Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 43. kapitola

23. října 2014 v 15:40 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 43. kapitola

S Nateom som strávila celý týždeň, cez ktorý som ho spoznala bližšie. Veľa mi rozprával o svojej rodine, o svojej práci aj o svojich plánov. Prezradil mi, že ma obrovskú túžbu sa presťahovať na Hvar a usadiť sa tam. Dokonca by bol ochotný vzdať sa celej svojej kariéry ak by našiel spriaznenú dušu, ktorá by tam išla s ním.
S ním bolo všetko jednoduché a jasné. S ním som sa nebála minulosti ani budúcnosti. Pri ňom som mala pocit, že žijem. Zakaždým keď sa za ten týždeň objavil vo dverách môjho bytu som cítila akoby som celá ožila. Každá bunka v mojom tele plesala radosťou a ja som bola vďačná za každú sekundu s ním.
"Nate už odišiel?" overovala si mama na konci týždňa a ja som prikývla.
"Je to milý chlapec," usmiala sa a sadla si oproti mne za stôl kde som obedovala.
"Je úžasný," odvetila som a napila sa vody.
"Škoda, že už musel odísť," povzdychla si a ja som sa musela zasmiať.
"Teba to zjavne štve viac ako mňa," poznamenala som.
"Ide iba o to, že ťa rada vidím šťastnú," bránila sa.


"Ja viem," usmiala som sa a postavila sa od stola. Riad som iba hodila do umývadla a vybrala sa do chodby obuť sa. O pol hodinu mi začínala hodina a ja som sa potrebovala staviť ešte v banke. Mama ma so svojimi rečami o Nateovi vyprevadila až na ulicu kde som nasadla do taxíka. Na hodinu som prišla s 15- minútovým meškaním. V kabinete som si odložila bundu a rovno som si to namierila k triede kde ma čakalo prekvapenie.
"Bože môj," šepla som a môj hlas sa celý zachvel. Vidieť ju po tak dlhej dobe bolo zvláštne. Miestami som sa bála, že ju už v živote nikdy neuvidím a teraz stála priamo predo mnou. Neodolala som a skočila jej do náručia.
"Jul," povzdychla som si a zotrela si slzy, ktoré mi vypadli od šťastia.
"Vyzeráš dobre," prešla po mne pohľadom a stlačila mi ruku.
"Ďakujem. Aj ty," odvetila som jej a úplne som zabudla, že za dverami na mňa čaká hŕstka malých detí, ktoré robili hluk.
"Myslela som si, že si už na mňa zabudla," ozvala som sa ako prvá.
"To by sa mi nepodarilo aj keby som chcela," zasmiala sa a mne sa páčilo mať pri sebe znova svoju najlepšiu priateľku.
"Ako sa ti darí?" opýtala som sa neisto, pretože som nevedela ako s ňou komunikovať keďže som nemala ani tušenie čo sa medzi nami stalo.
"Fajn," nadýchla sa a dodala: "Veď to poznáš škola, práca a spánok. Stále dookola."
"Chýbala si mi," priznala som sa dojato, pretože som to už nechcela udržiavať v sebe.
"Aj ty si mi chýbala," šepla a ja som si všimla ako sa jej zaleskli oči.
Či som chcela alebo nie musela som ísť nakoniec odučiť hodinu, ktorá mi našťastie prešla rýchlo. Júlia ma zatiaľ čakala v kaviarni oproti kde som za ňou potom došla. Sedela pri zadnom stole a vyzerala zamyslene. Ani si len nevšimla, že som si k nej prisadla až do chvíle kedy som sa k nej neozvala.
"Prepáč, uvažovala som," ospravedlnila sa.
"O čom?" vyzvedala som a ona na mňa pozrela.
"O tom čo sa všetko udialo od doby keď si mi umožnila aby sa mi splnil sen," odvetila po chvíľkovom zaváhaní a ja som sa nechápavo zamračila.
"Keď si mi umožnila dostať sa do Ameriky," spresnila a síce som vedela, že s nami v tej Amerike chvíľu pobudla, nemala som ani najmenšie tušenie na čo naráža.
"To predsa nestojí za reč," mávla som rukou.
"Som tak rada, že si v poriadku," šepla a sklopila zrak. Všimla som si ako jej upadla slza na líce, tak som ju rýchlo chytila cez stôl za ruku.
"Heeej," stlačila som jej ju v snahe ju prinútiť pozrieť sa na mňa.
"Jul, deje sa niečo?" opýtala som sa a ona si nervózne zahryzla do spodnej pery.
"Po tom ako som sa dozvedela o tej nehode som mala prísť za tebou. Byť pri tebe a pomôcť ti spomenúť si. To by správna kamarátka urobila," začala.
"To je v poriadku. Ja sa nehnevám," snažila som sa ju utíšiť.
"Mala som byť s tebou. Pomôcť ti vrátiť sa späť do života, ktorý si si vybrala a ktorý ťa robil šťastnou," pokračovala ďalej.
"Nemusíš sa obviňovať. Hlavné je, že som tu späť vo svojom živote a som šťastná," presviedčala som ju, no ona akoby odignorovala moju poznámku a pokračovala.
"No ja som miesto toho sedela doma a každý deň som presviedčala samu seba, že si to nezaslúžiš. A vieš kvôli čomu? Kvôli mojej hrdosti, kvôli mojej hlúpej pýche. Iba kvôli tomu, že si vybral teba a nie mňa," hovorila rozrušene, no ja som jej v tom skočila do reči.
"O čom to rozprávaš?"
"Vidíš? A práve preto sa musím obviňovať. Hovoríš, že si späť vo svojom živote. Ale, porozhliadni sa. Nechýba ti tu niečo? Naozaj ťa momentálny život robí šťastnou? ......Myslím, že obidve odpoveď poznáme. Tak mi povedz ako môžem žiť s čistým svedomím keď ty si prišla o svoje šťastie, o svoju lásku?" plakala ďalej a mňa jej slová čoraz viac desili.
"Prestaň," šepla som roztrasene, pretože ma pohlcoval strach.
"No dnes som tu a chcem to odčiniť. Budem pri tebe a pomôžem ti. Poviem ti celú pravdu, donútim ťa aby si si spomenula. Pretože ty si musíš spomenúť. Nedovolím aby si zahodila možno jedinú šancu vo svojom živote kedy môžeš byť šťastná. Nie po tom všetkom čo si si s ním prežila."
"Desíš ma," postavila som sa od stola pretože som viac nechcela počúvať. Tak dlho som pátrala po pravde až som sa nakoniec zmierila s tým, že sa ju nikdy nedozviem. A v tej chvíli som si už ani nebola istá či ju chcem počuť. Bála som sa toho, pretože som vedela, že s ňou príde ďalšia neistota. A ja som už viac nedokázala žiť v neistote.
"Potrebujem aby si ma počúvala," postavila sa tiež a ja som pokrútila hlavou.
"Ja nechcem," namietala som.
"Ale ty musíš," pristúpila ku mne.
"Jul čo sa stalo, stalo sa. Je mi ľúto, že máš výčitky svedomia, ale pochop. Ja nemôžem. Toto je teraz môj život. Už sa viac nechcem zaoberať minulosťou, pretože tá je už dávno preč. A úprimne....bojím sa dozvedieť kým som za ten čas bola. Myslím, že som musela naozaj urobiť strašnú vec, keď si so mnou prerušila všetky kontakty. A mrzí ma, keď som ti nejako ublížila, no ja si to nepamätám. A ani si to už pamätať nechcem. Určite to musí mať nejaký dôvod prečo si nedokážem spomenúť....takto to asi má byť, tak je to lepšie," rozrušene som sa jej snažila vysvetliť moje dôvody.
"Ale ty si zaslúžiš poznať pravdu. Nie len kvôli mne aby sa mi uľavilo, ani kvôli tebe aby si dostala druhú šancu ale kvôli...."
"Ja už som svoju druhú šancu dostala, ty môžeš pokojne žiť, nič mi nedlhuješ," skočila som jej do reči.
"Ale on...." znova mi chcela protirečiť, no nedovolila som jej to.
"A ostatní ma nezaujímajú. Takže buď tak láskavá a prestaň s tým!" požiadala som ju a ona si povzdychla.

"Fajn. Pre tentoraz si vyhrala. Ale ako som povedala, neprestanem až kým ťa nedonútim si spomenúť," odvetila, vzala kabelku a odišla preč. Zmätene som sa vybrala domov kde som okamžite zaľahla do postele. V mojej hlave mi dunelo a nechcelo to prestať. Jul ma rozrušila na toľko, že som si musela vziať tabletku na pokojný spánok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama