Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 37. kapitola

13. března 2013 v 16:48 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 37. kapitola

V ráno, keď ma konečne prepúšťali z nemocnice som bola v dobrej nálade. V hlave sa mi už hýrili plány ako sa dostať čo najrýchlejšie do Atlanty. Chcela som baby prekvapiť už zajtra večer. Teo mi už zohnal adresu a už sa tam stačilo iba dostaviť.
"Teo?" ozvala som sa k nemu, keď mi pomáhol s taškami naložiť do auta.
"Hm?
"Aký je dnes dátum? Na november je až príliš teplo," nechápala som, keď som vyšla z nemocnice a všade bolo všetko rozkvitnuté ako v lete.
"Tak aký je dnes dátum?!" zopakovala som hlasnejšie, keď neodpovedal iba sklonil hlavu. V tom došli moji rodičia, ktorí čakali na prepúšťaciu správu a Teovi sa zjavne uľavilo.
"Pripravená?" pohladila ma mama po vlasoch, prešla okolo mňa a zamierila si to do auta.
"Nie," odvetila som po chvíli a všetci na mňa zarazene pozreli.
"Deje sa niečo zlato?" opýtal sa ma otec a ja som prikývla.
"Chcem vedieť aký je dnes deň," povedala som rozhodne a mama s otcom si vymenili zvláštne pohľady.
"Je 4. apríla," odvetil otec po tým ako mama prikývla. V tej chvíli ma zamrazilo. Posledné čo som si pamätala bol Haloweenska párty u nás doma.


"A- ako to?" zakoktala som sa, pretože ma popadol zlý pocit.
"Veď predsa má byť november," dodala som zmätene.
"Tvoj otec hovorí pravdu. Je apríl," prikročil ku mne Teo, no ja som cúvla.
"To znamená, že si nepamätám celých 5 mesiacov?" pozrela som sa vystrašene na nich.
"Rok aj 5 mesiacov," opravila ma opatrne mama.
"Bože môj," šepla som a začala sa nervózne zašívať. Bola som vystrašená a zmätená, pretože som mala pocit, že mám v hlave čiernu dieru, ktorú som nevedela vyplniť.
"To bude v poriadku," pristúpila ku mne mama, keď zbadala aká som rozrušená a chcela ma objať.
"V poriadku?!" prestrašene som zaúpela.
"Nepamätám si celý rok a pol! Ani si len nepamätám ako sme sa sem dostali! Čo som vlastne robila celý ten rok a pol, kým som bola?! Čo moji priatelia, moja škola, moje..." vymenovávala som, no mama ma stopla.
"Spomenieš si. Na všetko si spomenieš. Pomôžeme ti s tým."
"A čo ak nie?" pozrela som sa na ňu, no ona mi už neodpovedala, iba ma silno objala. V tej chvíli som sa rozplakala ako malá. Nikdy v živote som necítila taký strach a úzkosť, ako som cítila v tej chvíli. Teda okrem dní, kedy som prišla o môjho malého brata.
XXX
Po príchode k Sophii domov som si to nasmerovala rovno do izby, ktorá bola iba pre mňa. Zavrela som sa v nej a nechcela som s nikým komunikovať. Pripadala som si akoby som sa niekde stratila a nevedela som nájsť cestu späť. Dievčatá mi volali každú chvíľu, no ja som im to nebrala. Potrebovala som si utriediť myšlienky, spomenúť si. Chcela som vedieť čo som celý ten čas robila. Kým som bola!
"No tak mysli," prechádzala som sa po izbe a obzerala si kúsky nábytku v nádeji, že nejaká vec mi niečo pripomenie. Podľa Teových slov sme tu boli na prázdninách už celé dva týždne a potom sa stala tá nehoda. Prehrabovala som sa vo svojich veciach, no ani tie som nespoznávala. Bola som z toho nešťastná a unavená. Ani neviem ako a únava ma premohla a ja som zaspala. Prebudila som sa až na to ako ma niekto zakrýval dekou. Unavene som sa pretočila na druhý bok a pootvorila oči. V izbe už bola tma a jediné čo som videla bola silueta muža v bielom tričku. Nevládala som sa v tú chvíľu ani len prebrať a tak som znova zatvorila oči. Pamätám si ešte jemné pohladenie po mojej tvári a potom som znova zaspala.
"Prečo si ma večer nezobudil na večeru?" pýtala som sa otca pri raňajkách.
"Lebo si spala," odvetil.
"Nie," pokrútila som hlavou a dodala: "Zobudil si ma, keď si ma prišiel zakryť."
"O čom to hovoríš?" zamračil sa.
"Bol si večer v mojej izbe nie?" pozrela som sa na neho a odjedla z taniera.
"Nie zlato, včera som sa tam ani neukázal," pokrútil hlavou otec a ja som sa zamračila. Ak to nebol otec, tak kto to do pekla bol? Vedela som, že Teo to nemohol byť, pretože tá silueta postavy bola ako dospelý muž a nie mladý chalan.
"Možno to bol Joey," ozvala sa Sophie a ja som na ňu pozrela.
"Myslíte tým Josepha?" uisťovala som sa a ona prikývla.
"Včera večer sa stavil. Možno chcel vedieť ako sa máš," usmiala sa.
"Prečo by to robil?" nechápala som.
"Možno preto, lebo mu na tebe záleží," odvetila pokojne a ja som na chvíľu ostala zarazene na ňu pozerať. Následne som však vybuchla v hlasný smiech a všetci sa na mňa pozreli.
"Prepáčte," rýchlo som sa ospravedlnila cez smiech a dodala: "Iba ste ma pobavili."
"Vann, môj syn ťa..." chcela niečo povedať, no moja mama jej skočila do reči.
"Sophii!" upozornila ju.
"Nie mama. Nechaj ju dopovedať čo chcela," skočila som im do toho a môj otec si iba zložil hlavu do dlaní. Mama sa pozrela na Sophiu, ktorá na chvíľu zaváhala. Bolo to na nej viditeľné.
"Sophia chcela iba povedať, že to Joseph ťa našiel a privolal sanitku," odvetila za ňu moja mama a mnou prešli zimomriavky.
"To naozaj?" opýtala som sa a Sophia prikývla.
"Prečo ste mi to nepovedali?" opýtala som sa.
"Lebo..." začala mama, no v tom do jedálne vstúpil Teo, ktorý sa vrátil z ranného behu.
"Dobré ráno," usmieval sa vo dverách, no keď si všimol, že je napätá situácia zvážnel.
"Deje sa niečo?" opýtal sa a ja som sa postavila od stola.
"Ty si to tiež vedel?" odvetila som mu otázkou a on zjavne nechápal o čom rozprávam.
"Vedel si, že to mi tvoj brat pomohol dostať sa do nemocnice?!" spresnila som mu to a on na sucho prehltol.
"Vann..."
"Tak vedel si to?" trvala som na svojom a on prikývol. Znechutene som pokrútila hlavou a odišla do svojej izby. To, že mi pomohol dostať sa do nemocnice vysvetľovala prečo bol tam v ten deň, keď som sa prebrala. A Teo to vedel, no nepovedal mi to. Práve naopak, donútil ma myslieť si, že sa prišiel na mňa pozrieť iba kvôli tomu aby si užil pohľad na to ako nehybne ležím. A ja som mu uverila. A k tomu som sa k Josephovi správala strašne. Kvôli tomu všetkému som začala pociťovať výčitky svedomia. Ak by nebolo jeho, možno by som tu už ani nebola. Možno by som už nežila.
"Prosím?" ozval sa jeho hlas, keď som vytočila jeho číslo, ktoré som si vypýtala od Sophie. Bolo to pre mňa ťažké, no potrebovala som sa mu ospravedlniť a poďakovať.
"Ahoj," pozdravila som neisto a on v tom ostal ticho.
"Tu je Vann," predstavila som sa mu, pretože som si nebola istá, či spoznal môj hlas alebo nie.
"Asi si prekvapený, že ti volám," začala som, no na druhej strane bolo stále ticho.
"No...už viem pravdu. A síce si to nepamätám, viem, že to ty si ma zachránil.....iba vďaka tebe som tu a nažive....a chcela by som sa ti za to poďakovať," dokončila som, no on nepovedal ani hlásku.
"Joseph?" oslovila som ho neisto a v tom som započula ako potiahol nosom.
"Nemáš za čo," odvetil nakoniec trasľavým hlasom a ja som sa zamračila.
"Ty plačeš?" opýtala som sa, pretože mi tak naozaj pripadal.
"Iba som prechladený," odvetil po tichšie.
"Aha a si v poriadku?" spýtala som sa a zvláštne bolo, že ma to naozaj zaujímalo.
"Som," odvetil a opatrne dodal: "Ty sa ako cítiš?"
"Zmätene, ale inak fajn," povzdychla som si a obaja sme v tom ostali ticho.
"Dobre už budem teda končiť," nakoniec som povedala.
"Rád som ťa počul," odvetil a ja som sa usmiala.
"Toto by sme si mali niekde zapísať. Prvý náš rozhovor bez hádky," zasmiala som sa.
"To áno," povedal šeptom.
"Tak ahoj," odvetila som a zložila. Cítila som sa zvláštne. Možno som len nebola zvyknutá práve jemu za niečo ďakovať. Možno to bolo spôsobené tým, že som si uvedomovala koľko mu dlhujem. A možno to, že ma zachránil vo mne vyvolalo, že som k nemu práve v tej chvíli nedokázala byť zlá a ani k nemu cítiť nejakú zášť alebo hnev, ktorý som inokedy vždy pri ňom cítila.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Komentáře

1 Tina Tina | Web | 14. března 2013 v 19:51 | Reagovat

wow, zhltla som 7 kapitol jedným dychom :D už som myslela, že ani nebude pokračovanie :D ale týmto si ma potešila :D je to super :D

2 Tina Tina | Web | 1. května 2013 v 18:21 | Reagovat

Mimúúš chcelo by to ďalšiu kapitolu :D

3 Wer Wer | E-mail | Web | 23. října 2014 v 13:31 | Reagovat

Bude ešte pokračovanie? Kedy asi tak približne? Túto poviedku milujem. Je jedna z tých prvých, ktoré som začala čítať a aj vďaka nej som sa pustila do písania a pokračovala som v ňom. Bolo by super, ak by si ju dotiahla až do konca. Tá poviedka si to neskutočne zaslúži, pretože je skvelá :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama