Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 41. kapitola

23. října 2014 v 15:37 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 41. kapitola

Ráno som sa prebrala so zvláštnym pocitom, Cítila som sa tak oslobodene, bezstarostne, tak živo. Na hodinkách ukazovalo iba päť hodín, no ja som mala chuť robiť niečo bláznivé. Neváhala som a vyskočila z postele. Vybehla som z izby a zamierila si to do kuchyne. Všade naokolo bolo plno neumytého riadu a zvyšky jedla zo včerajšej oslavy. Otvorila som chladničku a chcela si pripraviť niečo na raňajky keď som z chodby započula akýsi šramot.
"Sophia?!" zakričala som, pretože ona ako jediná bola schopná tak skoro ráno byť už hore. Zamierila som si to do chodby a v tom som prekvapene zastala.
"Joey?" oslovila som ho neisto, keď som si všimla, že za sebou ťahá veľký kufor.
"Čo robíš?" opýtala som sa, keď na mňa iba pozrel.
"Odchádzam," odvetil chladným tónom.
"S kufrom?" pohľadom som prešla na neho.
"Zabalil som si zvyšné veci čo som tu mal," vysvetlil.
"A- ale," chcela som niečo povedať, no skočil mi do reči.
"Prepáč, ale už musím ísť."


"Vrátiš sa ešte?" spýtala som sa a tajne som dúfala, že odpovie áno. Chcela som ho mať vo svojej blízkosti, pretože s ním som sa cítila v bezpečí. Pri ňom som mala pocit, že môj život znova nadobudol zmysel. Viem, že je to bláznivé a sama som tomu nerozumela, no potrebovala som ho.
"Zbohom," odvetil mi miesto odpovede a mňa v očiach zaštípali slzy.
"To sa so mnou teraz naozaj lúčiš?" šepla som, pretože môj hlas ma vôbec nepočúval.
"Je to tak lepšie," prikývol.
"Pre koho?"
"Vann pochop, ja nemôžem..."
"Nemusíš nič vysvetľovať," skočila som mu do reči a snažila sa udržať slzy.
"Ja to chápem. Nemáš ma rád aj keď som ti ponúkla moje priateľstvo. Nemôžem očakávať, že sa tvoj postoj ku mne zmení za jeden večer," vysvetlila som mu ako to chápem a on sa na chvíľu zamyslel.
"Som rád, že to chápeš," povedal následne a otvoril vchodové dvere. Pozorovala som ho ako odchádza a cítila som ako sa znova pomaly rúcam do tej priepasti, v ktorej som posledné týždne žila. Každým krokom, ktorým sa mi vzdiaľoval som strácala nádej na lepší život. A vtedy som si niečo uvedomila. Celú tú dobu bol on mojou nádejou.. Vo chvíli keď sa včera objavil pred domom všetka tá stiesnenosť zmizla. Tá diera v mojom srdci, ktorá mi nedala ani poriadne sa nadýchnuť zmizla a ja som mala znova pocit, že žijem. Síce neviem prečo a ani ako je to možné, on bol tá časť, ktorá mi chýbala.
"Joey, počkaj!" zakričala som na neho vo chvíli keď otvoril dvere auta a rozbehla sa za ním.
"Mala by si sa vrátiť do domu," ukázal mi na dvere.
"Nemôžeš odísť," odignorovala som jeho poznámku.
"Vann," úpenlivo vyslovil moje meno, no ja som mu nedovolila pokračovať v rozprávaní, pretože som vedela čo chce povedať. Mala som poslednú šancu zadržať ho a nemienila som sa jej vzdať.
"Jednoducho ma nemôžeš opustiť," šepla som a rukou som ho pohladila po tvári pričom on zatvoril oči.
"Ak odídeš, zbláznim sa. Nechcem byť bez teba, nemôžem. Neviem prečo to tak je a neviem prečo to tak cítim, no.....ty si ma zachránil. Zachránil si ma pred pádom do tej prekliatej priepasti, do ktorej sa môj život rútil po tej nehode. Joey, prosím," pri poslednej vete sa mi zlomil hlas. Oprela som si čelo o jeho bradu a zhlboka som vdychovala jeho vôňu. Joey tam stál bez pohybu a ja som cítila ako sú všetky jeho svaly napäté.
"Bude to dobré uvidíš," pobozkal ma do vlasov. Pokrútila som hlavou a zočí mi vypadli slzy. Schúlila som sa k nemu ešte viac a v tom som zacítila ako ma rukami objal.
"Si iba zmätená," dodal a ja som nadvihla tvár a pozrela sa na neho.
" No keď toto všetko skončí....ty sa vrátiš späť k svojmu životu. Budeš to neznesiteľné a rozmaznané dievčatko, ktoré...." na chvíľu sa zamlčal a utrel mi slzy z líc.
"Ktoré má ako jediné vedelo vytočiť do nepríčetnosti."
"A ty budeš znova ten namyslený idiot, ktorého som tak neznášala?" opýtala som sa a on sa zasmial, pričom sa mu na líciach zjavili malé jamky.
"Presne. Ja budem ten namyslený idiot," zopakoval.
"Sľubuješ, že to tak bude?"
"Sľubujem," prikývol a v tom si ma k sebe ešte viac pritúlil. Hlavou som sa mu zaborila do hrude a vedela som, že toto je naša rozlúčka. Vedela som, že jeho rozhodnutie nezmením. Niečo ho nútilo odísť, síce som cítila, že by najradšej zostal. Cítila a videla som mu na očiach, že nechce odísť.
"Nikdy na teba nezabudnem," šepla som mu do ucha a v tom som na svojom ramene ucítila niečo mokré. Zamračene som sa od neho odtiahla a zbadala ako mu po lícach stekajú slzy.
"Joey," chytila som mu tvár do dlaní, no on uhol pohľadom.
"Už musím," potiahol nosom.
"Nie," pokrútila som hlavou.
"Toto ti nemôžem urobiť," pozrel na mňa a ja som v tej chvíli po prvý krát cítila, že niekomu na mne záleží viac ako na sebe.
"Nemusíš odísť. Joey, nech ide o čokoľvek čo ťa núti odísť, vyriešime to. Spoločne to..." nedopovedala som, pretože ma nenechal.
"Ty to nechápeš," bolestne si povzdychol a chytil ma za ruky, s ktorými som mu držala tvár.
"Tak mi to vysvetli," nabádala som ho a tvárou sa priblížila k jeho. Chcela som ho utešiť. Chcela som mu zotrieť slzy. Chcela som utíšiť jeho bolesť, jeho trápenie. Potrebovala som vedieť, že bude v poriadku. V tej chvíli mi nešlo o to čo cítim ja. Nešlo mi o to ako to bude bolieť keď odíde. Išlomi iba o neho. Nezniesla som vidieť ho plakať a trpieť. No najhoršie na tom bolo, že trpel kvôli mne a ja som nevedela prečo.
"Nemôžem byť s tebou," stlačil mi ruky a pobozkal na čelo. Zavrela som oči a snažila sa zapamätať dotyk jeho pier. Niečo mi hovorilo, že práve v tejto chvíli je to z jeho strany naozaj zbohom. Neexistovalo nič a nikto kto by zmenil jeho názor. Sledovala som ako nasadol do auta a odišiel. Bez obzretia do spätného zrkadla, bez posledného zbohom. Iba tak odišiel a nechal ma tam stáť prázdnu a bez akejkoľvek nádeje. Opustil ma. Urobil to aj napriek môjmu presviedčaniu, mojim slzám, mojím prosbám.
XXX

Od tohto dňa prešiel celý mesiac. S mojou rodinou sme sa na moju žiadosť vrátili na Slovensko. Joey mal pravdu, keď povedal, že na konci všetkého sa znova vrátim späť k svojmu životu. Síce som sa nevrátila do školy, pretože z nejakého dôvodu ma nenechali v nej pokračovať, našla som si prácu. Cez jednu agentúru som doučovala deti angličtinu. Bol to skvelý pocit, keď som u nich videla každým dňom pokroky. Tie deti mi dávali silu pokračovať. U nich som našla to čo som stratila v deň keď odišiel Joesph. Nie je to tak, že by som na neho zabudla, pretože to tak nie je. Nikdy nezabudnem na ten pocit, ktorý som cítila keď som bola s ním, keď so mnou tancoval, keď ma držal v náručí. No pochopila som, že môj život pokračuje ďalej. Bez ohľadu na to čo sa stalo, bez ohľadu na to, že si časť z môjho života nepamätám. Už som nemala síl ani viac pátrať. Zmierila som sa s tým, že to pre mňa ostane navždy zahalené. A možno, že to je tak aj lepšie. Možno si môj mozog nechce na to spomenúť práve preto, že to bolo pre mňa zlé obdobie. A ja som sa už nechcela vraciať do minulosti, pretože tá bola už dávno preč. A nechcela som hľadieť ani do budúcna, pretože tá bola neistá. Jediné čo som chcela bolo konečne žiť a vychutnávať si každú maličkosť čo život ponúka.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama