Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 35. kapitola

9. března 2013 v 12:24 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 35. kapitola

"Asi je to naozaj pravda čo som počul," odvetil mi miesto svojho mena a ja som sa nechápavo zamračila.
"Čo si počul?"
"Že ma nikto z natáčania poriadne ani neregistruje," odvetil a mne prišlo trošku hlúpo.
"To nie je tak. Len ty sa vždy od všetkých strániš a..." chcela som mu to vysvetliť, no on mi skočil do reči.
"Pokoj, žartoval som," zasmial sa a ja som si vydýchla.
"Som Nathaniel Buzolic, no môžeš ma volať Nate," predstavil sa a ja som sa usmiala.
"Nate," zopakovala som a on sa uhol môjmu pohľadu.
Celý zvyšok dňa som preležala v posteli zakrytá perinou až po uši. Nate mi požičal nejaké svoje tričko a sám odišiel späť na natáčanie. Sľúbil mi, že nikomu nepovie, že som u neho a ja som mu z akéhosi dôvodu dôverovala.
"Nechceš mu ani len zavolať?" pýtal sa ma večer, keď sa vrátil z práce. Ležala som na boku a pohľadom sa vpíjala do žiarovky na malej lampe.


"Nie," odvetila som bez záujmu.
"Jedla si aspoň niečo?" pýtal sa ma ďalej a ja som pokrútila hlavou.
"Chcem byť sama Nate," dodala som, pričom som sa na neho pozrela a on chápavo odišiel do kuchyne. Čakala ma prvá noc bez neho. Každá sekunda, každá minúta bola strašná. A najhoršie bolo na tom, že som vedela, že on je práve v tejto chvíli rovnako. Sám so svojou bolesťou. Presne tak ako ja. Tak veľmi som chcela na všetko zabudnúť. Na všetky spoločné chvíle. Nechápala som ako mi to len mohol urobiť. Byť so mnou aj napriek tomu, že on zabil môjho brata.
"Ako si mohol?" šepla som si bolestne sama pre seba a rozplakala som sa do vankúša, aby ma Nate nepočul. Celú noc som plakala ako dieťa a ani som nezažmúrila oči. Bolelo ma aj vedomie, že moji rodičia to vedeli a nič nepovedali. Moja mama to vedela a aj napriek tomu stála pri mne a podporovala ma, keď som sa rozhodovala, či ostať tu s ním alebo odísť s nimi. Ale prečo to urobila, keď ten chlap jej zabil syna?!
"Ak chceš dnes nepôjdem do práce," ozval sa ráno Nate, keď videl aká som zničená.
"Nie, len pokojne choď," odvetila som a sadla som si na gauč kde som sa zababušila do deky.
"Budeš v poriadku?" prisadol si ku mne a ja som nechápala prečo sa o mňa tak stará. Veď až do včerajšieho dňa sme sa iba zdravili. Nikdy sme neprehodili viac slov ako ahoj.
"Prečo to robíš?"
"Čo prečo robím?" opýtal sa nechápavo.
"Prečo mi pomáhaš, prečo sa o mňa staráš?" spresnila som mu to.
"Lebo to potrebuješ, to je asi ten najhlavnejší dôvod," usmial sa a ja som sa musela zasmiať.
"Ale ty ma vôbec nepoznáš? Čo ak by som bola náhodou nejaký zločinec?" opýtala som sa a on iba pokrčil ramenami.
"Asi by som mal smolu," odvetil flegmaticky.
"To mi hovoríš iba tak pokojne?" prekvapene som na neho pozerala.
"No," prikývol a dodal: "Nečakaj od druhých to, čo nerobíš ty sám. Tým sa riadim a preto som ti pomohol. Možno v budúcnosti budem ja v problémoch a ty mi pomôžeš. O tom je život nie? Pomáhať si."
"Páni," ostala som z neho obarená a on sa iba spokojne usmial.
"Akú veľkosť oblečenia nosíš?" opýtal sa, keď staval z gauča.
"M- ko, prečo?"
"Neber to v zlom ale vidieť ťa ako tu pobehuješ iba v mojom tričku je...." na chvíľku sa zamlčal a dodal: "je to síce pekný pohľad ale teraz dosť nevhodný."
Až vtedy som si uvedomila, že má pravdu. Rýchlo som si viac zakryla moje nahé nohy a on sa zasmial.
"Večer som späť," žmurkol na mňa a odišiel. Pozerala som na dvere, ktoré zatvoril a zhlboka som si povzdychla. Nadvihla som sa za telefónom a chcela zavolať domov, no nemala som odvahu. Bála som sa vysvetlenia, ktoré by mi mohla povedať mama. Ešte som nebola odhodlaná riešiť tieto veci. Bolo to príliš čerstvé a jediné čo som teraz chcela bolo dostať sa z toho. Prestať cítiť tú bolesť, ktorú som zreteľne cítila každú sekundu.
XXX
Dni ubiehali a ja som bola stále u Nate. Nechodievala som von, s nikým som nekomunikovala. Môj mobil aj so všetkými mojimi vecami som nechala u Josepha. Jediný môj spoločník bol práve Nate, ktorý síce ani len netušil čo sa mi stalo, stál pri mne. Zo začiatku ma ešte skúšal presvedčiť, aby som aspoň zavolala Josephovi, pretože podľa jeho slov vyšiloval zakaždým na sete, no potom to vzdal. Vedela som, že by som sa mala niekomu ozvať. Ak už nie jemu, tak aspoň mojej rodine, ktorá musela mať o mňa určite obrovský strach. No ja som jednoducho nemohla. Bola som v štádiu kedy som potrebovala byť sama. A Nate mi to súkromie vždy doprial.
"Priateľstvo," poskladala som slovíčko, keď sme v jeden večer hrali spoločne Scrabble.
"Láska," doložil písmená cez moje a ja som sa na neho zamračila.
"To nie je fér," povzdychla som si, keď znova odo mňa vyhrával.
"Vravel som ti, že proti mne nemáš šancu," spokojne sa usmieval a ja som to začala baliť do krabice.
"Nate?" opýtala som sa, keď on odnášal taniere od večere do kuchyne.
"Áno?"
"Ako to, že nemáš dievča?" opýtala som sa a on sa zasmial.
"Žiadna ma nechce," odvetil.
"No to určite," zasmiala som sa a oprela sa o kreslo pričom som ho pozorovala.
"Vážne," pozrel sa na mňa.
"To je také reálne ako to, že by som ja mohla ísť ešte za mníšku."
"A mohla?" opýtal sa ma pričom sa jemne usmial kútikom pier.
"Samozrejme. Veď ja s tým čakám až do svadby," odvetila som a on si to nasmeroval z kuchyne ku mne.
"Vidíš, tak to máme spoločné," povedal úplne vážne a ja som sa zháčila.
"To vážne?" pozerala som prekvapene na neho, či to, že ešte s nikým nič nemal myslí úplne vážne a on sa v tom začal nahlas smiať.
"Naletela si mi," pobavene sa smial a ja som ho buchla do ramena.
Čas s Nateom mi pomáhal. On bol ako môj anjel strážny, ktorý síce nemal mi dôvod pomáhať, no robil to. Ponúkol mi svoje priateľstvo a na oplátku nepýtal nič. Netrvalo dlho a ja som si ho neskutočne obľúbila. Vďaka nemu som sa pomaly dokázala znova úprimne zasmiať, niekedy som dokonca pri ňom aspoň na malú chvíľu zabudla čo sa vlastne stalo. Vedela som, že by som mu to všetko mala nejako splatiť, no netušila som ako.
"Idem!" zakričala som v jedno ráno, keď niekto zaklopal na dvere. Bolo to asi mesiac a pol od toho čo som odišla od Josepha. Bola som v tom, že je to Nate, ktorý si možno zabudol kľúče alebo jeho suseda, ktorá chodí každý deň zvoniť pravidelne kvôli tomu aby zistila, či sme už dostali nové letáky z nejakého obchodu.
"Ty?" ostala som zarazene stáť, keď som otvorila dvere a v nich som zbadala Josepha, ktorý ma prepaľoval pohľadom.
"Čo tu chceš?" opýtala som sa arogantne, pretože pohľad na neho ma bolel. Nemyslela som si, že to bude také ťažké znova ho vidieť pred sebou. Za ten čas čo som ho nevidela som si veľa vecí nechala preležať v hlave. A teraz, keď som ho mala pred sebou už som vôbec necítila to čo pred tým. Už som k nemu necítila to krásne čo predtým. Teraz som cítila akési prázdno, ktoré ma však stále ubíjalo.
"Prišiel som po teba," odvetil tiež kúsok chladne.
"Prosím?" ironicky som sa zasmiala.
"Tak ideme?" odvetil mi otázkou, pričom odignoroval tú moju.
"Ja s tebou nemám dôvod niekam ísť," odvetila som a prekrížila si ruky cez hruď.
"Sú tu tvoji rodičia. Chcú s tebou hovoriť," povedal.
"Sú tu v Atlante?" opýtala som sa a on prikývol.
"Tak nech tu dôjdu oni. Ja nikam nejdem a hlavne nie s tebou," odvetila som nakoniec.
"Keď to nepôjde po dobrom," povedal a pristúpil ku mne, pričom ma chytil za ruku a vyviedol ma z dverí.
"Pusti ma!" zakričala som, no on za mnou iba zabuchol dvere a nasilu ma ťahal dolu schodmi k jeho autu.
"Joseph Morgan ak ma okamžite nepustíš urobím obrovskú scénu!" kričala som.
"To už robíš zlato," odvetil pokojne a jednou rukou otvoril dvere auta, do ktorého ma donútil nastúpiť. Rýchlo prebehol okolo auta a sadol si za volant.
"Nemôžeš ma predsa donútiť aby som..." nestihla som dopovedať, lebo mi skočil do reči.
"Musíš sa dozvedieť celú pravdu. Mýlil som sa..."
"Ja už viac nechcem vedieť," odvrkla som.
"Vann," pozrel sa na mňa a ja som musela odvrátiť zrak. Jeho pohľad ma ubíjal.
"Joseph ja nechcem. Ja už nič nechcem počuť, už nechcem nič vedieť. Ja už jednoducho nemôžem. Každý deň ma ubíja vedomie, že som sa zamilovala do muža, ktorý zabil môjho brata.....myslíš, že je to jednoduché?" pomaly som začínala moje pocity, aby sa vyplávali na povrch.
"Práve preto som tu. Je tu niečo čo som sám nevedel. Niečo čo..." nestihol dopovedať, pretože mu v tom zazvonil mobil. Využila som chvíľu kedy bol nepozorný a zdrhla som z auta. Nechcela som byť jednoducho v jeho blízkosti. Každá sekunda s ním mi pripomínalo tú bolesť, ktorú som cítila v ten deň, keď som sa dozvedela pravdu.
"Vann!" kričal na mňa, keď ja som sa rozbehla cez cestu. Obzrela som sa za sebou a zbadala ako uteká za mnou. Snažila som sa zrýchliť, no bola som nepozorná a nevšimla som si oproti idúce auto. Posledné čo som zaregistrovala bol silný úder a výkrik. Potom ma už pohltila iba tma.
XXX
Sníval sa mi sen. Bola som na našej záhrade pred domom a sedela som na hojdačke, ktorú nám postavil otec, keď sme boli malý. Čítala som si moju obľúbenú knižku, pričom som očkom sledovala môjho malého brata ako sa snaží hodiť basketbalovú loptu do koša.
"Vann!" zakričal po mne a ja som položila knihu a pozrela na neho ako sa tam čertí.
"Nejde mi to," nahnevane sa mračil a ja som sa zasmiala.
"Ukáž," postavila som sa a pristúpila k nemu. Zodvihla som ho na ruky aby bol bližšie ku košu a on konečne trafil. Od radosti ma celú vyobjímal a vybozkával a potom s nadšením behal po otca, aby mu oznámil, že sa mu to konečne podarilo samému. Samozrejme, že zabudol dodať maličkosť, že ja som ho zodvihla zo zeme. Bola som šťastná, keď som ho videla tak spokojného. Jeho prešibaný úsmev som zbožňovala.
"Kedy sa už konečne preberie?" započula som zrazu hlas, ktorý ma vytrhol zo sna.
"To vám neviem povedať," odvetil niekto iný a v tom som počula ako sa zabuchli dvere. Chvíľu bolo ticho a následne som zacítila dotyk na mojej ruke. Chcela som niečo povedať, chcela som otvoriť oči, no nemohla som. Nechápala som čo sa to deje a nevedela som ani kde sa nachádzam.
"Mama," povedala som, no nahlas sa nevydrala ani jedna hláska. Tak veľmi som chcela kričať, aby ma niekto počul, no jednoducho som nemohla. Tieto chvíle bezmocnosti boli najhoršími chvíľami v mojom živote. Neviem ako dlho som bola v takom stave, no šalela som z neho. Upokojilo ma až to, keď som v jednu chvíľu započula hlas mojej mamy. Ona tu bola so mnou čo znamenalo, že tu nie som sama.
"Mama," znova som sa pokúsila niečo povedať, no nepodarilo sa. Tak veľmi som sa snažila, no nedalo so.
"Mali by ste si ísť oddýchnuť," počula som neznámy hlas.
"Nemôžem ju tu nechať," počula som maminu.
"Nepomôžete jej, keď tu ostanete."
"Keď ja..."
"Ja vás chápem, ale vaša dcéra je v dobrých rukách."
Viac som už nepočula, iba kroky a buchnutie dverí. Cítila som ako som všetku svoju silu a energiu sústredila na to, aby som mohla vykríknuť, keď nakoniec sa mi to podarilo. A síce to bol iba slabý šepot, aspoň som otvorila oči a zhlboka sa nadýchla. V tom som zbadala ako som celá napojená na hadičky a rôzne prístroje. Zmätene som sa poobzerala po miestnosti a do oči sa mi vtisli slzy. Pociťovala som obrovský strach, pretože som tu bola sama a k tomu som ani len nemala tušenie čo sa stalo.
"Vráť sa," šepla som, pretože som nedokázala nahlas rozprávať. V ústach som mala tak sucho akoby som týždne nepila.
"Prosím," rozplakala som sa a pozerala na vchodové dvere. Tak veľmi som sa bála, že znova zaspím a upadnem do toho stavu v akom som bola predtým.
Našťastie netrvalo dlho a dvere mojej izby sa pootvorili. Nadšene som sa nadýchla, no v izbe sa objavil človek, ktorého by som v živote nečakala.
"Vann," vydýchol si so značnou úľavou a pribehol k mojej posteli, pričom ma silno objal. Bolestne som zamrnčala, pretože ma bolelo celé telo a on sa odo mňa ihneď odtiahol, keď si to uvedomil.
"Vďaka bohu. Už som sa bál, že sa mi nikdy nepreberieš. Prisahám, že ak by sa ti niečo stalo, zomrel by som," hovoril pričom ma hladil po tvári.
"Zbláznil si sa Morgan?" opýtala som sa a pozerala na neho ako na blázna.
"A nedotýkaj sa ma, ešte niečo od teba dostanem," dodala som a on sa zháčil.
"Viem, že si na mňa nahnevaná, ale..." nestihol dopovedať, lebo som mu skočila do reči.
"Síce netuším čo tu robíš, ale buď aspoň užitočný a dones mi vodu."
"Hneď to bude," poslúchol ma a ja som ho zmätene pozorovala ako sa ponáhľa aj s pohárom s vodou k mojej posteli. Chcela som sa posadiť a normálne sa napiť, no on mi to nedovolil. Nadvihol mi iba hlavu a nechal mi kúsok odpiť.
"Myslím, že nie som ten správny pacient, ktorý tu má ležať," skonštatovala som, keď si ma Joseph skúmavo prezeral.
"Sľubujem ti Vann, že už nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo," usmial sa a pobozkal ma na čelo.
"Tak už prestaň s tým!" zvýšila som hlas, ktorý sa mi po čase konečne vrátil.
"Buď si sa niekde poriadne udrel alebo si sa úplne zbláznil."
"Prečo? Pretože sa starám? Nemáš sa čo čudovať, dva týždne si ležala bez pohnutia a teraz si sa prebrala. A či sa ti to páči alebo nie, už ťa znova neopustím," odvetil a ja som bola čoraz viac zmätenejšia. Znova opustiť? On ma už niekedy opustil? Veď ak by to tak bolo, bola by som iba rada. Mať jeho v mojej blízkosti bolo to najmenej čo som chcela. Neznášala som ho, bol mi proti srsti. Tento človek bol pre mňa iba arogantným imbecilom.
"Zavolám lekára," dodal a odišiel skôr ako som stihla nejako zareagovať. Po chvíli sa objavil späť aj s mužom v bielom plášti, ktorý ma začal prezerať.
"Ako sa cítite?" pýtal sa ma, kým mi do očí svietil svetlom.
"Zmätene," odvetila som.
"To je normálne. Koľko prstov ukazujem?" pýtal sa.
"Tri," odvetila som.
"Zdá sa, že to najhoršie je už za nami," usmial sa doktor.
"Ja si skôr myslím, že to najhoršie mám pred sebou," ozvala som sa a doktor sa na mňa prestrašene pozrel.
"Cítite sa zle?" opýtal sa ma.
"Ak mám byť úprimná vcelku sa mi aj nadvihuje žalúdok pri pohľade na toho imbecila," odvetila som a pohľadom prepaľovala Josepha, ktorý sa tváril ako na poprave.
"Nebuď na mňa taká, prosím," povedal a ja som z jeho hlasu vycítila bolesť.
"Taká? Myslíš tým arogantná, neznesiteľná a povýšenecká? Zlato toto správanie mám práve od teba," ironicky som sa na neho usmiala.
"Si až príliš krutá," zamračil sa.
"Krutá? Ty sa nasačkuješ do môjho domu, znepríjemňuješ mi život každú sekundu ako je to možné a ja som krutá?"
"Moment," zamračil sa už aj doktor a znova pristúpil ku mojej posteli. Všimla som si ako Joseph celý zbledol a pozrel sa na lekára.
"Vanessa, čo si pamätáte naposledy?" opýtal sa ma a ja som nechápala prečo sa ma takú stupidnú otázku pýta.
"Čo asi? Trápny Haloweensky večierok u nás doma, kedy tento pošuk sa prezliekol za upíra a zavrel ma v izbe, aby som sa nemohla dostať von," odvrkla som zlostne.
"Ďalej si nič viac nepamätáte?" uisťoval sa.
"Nie?" odvetila som neisto.
"To nie," počula som ako si šepol Joseph pre seba a ja som sa na neho pozrela. Vyzeral zvláštne. Takto som ho ešte v živote nevidela. Na tvári mal zničený výraz a jeho oči sa leskli akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. Podľa ich výrazov tváre som vycítila, že niečo nie je v poriadku. Zmocnil sa ma zvláštny pocit k čomu dopomohlo aj to, že doktor musel vziať preč z mojej izby, pretože zrazu vyzeral úplne zdrvene.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama