Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 34. kapitola

4. března 2013 v 22:03 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 34. kapitola


Za obedom sme si to namierili do Versaillesu. Obrovské pestrofarebné záhrady ma ihneď očarili. Pozerala som na to s polootvorenými ústami a nevedela som sa vynadívať. Až Joeyho dotyk ma prebral z tranzu a ja som začala vnímať.
"To chceš tu stať celý deň alebo pôjdeme si to aj obzrieť," zasmial sa a ja som ho chytila za ruku. Pohladil mi prstom ruku a silnejšie ju stlačil, pričom urobil prvý krok. Mlčky som ho nasledovala a pohľadom sa vpíjala do tej krásy.
"Tak najprv južné alebo severné krídlo zámku?" opýtal sa ma.
"To môžeme ísť aj dnu?"
"Samozrejme," usmial sa a ja som sa nadšene nadýchla. Vždy ma fascinovala architektúra, pamiatky a história. A na tomto mieste všetko dýchalo tou atmosférou.
"Páni, to je nádhera," rozplývala som sa, keď sme prechádzali chodbami zámku.
"A to si ešte nevidela Zrkadlovú miestnosť. Je to najpriestrannejšia miestnosť celého zámku."
"Chcem ísť tam," povedala som a on ma tam ihneď aj vzal. Joey mal pravdu. Bola to tá najkrajšia miestnosť z celého zámku. Strop bol urobený do oblúka, všade naokolo sa to ligotalo v zlatistej farbe a obrovské visiace lustre tomu všetkému dávali aj nádych akejsi gotiky.
Po viac ako dvojhodinovom zdržaní v zámku sme sa vrátili späť na nádvorie, kde už slnko pomaly zapadalo. Inštinktívne som objala Joeyho a pozorovala som ako posledné lúče zapadajú za vysoké stromy.
"Vyzerá to akoby nebo bolo posiate zlatom," šepla som.
"To áno," povzdychol si Joey a pobozkal ma do vlasov. Nadvihla som tvár a pozrela som na neho. Na tvári mal spokojný úsmev, ktorý mu robil malé jamky na líci.


"Ďakujem."
"Je mi potešením," odvetil a v tom ma niečo napadlo. Odtiahla som sa od neho a ustúpila o pár krokov.
"Chyť ma," povedala som a rozutekala som sa ku kríkom, ktoré tvorili akýsi labyrint.
"Ty si blázon," zasmial sa, no behom si to nasmeroval ku mne. Bežala som pomedzi cestičky, ktoré viedli rôznymi smermi.
"A mám ťa!" zakričal Joey, keď ma dobehol a chytil ma okolo pása pričom mnou zatočil. So smiechom som vykríkla, pretože ma stlačil práve na mieste, na ktoré som bola neskutočne citlivá.
"To šteklí," smiala som sa a on ma tam naschvál ešte viac stlačil.
"Joey," vystrela som sa a on ma objal už nižšie, pričom sa mi oprel čelom o moje.
"Milujem tvoj smiech," šepol a ja som ho rukami objala okolo krku.
"Som zvedavá, či mi to isté budeš tvrdiť trebárs po piatich rokoch."
"Po piatich, po desiatich, po x- rokoch, stále ho budem milovať. A nie len tvoj smiech ale teba celú," odvetil a ja som to už nevydržala a pobozkala som ho. Chvíle s ním pre mňa boli tie najkrajšie v mojom živote. Jeho pozornosť, jeho neha, jeho láska mi ukázala čo je to skutočne žiť.
O ôsmej večer po večeri sme sa vybrali na Eiffelovku. Výhľad z nej bol neopísateľný. Rozsvietený Paríž ležal podo mnou a ja som si pripadala ako v nebi. Joeyma zozadu objímal a ja som cítila jeho teplý dych na mojom krku. Oprela som sa o neho a užívala si jemný vánok, ktorý mi hladil lícia.
"Ostaňme tu navždy," šepla som.
"To by nebol dobrý nápad."
"Prečo?" opýtala som sa a stále som hľadela pred seba na výhľad.
"Lebo by sme nestihli navštíviť ďalšie krásne miesta," odvetil a ja som k nemu otočila tvár.
"Ďalšie miesta?" zopakovala som.
"Dúfam, že si nemyslíš, že tento výlet je náš jediný," zasmial sa a ja som sa k nemu otočila.
"Ale Joey, to nemusíme. Je to príliš nákladné a..." nestihla som dopovedať, lebo mi skočil do reči.
"O to si starosti nerob," šepol a umlčal ma nežným bozkom. Zamotala som si ruky do jeho vlasov a pritiahla som si ho bližšie k sebe.
Na druhý deň sme preležali v posteli až do poobedia. Ani jednému z nás sa nechcelo vstávať a tak sme trávili chvíle maznaním sa. Byť v jeho náručí a jednoducho nič nerobiť bolo jedna z vecí, za ktoré by som dala aj vlastný život.
"Ako som ti dokázala tak dlho odolávať?"
"Tiež tomu nechápem," pokrútil pobavene hlavou.
"Bol si namyslený hlupák, to si musíš priznať," oprela som si hlavu o moju ruku, ktorú som mala položenú na jeho hrudi a hľadela som na neho.
"A ty si bola rozmaznané decko," vrátil mi to a ja som podvihla obočím.
"Ale už nie som."
"Ani ja už nie som ten hlupák. Nejakým spôsobom si ma vyliečila," zasmial sa.
"Možno je pravda niečo na tom, že láska mení ľudí," odvetila som zamyslene a Joey sa zasmial.
"A na to si prišla z denníkov?" opýtal sa ma pobavene a až potom mi došlo, že to povedala v dvanástej časti druhej série Andie Damonovi. Láska nás mení, presne tak to povedala.
"Z vlastnej skúsenosti," zasmiala som sa a on ma pobozkal na čelo.
Ďalšie dni ubehli ako voda. Celé dni sme sa túlali po meste, chodili na rôzne exkurzie po múzeách, galériách, na nákupy, z ktorých sme sa vždy vracali s plnými rukami tašiek. Ani sme sa nenazdali a tento výlet skončil. Do Atlanty sme dorazili o šiestej pred večerom celý zmordovaný.
"Bože, neskutočne sa teším na posteľ," prešľapovala som z nohy na nohu vo výťahu.
"So mnou po boku," doplnil Joey a objal ma zozadu.
"Samozrejme," usmiala som sa a oprela o neho a on ma pobozkal na vlasy. Keď výťah zastal, vzala som batoh zo zeme a Joey vzal kufor s cestovnou taškou a vystúpili sme na chodbe. Pred dverami nášho bytu nás však čakalo nemilé prekvapenie.
"Teo?!" obaja sme zarazene zastali.
"Pozrime sa naši holúbkovia," ironicky sa na nás usmial a doplnil, pričom vstával zo zeme kde sedel, kým nás čakal: "Konečne ste dorazili."
"Čo tu robíš?" opýtal sa ho Joeym priamo a ja som si všimla, že celý zbledol. Chytila som ho za ruku a stlačila ju.
"Prišiel som navštíviť svojho slávneho brata a jeho priateľku," usmial sa a prikročil k nám, pričom ma pobozkal na líce. Joey celý stuhol a ja som od Tea odstúpila o krok dozadu.
"Ako vidím už aj ju si nakazil svojou nevraživosťou voči mojej osobe," zamračil sa Teo a pozrel na svojho brata.
"Nikto ma ničím nenakazil. Nemusím ťa ani poriadne poznať, aby som vedela, že si povrchný človek," odvetila som ho a Teo sa pobavene zasmial.
"Že to hovoríš práve o mne," povedal a pohľadom upaľoval Joeyho.
"Mal by si odísť," vyzval ho Joey.
"To by ti vyhovovalo však?" usmial sa.
"Teo ja to myslím vážne. Nemáš tu čo robiť," znova ho upozornil Joey a ja som vedela, že ak nezakročím, tak by z toho vznikla hádka.
"Dobre. Čo keby sme sa porozprávali pokojne v byte a nie tu na chodbe kde nás môžu všetci počuť," navrhla som.
"To je skvelý nápad," usmial sa Teo, pričom to Joey ihneď odmietol. Zmätene som na neho pozrela a nechápala som prečo tak vehementne odmieta prítomnosť svojho brata. Viem, že Teo bol zlý a že mu stále chcel iba ublížiť, no bola som tam s ním. Nemal šancu nás proti sebe poštvať.
"Joey, to je dobré," pozrela som na neho a on sa na mňa pozrel. No to čo som mu videla v pohľade sa mi vôbec nepáčilo. Zrazu celá tá iskra, ktorú mal tieto dni v Paríži sa zmenila na obrovský strach. Zamračila som sa a pocítila som zlý pocit.
"To je dobra Vann. Môj brat sa iba bojí," vstúpil do toho Teo.
"Bojí?" neisto som zopakovala.
"Bojí sa, že pravda konečne vyjde na povrch a odhalí kto je môj brat skutočne zač," odvetil.
"Teo ty vieš, že to bola nehoda, tak s tým láskavo prestaň!" zvýšil hlas Joey, ktorý značne znervóznel.
"Nehoda?!" zasmial sa Teo a dodal: "Naozaj nehoda? No tak ako dlho to trvalo, kým naša mama presvedčila všetkých, že to bola iba nehoda? Osem rokov?" opýtal sa neisto a mne prebehol telom studený pot.
"Aká nehoda?" rozrušene som sa opýtala, pretože presne pred ôsmymi rokmi zomrel môj brat.
"No tak braček povedz jej čo sa vlastne stalo v ten deň, keď zomrel jej malý brat? Nemyslíš, že už si konečne zaslúži poznať pravdu? A hlavne teraz, keď ste vy dvaja..." nestihol dopovedať, pretože som mu skočila rozrušene do reči.
"O čom to dočerta rozprávate?!" zvýšila som hlas a pozrela na Joeyho, ktorý mal iba sklopenú hlavu.
"Joey, vysvetlí mi to, lebo ničomu nerozumiem," šepla som, no on sa na mňa ani nedokázal pozrieť.
"Asi si máte toho veľa čo povedať, tak ja vás teda nechám. Rád som ťa znova videl Vann," dodal a odišiel. Ja som tam ostala stáť aj s Joeym, ktorému som stále držala ruku a čakala kedy mi toto všetko vysvetlí. No on sa odo mňa odstúpil a bez slova odomkol byt a vstúpil do domu. Mlčky som ho nasledovala a nedokázala som sa zbaviť pocitu, že od tohto rozhovoru čo nás čaká už nikdy nebude nič ako predtým.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama