerike?" opýtala som sa jej už asi po stý krát, odkedy som si uvedomila, že nie sme na Slovensku.
"Boli sme na prázdninách u Sophii a jej rodiny," odvetila a usmiala sa na mňa.
"Ale ja si nepamätám, že..." chcela som dopovedať, no skočila mi do reči.
"Zavolám toho lekára."

Please, don't walk- 35. kapitola

9. března 2013 v 12:24 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 35. kapitola

"Asi je to naozaj pravda čo som počul," odvetil mi miesto svojho mena a ja som sa nechápavo zamračila.
"Čo si počul?"
"Že ma nikto z natáčania poriadne ani neregistruje," odvetil a mne prišlo trošku hlúpo.
"To nie je tak. Len ty sa vždy od všetkých strániš a..." chcela som mu to vysvetliť, no on mi skočil do reči.
"Pokoj, žartoval som," zasmial sa a ja som si vydýchla.
"Som Nathaniel Buzolic, no môžeš ma volať Nate," predstavil sa a ja som sa usmiala.
"Nate," zopakovala som a on sa uhol môjmu pohľadu.
Celý zvyšok dňa som preležala v posteli zakrytá perinou až po uši. Nate mi požičal nejaké svoje tričko a sám odišiel späť na natáčanie. Sľúbil mi, že nikomu nepovie, že som u neho a ja som mu z akéhosi dôvodu dôverovala.
"Nechceš mu ani len zavolať?" pýtal sa ma večer, keď sa vrátil z práce. Ležala som na boku a pohľadom sa vpíjala do žiarovky na malej lampe.

Please, don't walk- 34. kapitola

4. března 2013 v 22:03 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 34. kapitola


Za obedom sme si to namierili do Versaillesu. Obrovské pestrofarebné záhrady ma ihneď očarili. Pozerala som na to s polootvorenými ústami a nevedela som sa vynadívať. Až Joeyho dotyk ma prebral z tranzu a ja som začala vnímať.
"To chceš tu stať celý deň alebo pôjdeme si to aj obzrieť," zasmial sa a ja som ho chytila za ruku. Pohladil mi prstom ruku a silnejšie ju stlačil, pričom urobil prvý krok. Mlčky som ho nasledovala a pohľadom sa vpíjala do tej krásy.
"Tak najprv južné alebo severné krídlo zámku?" opýtal sa ma.
"To môžeme ísť aj dnu?"
"Samozrejme," usmial sa a ja som sa nadšene nadýchla. Vždy ma fascinovala architektúra, pamiatky a história. A na tomto mieste všetko dýchalo tou atmosférou.
"Páni, to je nádhera," rozplývala som sa, keď sme prechádzali chodbami zámku.
"A to si ešte nevidela Zrkadlovú miestnosť. Je to najpriestrannejšia miestnosť celého zámku."
"Chcem ísť tam," povedala som a on ma tam ihneď aj vzal. Joey mal pravdu. Bola to tá najkrajšia miestnosť z celého zámku. Strop bol urobený do oblúka, všade naokolo sa to ligotalo v zlatistej farbe a obrovské visiace lustre tomu všetkému dávali aj nádych akejsi gotiky.
Po viac ako dvojhodinovom zdržaní v zámku sme sa vrátili späť na nádvorie, kde už slnko pomaly zapadalo. Inštinktívne som objala Joeyho a pozorovala som ako posledné lúče zapadajú za vysoké stromy.
"Vyzerá to akoby nebo bolo posiate zlatom," šepla som.
"To áno," povzdychol si Joey a pobozkal ma do vlasov. Nadvihla som tvár a pozrela som na neho. Na tvári mal spokojný úsmev, ktorý mu robil malé jamky na líci.