Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 38. kapitola

23. října 2014 v 15:33 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 38. kapitola

Ďalšie dni sa neskutočne vliekli. Bola som zavretá v izbe a odmietala som zliezť dole. Nechcela som nikoho vidieť. Jediné čo som chcela bolo aby sa mi vrátili moje spomienky. Aby som sa už takto ďalej necítila, pretože každý deň to bolo horšie a horšie. Nielen, že som bola čoraz viac zmätená, no mala som pocit akoby môj život nemal nijaký zmysel. Akoby v mojom živote niečo chýbalo čo ma predtým napĺňalo. Akoby som pri tej nehode nestratila iba spomienky ale aj niečo viac. Niečo kvôli čomu som každé ráno stávala, kvôli čomu som sa každý deň smiala, kvôli čomu mal môj život zmysel.
"Ako dlho tu chceš ostať ešte zavretá?" pýtala sa ma mama v jeden večer.
"Chcem ísť domov," odvetila som jej miesto odpovede a ona si sadla na posteľ.
"Zlato ešte to nie je možné," chytila ma za ruku.
"Prečo?" nechápala som.
"Pretože...pretože je to komplikované," povzdychla si.
"Ale ja chcem ísť za svojimi kamarátmi, za Júliou, ktorá sa mi mimochodom vôbec neozýva. Vie aspoň o mojej nehode?"
"Vie," odvetila po chvíľkovom zaváhaní.


"Tak prečo sa mi ani neozve? Prečo tu nie je so mnou?" nechápala som, pretože Jul bola ako moja sestra.
"Vann, zlato," stlačila mi ruku a mňa premohol znova ten divný pocit.
"Prečo mi konečne nepoviete pravdu? Naozaj si myslíte, že toto je pre mňa lepšie ako vedieť to čo sa naozaj stalo?" snažila som sa udržať v pokoji, no nedalo sa.
"Chceme pre teba iba to najlepšie, pochop," pohladila ma po líci, pričom mi zotrela slzu, ktorá mi vypadla.
"Toto pre mňa nie je ni zďaleka najlepšie. Práve prežívam peklom a každým dňom je to horšie a horšie. Nechápem prečo mi jednoducho nemôžeš povedať čo som ten rok a pol robila? Prečo sa nemôžem dozvedieť pravdu o tom čo sa za ten čas stalo?" prosebne som na ňu pozerala.
"Lebo nie si pripravená počuť pravdu. Nebolo by to pre teba dobré," odvetila a ja som sa zamračila.
"Naozaj si myslíš, že toto je pre mňa lepšie? Každým dňom mám pocit akoby časť mňa pomaly zomierala. Niečo vo vnútri cítim a desí ma to. Cítim tam obrovskú dieru akoby...akoby som niekoho alebo niečo stratila. Si jediný človek, ktorý mi môže povedať pravdu a si moja matka! Ak ma ľúbiš, tak mi to povieš. Mama prosím," začala som plakať a so mnou aj moja mama.
"To bude dobre zlato," šepla a privinula si ma k sebe a silno ma objala. Plakala som v jej náručí, no s ňou to nepohlo. Nepovedala mi pravdu, iba tam so mnou sedela a utešovala ma.
Na ďalší deň som sa ani neprezliekla z pyžama. Znova som sa cítila o trochu horšie a nemala som ani náladu vyjsť z postele. Odmietala som jesť, odmietala som piť. Odmietala som žiť. Nechcelo sa mi žiť. Nemala som dôvod a zmysel. Vnímala som síce okolie, no nekomunikovala s ním. Viem, že ma došli pozrieť aj baby, no ja som sa na nich ani nepozrela. Oni rovnako ako moja rodina museli vedieť pravdu, no ani oni mi ju nepovedali. Tým pádom som sa nebavila ani s nimi.
"Nemôže to ísť takto ďalej," počula som moju mamu večer, keď som mala zatvorené oči a robila sa, že spím.
"Viem," odvetila Sophia.
"Zavolajme mu. Musí prísť. Musí pomôcť môjmu dievčatku," šepkala zúfalo mama.
"Neviem, či na to pristúpi."
"Viem, že aj pre neho je to ťažké, no musí to urobiť," stála si za svojím mama a ja som sa pomrvila v posteli. V tom obe odišli a ja som otvorila oči. Ak to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom. Tak či tak, bola som rozhodnutá dozvedieť sa pravdu.
"Vann?" počula som svoje meno a ja som pomaly začala preberať. Ani som si neuvedomila kedy som stihla včera večer zaspať.
"Vann," znova som počula moje meno, no tento krát už zreteľnejšie a ja som otvorila oči. Keď som ho zbadala ako mi sedí na posteli, v sekunde som sa posadila.
"Ty? Čo tu robíš?" nechápavo som pozerala na Josepha, ktorý na mňa zvláštne pozeral.
"Stavil som sa doma, tak som ťa prišiel pozrieť," usmial sa na mňa a ja som prekvapene nadvihla obočím.
"Tak už si ma videl. Môžeš odísť," odvetila som mu a on sa zasmial.
"Už by som aj zabudol aká vieš byť milá," pobavene povedal.
"K tebe som vždy extra," odvrkla som.
"Ja viem," usmial sa znova a moje srdce sa akosi rýchlo rozbúchalo.
"Čo je?" opýtal sa ma prestrašene keď si všimol ako som sa zatvárila.
"Ale nič, len...mám zvláštny pocit," odvetila som po chvíľkovom zaváhaní.
"Aký pocit?" spýtal sa ma.
"Ja- ja neviem. Len moje srdce," chytila som sa za hruď a on mi pozrel na ruku.
"Čo tvoje srdce?" vyzvedal a ja som mu vzala ruku a priložila mu ju na moje srdce.
"Cítiš?" opýtala som sa ho a on sa usmial.
"Bije ako o závod," dodala som a on sa v tom zatváril zvláštne pričom mi chytil moju ruku a začal ju hladiť.
"Čo sa to deje?" nechápavo som na neho pozrela.
"Možno, že to bude tým, že si síce spomienky stratila, no tvoje city sú stále rovnaké," odvetil a ja som nechápala čo tým chce povedať.
"Aké city?"
"City ku mne," povedal opatrne a ja som sa zamračila.
"Nerozumiem," pokrútila som hlavou.
"Dobre niečo skúsim a ty mi povieš čo cítiš. Dobre?" pozrel sa na mňa a ja som neisto prikývla. Nechápala som čo tým myslí až do chvíle kedy sa ku mne nezačal približovať a ja som čoraz viac na neho vyvalene pozerala čo robí. Keď už bol blízko mojej tváre ja som sa kúsok od neho zmätene odsunula, no on ma rýchlo pobozkal. V tej chvíli som už vôbec ničomu nechápala. Prvú sekundu som mu chcela vlepiť, no keď som zacítila chuť jeho pier niečo sa vo mne zmenilo. Jeho bozk mi bol prijemný.
"Tak?" šepol, pričom si šete čelo opieral o moje.
"Mám pocit, že..." na chvíľku som sa odmlčala a on zavrel oči, pričom ma pohladil po tvári.
"Že si sa musel načisto zblázniť," dodala som a odstrčila ho od seba. Síce sa mi jeho bozk páčil, Joseph bol pre mňa človekom, ktorého som nemala rada. Mala som to vsugerované v sebe a nedokázala som sa toho zbaviť.
"Nič si necítila?" pozrel na mňa.
"Nie. Teda ak nerátam odpor, tak nič," odvetila som a neušlo mi ako sa pri tom zatváril ublížene.
"Ak je tomu tak..." začal pričom sa mi už ani nepozrel do očí, iba vstal z postele a podišiel ku dverám.

"Už tu nemám čo robiť," dodal a odišiel skôr ako som sa stihla opýtať prečo toto všetko bolo dobré. Nechal ma tam znova samú a ešte viac zmätenejšiu ako som bola predtým. A k tomu so spomienkou na najsladší bozk aký som kedy dostala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama