Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 40. kapitola

23. října 2014 v 15:36 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 40. kapitola

Stála som pred zrkadlom a upravovala si šaty. Zdola som už počula hudbu a smiech ľudí. Čakali už len na mňa. Sebavedomo som sa usmiala a otvorila som dvere. Čím bližšie som bola pri schodoch, ktoré viedli do haly, tým viac som pociťovala nervozitu. Nebolo to pre mňa ľahké, no rozhodla som sa tomu čeliť. Ani sama som nechápala kde sa vo mne berie toľko odvahy zostúpiť dole pred všetkých. Nikdy som nemala rada pozornosť.
"Vann," usmiala sa mama, ktorá práve smerovala hore.
"Práve som išla po teba," dodala a ja som sa zhlboka nadýchla.
"Už idem," prikývla som a urobila som krok vpred. Brala som schodík po schodíku a moje srdce čoraz viac búšilo. Zastala som na poslednom schode a zacítila na sebe všetky pohľady.
"Dobrý večer," pozdravila som a snažila sa maskovať nervozitu. Pohľadom som prešla po miestnosti a hľadala iba jednu osobu. No bolo to zbytočne. Nedošiel.
"Si prekrásna," pristúpil ku mne Teo a ponúkol mi ruku.
"Ďakujem," odvetila som mu, nasilu som sa usmiala no ruku som mu nepodala. Ešte stále som sa na neho hnevala kvôli tomu, že mi klamal ohľadom Josepha. Prešla som okolo neho a pozdravila som sa z hosťami. Dievčatám, ktoré boli mimochodom naozaj nádherné na tvári žiaril šťastný úsmev.


"Pripadá mi to ako za starých čias," usmiala sa Majka.
"Už sme sa niekedy spoločne zúčastnili oslavy takto oblečené?" prešla som rukou po svojich krátkych fialkastých šatách.
"Hmmm," kúsok znervóznela, pričom rozmýšľala čo odpovedať.
"Raz," odvetila nakoniec a ja som sa usmiala.
"O tom mi raz budeš musieť povedať," nadšene som hrala ďalej svoje divadielko a ona iba na sucho prehltla.
Večer sa niesol v dobrej nálade. Popíjali sme vínko, spievali sme, tancovali. Každý bol dobre naladený, no ja som každú chvíľu musela pozerať na vchodové dvere. Čakala som ho. Tak veľmi som chcela aby prišiel, že som pohľadom hypnotizovala dvere.
"Čo robíš?" priskočila ku mne Tina. Stála som v chodbe opretá o stenu s pohárom vína v ruke a pozrela som na ňu.
"Hneď sa vrátim," oznámila som jej zrazu a vybrala sa von. Neviem ako ma to napadlo a neviem ani prečo som to urobila, no mala som pocit akoby to musím urobiť. Zatvorila som za sebou dvere a striasla sa od zimy. Prekrížila som si ruky cez hruď a otočila sa chrbtom ku domu.
"Joseph?" zamrmlala som si pre seba, keď som ho zbadala pred sebou. Stál pri aute na druhej strane ulici a opieral sa hlavou o ruku, ktorú mal položenú na kapote auta
"Joey?!" vyslovila som jeho meno, no tentoraz hlasnejšie a s väčším nadšením. On v tom podvihol tvár a pozrel mojím smerom. Nečakala som ani chvíľu a rýchlym krokom som sa vybrala cez cestu za ním.
"Ty si prišiel," usmiala som sa na neho a prvotný moment s radosti spôsobil, že som ho mala chuť objať. Nakoniec som sa však ovládla a zastala tesne pred ním.
"Vann," šepol moje meno a pohľadom po mne prešiel. Spôsob akým sa však na mňa pozeral bol zvláštny. Nikdy sa takto na mňa nepozeral. Nikdy som v pohľade nevidela toľko nehy, no zároveň toľko bolesti ako v tej chvíli u neho.
"Máš pekné auto," pochválila som jeho BMW aby som nejako začala konverzáciu. Vlastne som ani nevedela ako mám s ním komunikovať. Vždy som sa s ním iba škriepila a hádala. Odkedy som však zistila, že to bol práve on kto ma zachránil môj prístup k nemu sa zmenil. Moje city k nemu sa zmenili. A síce som ho videla od dňa kedy som sa v nemocnici prebrala prvý krát cítila som k nemu zvláštny druh náklonnosti. Možno to bolo iba kvôli vďake, neviem. No každopádne to bolo zvláštne.
"Ď- ďakujem," zakoktal sa a ja som sa na neho podozrievavo pozrela.
"Si v poriadku?" opýtala som sa s ľahkosťou a s úsmevom.
"Uhm," prikývol a sklopil zrak. Pristúpila som ešte bližšie k nemu a chytila ho za ruku. Všimla som si ako prvú sekundu so sebou trhol, no potom sa pozrel na naše spojené ruky.
"Chápem, že asi nie si zvyknutý na moje priateľské a milé ja," ozvala som sa a on nadvihol tvár.
"No naozaj by som bola rada keby sme sa aspoň pokúsili byť priatelia," dodala som, no on na to nič nepovedal. Pripadal mi zvláštne. Nebol to Joey, ktorého som poznala, ktorého som si pamätala.
"Smiem prosiť?" opýtala som sa kúsok neisto, pretože som sa začínala cítiť trápne. Ani som len netušila čo sa mu odohrávalo v mysli. Možno si o mne myslel, že mi tá nehoda zanechala nejaké následky, keďže som bola k nemu taká milá. Alebo si možno myslel, že som sa úplne pomiatla.
"Neviem, či by..."
"Joey prosím. Iba jeden tanec," hodila som na neho psie oči a naozaj úprimne dúfala, že povie áno. Ani neviem prečo to bolo pre mňa tak dôležité. Jediné čo som vedela bolo to, že to chcem.
"Tak dobre," prikývol nakoniec a ja som sa usmiala.
"Ďakujem," pobozkala som ho na líce a vykročila som vpred. Keďže som však stále držala jeho ruku cítila som ako on ostal stáť na mieste.
"Tak ideš?" zasmiala som sa a otočila späť k nemu. On iba prikývol a vykročil za mnou. Do domu sme vošli spoločne a všetci sa na nás pozreli. Najprv na nás a potom im pohľad padol na naše spojené ruky.
"Poď," šepol mi do ucha keď začala pesnička a tentoraz to bol on, ktorý bol iniciatívny. Vstúpili sme na miesto kde sa tancovalo. Svojimi dlaňami ma zovrel okolo pása a pritiahol si ma k sebe. Bola som tak blízko neho až som zacítila tlkot jeho srdca, ktoré bilo rovnako splašene ako to moje. Nechápavo som sa zamračila a podvihla tvár k nemu. Rukami som mu prešla po ramenách a ovinula ich okolo jeho krku. Cítila som jeho dych na mojej pokožke a začínala som sa cítiť zmätene. Moje dlane sa začali potiť a moje kolená sa celé roztriasli.
"Moja obľúbená," rozrušene som šepla, keď zazneli prvé slová pesničky, ktorú som zbožňovala. Bola to Iris prespievaná od Jade Gallangher. Bola to pieseň o túžbe, o strachu zo straty milovanej osoby, o láske.
"Naša obľúbená," opravil ma a ja som sa mu čelom oprela o bradu. Nechápala som čo sa to so mnou deje. Keď som cítila teplo jeho tela mala som zrazu pocit, že som naozaj začala znova žiť. Nebolo to iba hranné a prestierané ako posledné dni. Bolo to úprimné a hlavne skutočné. Zreteľne som vnímala pulzy, ktoré prechádzali mojim ale aj jeho telom Centimeter po centimetri som cítila ako moje telo reaguje na jeho prítomnosť. Bolo to pre mňa niečo nové, neopísateľné, krehké, no zároveň tak silné.
Zavrela som oči a unášala sa tým čo som cítila. Zhlboka som vdychovala jeho vôňu a snažila si vryť do pamäte každú jednu sekundu. Zrazu som pocítila ako ma pobozkal do vlasov a tak som podvihla tvár. Pozrela som sa mu do očí a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ma bolelo, že som videla v jeho očiach toľko smútku a utrpenia. Bolo to akoby....akoby som tú bolesť cítila s ním. Mala som pocit akoby sme boli spoločne spojený akýmsi putom, ktorý ma nútil cítiť v tej chvíli to čo cíti on.
Pohľad Josepha:
Mať ju znova v náručí bolo pre mňa ako vykúpenie, no zatratenie zároveň. Mať ju, cítiť ju, dotýkať sa jej, no vedieť, že už nikdy nebude moja. Pomyslenie, že už ju nikdy nebudem bozkávať, maznať sa s ňou, milovať sa s ňou mi spôsobovalo neskutočnú bolesť.
Viem, že ak by som chcel dokázal by som, aby sa do mňa znova zamilovala. No ja som nemohol. Spomienka ako som jej ublížil mi to nedovolila. A aj keď stratila pamäť, minulosť sa nezmenila. Nezmenil sa fakt, že ja som zodpovedný za smrť jej brata. A síce sa objavili nové fakty, vždy som to bol ja, ktorý riadil to auto. Ak by som dovolil, aby sa do mňa zamilovala, musela by sa dozvedieť pravdu. A ja by som už viac nezniesol jej opovrhnutie a jej nenávisť.

Možno som zbabelec. A možno som aj sebecký, no ja sa už viac nevládzem prizerať ako kvôli mne trpí. Možno to čo sa stalo bolo pre nás to najlepšie. Tým nešťastím aspoň zabudla na naše spoločné chvíle, zabudla na to, že ma milovala a zabudla aj na svoju nenávisť voči mne. Je to pre ňu lepšie. Dostala od života druhú šancu, ktorú musí využiť. Ona musí ísť ďalej, musí žiť a vychutnávať si každú chvíľku. A musí byť šťastná. Aspoň ona, pretože môj život skončil v deň keď sa dozvedela pravdu. V ten istý deň, keď som o ňu definitívne prišiel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama