Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Říjen 2014

The power of devil- Skutočný svet

23. října 2014 v 16:24 | Mima |  My stories

The power of devil- Skutočný svet


TÉMA: Vlastná tvorba
POSTAVY: Esther Growlova, Erik Creg, Matias Lounger, Glória Spencerová
DEJ: Esther Growlová je na prvý pohľad normálna teenegerka, ktorá však ukrýva desivé tajomstvo. Celý svoj doteraz večný život strávila za hranicou skutočného sveta, v takzvanom nadľudskom svete so svojou mamou a ostatnými jej druhu. V celej tejto zemi vládne iba jeden vládca, Ernand, na prvý pohľad rázny a prísny vládca, z ktorého má každý strach. Esther je vydaná do skutočného sveta ako študentka Erin Growlová podľa čoho sa musí začať chovať ako normálny smrteľník s ľudskými potrebami a túžbami. Ako sa hlavná hrdinka poperie s každodenými rutinami bežného človeka a nárokami reálneho sveta? V ceste jej pomôže jej verná priateľka Glória Spencerová, no žiaľ i ona je prikrátka na to, aby Esther ochránila pred najväčšou hrozbou jej života.

Z pohľadu Esther Growlovej
Zhlboka som sa nadýchla a prestrašene som otvorila oči. Moje zrenice boli dvakrát zväčšené od strachu a prvé sekundy som dokázala iba zreteľne vnímať môj zrýchlený dych. Cítila som ako mi cez celé telo prúdi akýsi elektrizujúci prúd, ktorý som nedokázala zastaviť. Z vnútra mi spaľoval orgány milimeter po milimetri pričom mi z pokožky stekali kvapky potu.
"Mama?" neisto som ju oslovila, pričom som si neuvedomovala, že ležím v úplne cudzej miestnosti.
"Ernard?" skúšala som ďalej, no žiadna odpoveď neprichádzala späť. Očami som prebehovala po miestnosti pričom som nenabrala odvahu sa ani pohnúť. Prvý krát v živote som zacítila taký pocit strachu, ktorý ma celú ochromil. Pomaly som si začala uvedomovať, že neležím v našej pevnosti ale v cudzej miestnosti a úplne sama. V spomienkach som sa snažila nájsť cestu ako som sa sem dostala, no posledné čo som si pamätala bola mamina tvár a Ernardove nezmyselné slová, ktoré si dookola mrmlal sám pre seba.
"Nepovedz mi, že ešte vyspávaš!" zrazu som započula rozzúrený neznámy ženský hlas a následne sa otvorili dvere. To ma donútilo vyskočiť okamžite a doslova na nohy. Vo dverách stála žena asi v strednom veku s vlasmi zapletenými do vrkoča a nechápavo na mňa pozerala.

Please, don't walk- IN THE END! ( 2. part )

23. října 2014 v 15:51 | Mima |  My stories

Please, don't walk- IN THE END! ( 2. part )

O 1 mesiac neskôr:
Pomaly sme s mamou a Kiarou končili s presťahovaním nábytku do nášho nového bytu. Všetky tri sme sa zhodli, že potrebujeme začať od znova a nový domov je dobrým začiatkom. Naše vzťahy sa kúsok prehĺbili a ja som bola rada za každé prehovorené slovo s mojou sestrou, ktorá ku mne stále pociťovala kúsok svojej nevraživosti. Celú tú dobu som bola v kontakte s Nateom, ktorý sa každý deň uisťoval, či som v poriadku. Bol milý, pozorný a hlavne sa staral. Zatiaľ čo Joey sa od pohrebu ani neozval. A síce som sa snažila na to nemyslieť, každú noc som sa pristihla pri tom ako sa snažím spomenúť na naše spoločné chvíle. Chcela som vedieť aké to bolo, čo som cítila a aké silné to bolo. No bolo to zbytočné. V hlave som mala akúsi čiernu dieru.
"Mám pre vás prekvapenie!" skríkla Mary, keď sme si po dlhej dobe dali konečne spoločné stretnutie a vytiahla z kabelky akúsi obálku, v ktorej boli 5 lístkov do Paríža.
"Všetky spoločne si spravíme pekný výlet," zamávala nám nimi pred tvárami a baby z toho boli samozrejme nadšené.
"Myslím, že tento krát nepôjdem," odvetila som.
"Zlato, viem, že si stratila pamäť no udivuje ma, že si nepamätáš, že Mary nie ako odpoveď neberie," prísne sa na mňa pozrela Tina.

Please, don't walk- IN THE END! ( 1. part )

23. října 2014 v 15:49 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 50. kapitola (IN THE END!)


Stála som nad jeho hrobom a snažila si spomenúť na pekné chvíle s ním. A síce už prešlo mnoho rokov, stále som si vedela dokonale vynoriť jeho veľké hnedé očí a žiarivý úsmev. A síce to bol môj malý otravný bráška, milovala som ho.
"Jednoducho mu nemôžem odpustiť," pokrútila som hlavou a z očí mi vyhŕkli slzy. Boli to už presne dva týždne odkedy som sa v Cannese dozvedela pravdu, zbalila som si veci a okamžite som sa vrátila domov za rodinou, ktorá mi ostala. Moja mama a sestra boli rovnako zdrvené ako ja a síce to už vedeli dávnejšie, nikdy som si to na nich nevšimla. Možno to bolo tým, že som bola tak zaslepená samou sebou a svojimi problémami, že som nebola schopná vnímať ich bolesť.
"Mama hovorí, že po rozvode sa pomaly všetko dá do normálu. No myslím si, že ani sama tomu neverí. Myslím, že ani jedna z nás nie je schopná pokračovať ďalej. To je ten dôvod prečo sa tu už tak dlho neukázala. Má výčitky...má výčitky, že celé tie dlhé roky žila s...." odmlčala som sa. Chvíľu mi trvalo kým som to dokázala vysloviť nahlas.
"S tvojim vrahom," nakoniec som dodala a zahryzla si do spodnej pery.

Please, don't walk- 49. kapitola

23. října 2014 v 15:46 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 49. kapitola

Na izbu som sa dostala až nad ránom. Konečne po dlhej dobe som mala pocit, že som práve tam kam patrím. Keď som bola s nimi, zrazu sa mi všetko zdalo jednoduchšie. Všetky moje problémy sa akoby na tú malú chvíľočku vytratili a ja som sa dokázala z chuti smiať.
"Ian už som ti povedala, že budem v poriadku," pobavene som išla otvoriť dvere, keď niekto zaklopal. No ten úsmev mi zamrzol vo chvíli, keď som zbadala kto stojí pred nimi.
"Mňa si asi nečakala," ozval sa bez toho aby ukázal čo i len najmenší náznak citu.
"Otec, čo ty tu robíš?" nechápavo som na neho pozerala, kým on prešiel okolo mňa do izby.
"Prišiel som sa s tebou porozprávať."
"Prišiel si až do Cannes, aby si sa so mnou mohol porozprávať?" nechápavo som pokrútila hlavou a zabuchla dvere.
"Je tu niečo čo musíš vedieť," nadýchol sa, pričom som si všimla ako si žmolí pred sebou ruky. Robil to zakaždým keď pociťoval úzkosť alebo strach. Naposledy som ho to videla robiť práve na pohrebe môjho brata.
"A predpokladám, že to nemohlo počkať kým dôjdem späť domov," povzdychla som si a sadla na posteľ.
"Už som s tým čakal veľmi dlho čo spôsobilo mnoho tragédií. Dlhšie už čakať nemôžem," odvetil, pričom sa mu zachvel hlas. Nechápavo som k nemu podvihla tvár a zbadala ho ako sa usádza do kresla.

Please, don't walk- 48. kapitola

23. října 2014 v 15:45 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 48. kapitola

Sedela som na posteli opretá o operadlo postele a schúlená do klbka. Neviem čo ma bolelo viac. Buď to, že som sa práve dozvedela, že Joey je ten muž z mojej minulosti alebo to ako ma Nate odpísal. Tak veľmi som chcela odtiaľto ujsť, no nemala som v podstate pred čím. Všetko čo sa na mňa práve dovalilo bola moja minulosť a moja prítomnosť dokopy. Odísť by znamenalo zbabelosť a ja som saza zbabelú určite nepovažovala.
"Vann si tu?" zrazu niekto zaklopal na dvere a podľa hlasu som vedela, že je to Ian.
"Radšej by som tu práve nebola," odvetila som.
"Otvoríš mi alebo mám vylomiť tie dvere?" opýtal sa.
"Skús. Možno prekvapíš sám seba a podarí sa ti to."
"Ja to myslím vážne."
"Veď aj ja."
"Vann!"
"Fajn, fajn," povzdychla som si a išla mu teda otvoriť. Nečakala som ani kým prekročí prach dverí a znova som skočila do postele. Ian za sebou zabuchol dvere a sadol si oproti mne.
"Takto sa Vann, ktorú poznám nespráva."
"Ako môžeš vedieť ako sa správam a ako nie?" odvrkla som mu kúsok podráždene.
"Poznám ťa, zažil som s tebou mnoho vecí, strávil som s tebou veľa času a....pripomínam znova, poznám ťa."
"Ja si to však nepamätám," pripomenula som mu.
"Viem, no aj napriek tomu si tá istá osoba."

Please, don't walk- 47. kapitola

23. října 2014 v 15:44 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 47. kapitola

Do hotela som sa dostala medzi prvými. Ospravedlnila som sa na bolesť hlavy a Nate ma odprevadil na izbu pričom sa potom sám vrátil naspäť. Dopriala som si horúci kúpeľ a zaľahla do postele. V hlave sa mi stále prehrávalo to čo som povedala Josephovi a nevedela som pochopiť odkiaľ som niečo také vzala. Posledné čo som chcela bolo, aby si to zle vysvetlil. Ale potom prečo som mu niečo tak absurdné povedala?
"Toto nie," povzdychla som si a posadila sa. V hlave mi dunelo a moje srdce búšilo ako splašené. Moje telo sa celé chvelo a ja som nechápala z čoho. Bola som zdezorientovaná aj keď som na to nemala ani najmenší dôvod, no vedela som, že práve teraz nechcem ostať sama zamknutá v izbe. Natiahla som si iba krátke nohavice a vybehla z izby pričom som do niekoho narazila.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma a prerýval ma pohľadom.
"Ja- ja neviem," pokrútila som zmätene hlavou a chcela som od neho odstúpiť o krok, no potkla som sa o vlastnú nohu a skoro by som upadla ak by ma nezachytil.
"Ďakujem," poďakovala som sa mu, keď ma zachránil pred pádom na zem.
"Mala by si ísť už spať," ukázal mi na dvere a tváril sa naozaj vážne.
"Mne je dobře," odvetila som mu pričom mi celé moje srdce búšilo ako o závod.
"Som si istý, že zajtra budeš tvrdiť pravý opak."

Please, don't walk- 46. kapitola

23. října 2014 v 15:43 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 46. kapitola

Sedeli sme za stolom a dívali sa na seba. Neodvážila som sa prehovoriť, síce som toho chcela tak veľa povedať. Netuším čo sa jemu prehrávalo v mysli a prečo mlčal, no ja som to jednoducho nedokázala. Bolo to akoby som mala v hrdle obrovskú hrču, ktorá mi bránila vídať čo i len jedinú hlásku.
"Takže si tu s Nateom?" opýtal sa nakoniec čím prerušil to trápne ticho.
"Uhm," prikývla som a nasucho som prehltla.
"Som rád, že si..." chcel niečo dopovedať, no nakoniec sa odmlčal a zamračil sa. Pozorne som ho sledovala a nedokázala som rozlúštiť výraz jeho tváre.
"Musím ísť, prepáč," následne sa ospravedlnil, vstal od stola a odišiel. Prekvapene som sa za ním obzrela a zbadala som ho ako si to rýchlou chôdzou mieri k východu späť na červený koberec.
"Aj ja ťa rada vidím, Joey," povzdychla som si sama pre seba a odišla som späť von za Nateom, ktorý už bol blízko hlavnej budovy, v ktorej sa mala konať celá táto ceremónia.
"Kde si bola?" objal ma Nate, keď som sa konečne k nemu dostala.
"Musela som si dať menšiu pauzu," odvetila som mu a chytila som ho za ruku.
"Vyzeráš rozpačito," premeral si ma pohľadom.

Please, don't walk- 45. kapitola

23. října 2014 v 15:42 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 45. kapitola

Po pár zvonení to konečne zodvihol. Stačilo, že som počula jeho hlas a automaticky sa mi na tvári objavil úsmev. Síce mi to trvalo dlho priznať si to, on bol ako môj anjel strážny.
"Vann, stalo sa niečo, že mi voláš tak skoro ráno?" zaznel jeho rozospatý hlas.
"Nie, iba som chcela počuť tvoj hlas," priznala som sa.
"To rád počujem," zasmial sa a ja som si vedela dokonalo predstaviť tie jeho roztomilé vrásky okolo úst, ktoré sa vždy objavia aj pri nepatrnom náznaku jeho úsmevu.
"No hlavným dôvodom prečo ti volám je, že sa práve pokúšam počúvať svoje srdce," dodala som a sledovala som Jul ako sa pokojne tvári.
"Teraz ti nerozumiem."
"Totižto Jul mi práve dáva lekciu ako sa správne rozhodovať. A že najdôležitejšie zo všetkého je počúvať svoje srdce," zopakovala som.
"Presne," prikývla Jul.
"Som rád, že som to práve ja komu voláš," odvetil.
"Nebodaj ťa to prekvapuje," zasmiala som sa.
"Trošku," priznal sa.
"Chcela by som ťa vidieť," načrtla som tému a v kútiku duše dúfala v to, že mi povie presne to čo chcem počuť.
"To ti môžem splniť."

Please, don't walk- 44. kapitola

23. října 2014 v 15:41 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 44. kapitola

Prechádzala som dlhou cestičkou plnou zelene a fascinovane som si obzerala tú nádheru. Slnko, ktoré bolo tesne nad horizontom mi stále rozpaľovala pokožku. Zhlboka som vdychovala vôňu čerstvých kvetín a pomalými krokmi som si to smerovala k bráne, ktorá bola východom tohto záhradného labyrintu.
"Už som si myslel, že si sa mi tam stratila," zaznel mi zrazu za chrbtom mužský hlas, z ktorého mi naskočili zimomriavky. Nechápala som kde to som a ani ako som sa sem dostala, no niečo ma brzdilo otočiť sa za tým hlasom. Miesto toho som tam ostala nehybne stáť až kým som okolo môjho pásu nezacítila nieči dotyk. Boli to jeho dlane, ktoré mi blúdili po mojom páse až kým sa nespojili v jedno.
"Takto by som vydržal stáť až do nekonečna," šepol mi do ucha pričom zhlboka vdychoval moju vôňu. Automaticky som zatvorila oči a sice som toho muža nemohla vidieť, pocíťovala som k nemu dôveru. Oprela som sa hlavou o jeho rameno a nechala ho aby mi nežne bozkával krk.

Please, don't walk- 43. kapitola

23. října 2014 v 15:40 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 43. kapitola

S Nateom som strávila celý týždeň, cez ktorý som ho spoznala bližšie. Veľa mi rozprával o svojej rodine, o svojej práci aj o svojich plánov. Prezradil mi, že ma obrovskú túžbu sa presťahovať na Hvar a usadiť sa tam. Dokonca by bol ochotný vzdať sa celej svojej kariéry ak by našiel spriaznenú dušu, ktorá by tam išla s ním.
S ním bolo všetko jednoduché a jasné. S ním som sa nebála minulosti ani budúcnosti. Pri ňom som mala pocit, že žijem. Zakaždým keď sa za ten týždeň objavil vo dverách môjho bytu som cítila akoby som celá ožila. Každá bunka v mojom tele plesala radosťou a ja som bola vďačná za každú sekundu s ním.
"Nate už odišiel?" overovala si mama na konci týždňa a ja som prikývla.
"Je to milý chlapec," usmiala sa a sadla si oproti mne za stôl kde som obedovala.
"Je úžasný," odvetila som a napila sa vody.
"Škoda, že už musel odísť," povzdychla si a ja som sa musela zasmiať.
"Teba to zjavne štve viac ako mňa," poznamenala som.
"Ide iba o to, že ťa rada vidím šťastnú," bránila sa.

Please, don't walk- 42. kapitola

23. října 2014 v 15:39 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 42. kapitola

Josephov pohľad:
Nechať ju ísť bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote. No dnes viem, že som urobil dobre. Každodenné správy o nej, ktoré mi oznamuje moja mama ma utvrdzujú v tom, že som jej dal druhú šancu žiť.
"Joey!" započul som moje meno a vytrhol som sa zo spomienok. Podvihol som tvár a nahodil hraný úsmev.
"Julie ťa všade hľadá. Si na rade," oznámil mi Nate, s ktorým som sa za posledný čas zblížil. Stali sa z nás dobrý priatelia možno práve preto, že nás oboch spájala Vanessa. Síce u neho žila iba krátky čas, obľúbil si ju. A aj keď to nikdy nepovedal nahlas, vedel som, že sa do nej stihol zamilovať.
"Už idem," postavil som sa a zamieril si to k maskérke.
" Počuj Joey," vykročil spolu so mnou aj Nate.
"Hm?"
"Nevieš niečo nové o Vann?" opýtal sa a snažil sa zakryť jeho až priveľký záujem o jej osobu.
"Začala doučovať angličtinu," odvetil som.
"Takže sa vrátila k bežnému životu?"
"Vyzerá to tak," usmial som sa a bol som za to úprimne rád. Chcel som pre ňu len to najlepšie. Síce to pre mňa znamenalo určité peklo na zemi.
"To som naozaj rád," povzdychol si Nate.
"Nate?"
"Áno?"

Please, don't walk- 41. kapitola

23. října 2014 v 15:37 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 41. kapitola

Ráno som sa prebrala so zvláštnym pocitom, Cítila som sa tak oslobodene, bezstarostne, tak živo. Na hodinkách ukazovalo iba päť hodín, no ja som mala chuť robiť niečo bláznivé. Neváhala som a vyskočila z postele. Vybehla som z izby a zamierila si to do kuchyne. Všade naokolo bolo plno neumytého riadu a zvyšky jedla zo včerajšej oslavy. Otvorila som chladničku a chcela si pripraviť niečo na raňajky keď som z chodby započula akýsi šramot.
"Sophia?!" zakričala som, pretože ona ako jediná bola schopná tak skoro ráno byť už hore. Zamierila som si to do chodby a v tom som prekvapene zastala.
"Joey?" oslovila som ho neisto, keď som si všimla, že za sebou ťahá veľký kufor.
"Čo robíš?" opýtala som sa, keď na mňa iba pozrel.
"Odchádzam," odvetil chladným tónom.
"S kufrom?" pohľadom som prešla na neho.
"Zabalil som si zvyšné veci čo som tu mal," vysvetlil.
"A- ale," chcela som niečo povedať, no skočil mi do reči.
"Prepáč, ale už musím ísť."

Please, don't walk- 40. kapitola

23. října 2014 v 15:36 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 40. kapitola

Stála som pred zrkadlom a upravovala si šaty. Zdola som už počula hudbu a smiech ľudí. Čakali už len na mňa. Sebavedomo som sa usmiala a otvorila som dvere. Čím bližšie som bola pri schodoch, ktoré viedli do haly, tým viac som pociťovala nervozitu. Nebolo to pre mňa ľahké, no rozhodla som sa tomu čeliť. Ani sama som nechápala kde sa vo mne berie toľko odvahy zostúpiť dole pred všetkých. Nikdy som nemala rada pozornosť.
"Vann," usmiala sa mama, ktorá práve smerovala hore.
"Práve som išla po teba," dodala a ja som sa zhlboka nadýchla.
"Už idem," prikývla som a urobila som krok vpred. Brala som schodík po schodíku a moje srdce čoraz viac búšilo. Zastala som na poslednom schode a zacítila na sebe všetky pohľady.
"Dobrý večer," pozdravila som a snažila sa maskovať nervozitu. Pohľadom som prešla po miestnosti a hľadala iba jednu osobu. No bolo to zbytočne. Nedošiel.
"Si prekrásna," pristúpil ku mne Teo a ponúkol mi ruku.
"Ďakujem," odvetila som mu, nasilu som sa usmiala no ruku som mu nepodala. Ešte stále som sa na neho hnevala kvôli tomu, že mi klamal ohľadom Josepha. Prešla som okolo neho a pozdravila som sa z hosťami. Dievčatám, ktoré boli mimochodom naozaj nádherné na tvári žiaril šťastný úsmev.

Please, don't walk- 39. kapitola

23. října 2014 v 15:34 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 39. kapitola


Prebudila som sa s ešte zvláštnejším pocitom. Na perách som zreteľne cítila dotyk jeho pier síce som vedela, že to bol iba sen. No prečo sa mi do čerta snívalo s Joeym? Prečo ma v tom sne pobozkal a prečo mi ešte kvôli tomu stále búši srdce ako o závod?
"Smiem?" nakukla do dverí mama a ja som prikývla. Vstala som z postele a upravila sa posteľ. Všimla som si ako mama na mňa prekvapene pozerá, no nepovedala som jej nič.
"Prečo si ustielaš posteľ?" opýtala sa ma po zaváhaní a ja som prešla k stolíku so zrkadlom. Moja tvár bola bez farby. Mala som pocit akoby zo mňa za ten čas vypršal život. Toto som nebola ja. Teda nebola som to ja taká ako som si pamätala.
"Počula som ťa so Sophiou," priznala som.
"Čo si počula?" vyľakane na mňa pozrela a ja som si uplietla vrkoč.
"Že to so mnou takto ďalej nemôže ísť," odvetila som jej pokojne.
"Nič iné si nepočula?" uisťovala sa.
"Nie," usmiala som sa na ňu a dodala: "Mala by si sa uvoľniť. Si až príliš napätá."
"A- ale," chcela niečo povedať, no skočila som jej do reči.
"Idem do sprchy. Vidíme sa na raňajkách dobre?" pobozkala som ju na líce a vzala si osušku.
"Ty budeš s nami raňajkovať?" stále vyznela prekvapene.
"Uhm," prikývla som.

Please, don't walk- 38. kapitola

23. října 2014 v 15:33 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 38. kapitola

Ďalšie dni sa neskutočne vliekli. Bola som zavretá v izbe a odmietala som zliezť dole. Nechcela som nikoho vidieť. Jediné čo som chcela bolo aby sa mi vrátili moje spomienky. Aby som sa už takto ďalej necítila, pretože každý deň to bolo horšie a horšie. Nielen, že som bola čoraz viac zmätená, no mala som pocit akoby môj život nemal nijaký zmysel. Akoby v mojom živote niečo chýbalo čo ma predtým napĺňalo. Akoby som pri tej nehode nestratila iba spomienky ale aj niečo viac. Niečo kvôli čomu som každé ráno stávala, kvôli čomu som sa každý deň smiala, kvôli čomu mal môj život zmysel.
"Ako dlho tu chceš ostať ešte zavretá?" pýtala sa ma mama v jeden večer.
"Chcem ísť domov," odvetila som jej miesto odpovede a ona si sadla na posteľ.
"Zlato ešte to nie je možné," chytila ma za ruku.
"Prečo?" nechápala som.
"Pretože...pretože je to komplikované," povzdychla si.
"Ale ja chcem ísť za svojimi kamarátmi, za Júliou, ktorá sa mi mimochodom vôbec neozýva. Vie aspoň o mojej nehode?"
"Vie," odvetila po chvíľkovom zaváhaní.

The power of devil- Odchod

22. října 2014 v 21:28 | Mima |  My stories

The power of devil- 1. Odchod


TÉMA: Vlastná tvorba
POSTAVY: Esther Growlova, Erik Creg, Matias Lounger, Glória Spencerová
DEJ: Esther Growlová je na prvý pohľad normálna teenegerka, ktorá však ukrýva desivé tajomstvo. Celý svoj doteraz večný život strávila za hranicou skutočného sveta, v takzvanom nadľudskom svete so svojou mamou a ostatnými jej druhu. V celej tejto zemi vládne iba jeden vládca, Ernand, na prvý pohľad rázny a prísny vládca, z ktorého má každý strach. Esther je vydaná do skutočného sveta ako študentka Erin Growlová podľa čoho sa musí začať chovať ako normálny smrteľník s ľudskými potrebami a túžbami. Ako sa hlavná hrdinka poperie s každodenými rutinami bežného človeka a nárokami reálneho sveta? V ceste jej pomôže jej verná priateľka Glória Spencerová, no žiaľ i ona je prikrátka na to, aby Esther ochránila pred najväčšou hrozbou jej života.

Z pohľadu Esther Growlovej
Slnečné lúče sa pomaly drali do mojej tmavej obľúbenej miestnosti a ja som iba znechutene prevrátila očami. Presne som vedela čo ma čaká už o pár hodín. Ak by záležalo na mne, v živote by som do tej odpornej budovy, ktorú tu všetci nazývali inštitútom vzdelávania a výchovy nevkročila. No moja mama trvala na tom, že vysoká je dôležitá. No ja som túžila po niečom väčšom. Po niečom vzrušujúcejšom, dobrodružnejšom a hlavne nebezpečnejšom. Každý mi hovoril aké mám šťastie, že práve ja sa dostanem do skutočného sveta. A ja som z jednej strany za to bola vďačná, no uznajte samy. Vysoká?! Už len z toho slova sa mi robilo zle.
"Esther Growlová!" šírilo sa moje meno po celom dome. Ani som nestihla napočítať do desať a kľučka na dverách zavŕzgala a následne sa dvere otvorili dokorán.
"Už celé hodiny ťa hľadám!" nahnevane ku mne dobehla moja mama a schmatla ma za lakeť pričom si ma pritiahla k sebe.