Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 44. kapitola

23. října 2014 v 15:41 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 44. kapitola

Prechádzala som dlhou cestičkou plnou zelene a fascinovane som si obzerala tú nádheru. Slnko, ktoré bolo tesne nad horizontom mi stále rozpaľovala pokožku. Zhlboka som vdychovala vôňu čerstvých kvetín a pomalými krokmi som si to smerovala k bráne, ktorá bola východom tohto záhradného labyrintu.
"Už som si myslel, že si sa mi tam stratila," zaznel mi zrazu za chrbtom mužský hlas, z ktorého mi naskočili zimomriavky. Nechápala som kde to som a ani ako som sa sem dostala, no niečo ma brzdilo otočiť sa za tým hlasom. Miesto toho som tam ostala nehybne stáť až kým som okolo môjho pásu nezacítila nieči dotyk. Boli to jeho dlane, ktoré mi blúdili po mojom páse až kým sa nespojili v jedno.
"Takto by som vydržal stáť až do nekonečna," šepol mi do ucha pričom zhlboka vdychoval moju vôňu. Automaticky som zatvorila oči a sice som toho muža nemohla vidieť, pocíťovala som k nemu dôveru. Oprela som sa hlavou o jeho rameno a nechala ho aby mi nežne bozkával krk.


"Kde to sme?" opýtala som sa potichu potom ako som ako tak chytila dych.
"Ty si to nepamätáš?" opýtal sa ma a ja som previnilo pokrútila hlavou.
"Sme v Paríži! Na mieste kde sa všetky naše sny stali skutočnosťou. Na mieste kde sme ty a ja boli tými, kým naozaj chceme byť a v čase kedy sme mali všetko po čom sme celý život túžili. Po láske, po nehe, po vášni."
"Prečo si to nepamätám?" nechápala som a on mi v tom perami prešiel z krku k ušnému laloku.
"Pretože nechceš," povzdychol si a jeho dych ma jemne zašteklil na mojej pokožke.
"Chcem vidieť tvoju tvár. Chcem vedieť kto si," odhodlane som sa nadýchla a chcela som sa otočiť, no on ma silnejšie zovrel v náručí a znemožnil mi tým otočiť sa.
"Stačí zavrieť oči a otvoriť srdce," odvetil a v tom som započula silný rachot. Od ľaku som podskočila a otvorila oči. Precitla som vo svojej posteli celá spotená a zmätená. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to bol iba hlúpy sen. Posadila som sa a v tom som započula silné trúbenie auta, ktoré išlo z našej ulice. Vyskočila som z postele a pristúpila k oknu odkiaľ som zbadala dve nabúrané autá neďaleko nášho domu. Sice zrážka nevyzerala hrôzostrašne, vyletela som z domu a chcela sa uistiť, že všetci sú v poriadku.
"Vann, čo tu robíš?" pribehla ku mne Jul, ktorá práve prechádzala okolo a zbadala ma tam stáť iba v pyžame. Pozrela som sa na ňu a potom znova na miesto nehody kde sa ľudia pomaly zhlukovali.
"Poď, nemala by si tu byť," chytila ma Jul za ruku, no ja som ju prestala registrovať. Keď som videla tie narazené autá, niečo som zacítila. Bol to pocit úzkosti, bolesti a prázdnoty.
"Čo tu chceš?"
"Prišiel som po teba."
"Prosím?"
"Tak ideme?"
"Ja s tebou nemám dôvod niekam ísť."
"Sú tu tvoji rodičia. Chcú s tebou hovoriť."
"Sú tu v Atlante? Tak nech tu dôjdu oni. Ja nikam nejdem a hlavne nie s tebou."
"Keď to nepôjde po dobrom..."
"Pusti ma!" skríkla som, keď ma schmatol za ruky a začal ma ťahať von z akéhosi bytu.
Táto spomienka sa mi v hlave prehrávala ako zrýchlený film a ja som ju nedokázala zataviť. Bola som ako v tranze, ako pozorovateľ scény, hoci som nedokázala vidieť do tváre chlapa, ktorý tam bol so mnou.
"No tak pôjdeme domov," začala ma ťahať za ruku aj Vann a mne sa tieto dva veci spájali do jednej. V skutočnosti som bola s Jul, ktorá sa ma snažila dostať za každú cenu domov, no v hlave sa mi prehrával každučký detail z mojej spomienky. Pamätala som si každučký schod, ktorý som nedobrovoľne zostupovala, dvere, ktoré ten muž otvoril na dome odkiaľ ma nasilu ťahal až k jeho autu, ktoré následne otvoril.
"Joseph Morgan ak ma okamžite nepustíš urobím obrovskú scénu....!!!" skríkla som a v tom to prestalo.
"Čo- čo si to povedala?" zastala Jul pred dverami môjho bytu a ja som na ňu zmätene pozrela.
"Moja hlava. Myslím, že mi praskne," chytila som sa za spánky, ktoré ma rozboleli.
"Povedala si Joseph Morgan ak ma okamžite nepustíš urobím obrovskú scénu," zopakovala moje slová, ktoré som asi vyslovila nahlas hoci som si to sama neuvedomila.
"Môžem si ísť späť ľahnúť?"
"Na niečo si si spomenula. Je to tak, však?" odignorovala moju požiadavku a prepaľovala ma pohľadom.
"Možno. Neviem, či to bola spomienka a ak náhodou áno, tak nie moc dvakrát prijemná."
"No bola o Joeym," odvetila skôr sama pre seba pričom sa jej nadvihol pravý kútik do ľahkého úsmevu.
"Bola to určite jedna z našich hádok, ktoré sme spolu absolvovali. Nič dôležité," mávla som rukou a prešla okolo nej do domu kde som si to rovno zamierila do kuchyne po tabletku proti bolesti.
"O čom bola?" pricupitala za mnou Jul a sadla si za stôl.
"Prečo ťa to tak zaujíma?" nechápavo som sa k nej otočila.
"Iba som zvedavá," pokrčila ramenami a ja som iba otrávene pretočila očami.
"Bolo to zvláštne. Hádali sme sa ako obvykle, no napriek tomu na tom bolo niečo iné," začala som hovoriť, pričom som sa snažila spomenúť na každý detail tej spomienky.
"Čo tým myslíš?" vyzvedala.
"Iný bol pocit, ktorý som pri tom zacítila. Hádky, ktoré som s ním absolvovala a pamätám sa na nich boli plné nezáujmu, pohŕdania. Necítila som pri nich nič iné ako ho čo najrýchlejšie vytočiť, no teraz...."
"No teraz?" spýtala sa, keď som sa odmlčala.
"Teraz som mala pocit, že....že každá sekunda s ním mi spôsobuje čoraz väčšiu bolesť, ktorá vedie až k ničivej prázdnote," dodala som neisto hoci som si pripadala ako úplný blázon.
"Nič iné si necítila?" opýtala sa, pričom mi to vyznelo ako by sa uisťovala.
"Nie, no dúfam, že nikdy v živote s ním nepovediem takú hádku. A síce neviem či to bola reálna spomienka alebo iba moja fantázia, nebolo to dvakrát prijemné," nadvihla som obočím a zapila tabletku.
"Prečo sa ho na to rovno neopýtaš?"
"Myslíš Josepha?"
"Uhm, stačí vziať mobil a vytočiť jeho číslo," ukázala na telefón.
"Ty si sa asi zbláznila," zasmiala som sa.
"Naozaj nechceš vedieť, či to čo si teraz videla bola skutočnosť alebo iba fikcia?" nabádala ma.
"Nezáleží na tom či to chcem vedieť alebo nie."
"Nerozumiem," pokrútila hlavou.
"Pozri, myslím si, že Joseph je rád, že nie je so mnou v kontakte," snažila som sa jej to vysvetliť.
"Prečo si to myslíš?" zamračila sa.
"Akoby som ti to vysvetlila," povzdychla som si.
"Po tej nehode mi trvalo dosť dlhú dobu kedy som prijala život bez svojej minulosti. Cítila som sa akoby som z jedného dňa na druhý prišla o svoj zmysel života. O moje šťastie a to ma viac deprimovalo ako to, že si nič nepamätám. Síce to bolo ťažké, no nakoniec som sa postavila na nohy a začala znova žiť. Moje jedno ja však celú dobu dúfalo, že si nakoniec spomeniem, no nestalo sa a ja som začala upadať do čoraz väčšieho zúfalstva. A práve v tej chvíli mi bol najväčšou oporou Joseph," začala som rozprávať a neuniklo mi ako sa na mňa Jul pozrela.
"A nepozeraj sa tak na mňa. Ja viem, že som ho neznášala, no....no po tej nehode sa niečo zmenilo. Možno to bol fakt, že práve on ma zaviezol do nemocnice a prakticky ma zachránil. Neviem, možno to bola iba vďaka, ktorú som k nemu cítila, no viem, že keď som bola s ním, tak som zrazu nepociťovala strach z minulosti a ani obavy čo prinesie ďalší deň. Stačilo, že bol so mnou, nemusel dokonca ani nič robiť. Stačilo, že bol."
"Čo sa potom stalo?" skočila mi do rozprávania.
"Odišiel....odišiel aj napriek tomu, že som ho prosila aby to nerobil," spomínala som si na naše posledné stretnutie.
"Aj napriek tomu, že vedel čo cítiš?" zamračila sa akoby tomu nerozumela.
"Uhm," prikývla som a dodala: "Možno to necítil rovnako."
"To je hlúposť," pokrútila hlavou a ja som sa musela zasmiať.
"Ale prestaň. Joseph nie je muž pre mňa. Vtedy som bola iba zmätená a on jediný mi dokázal iba svojou prítomnosťou urobiť bezpečné útočisko."
"A práve to je jeden z dôvodov prečo by si mu mala zavolať," znova sa k tomu vrátila.
"Ty si ma vôbec nepočúvala? Povedala som ti, že ma opustil čo znamená, že...." nestihla som dopovedať, pretože mi skočila do reči.
"Koľkokrát si sa mu pokúšala zavolať?"
"Ani raz," neisto som odvetila, pretože som nevedela k čomu tým smeruje.
"Vidíš!"
"No on sa tiež ani neozval."
"Možno preto, že ma rovnaké pochybnosti ako ty," nedala sa.
"Ale prosím ťa," pretočila som očami.
"Pozri Vann...neviem prečo sa zachoval ako sa zachoval a opustil ťa, no musíš mi veriť. Lepšie povedané, musíš veriť sebe. Svojmu srdcu," chytila ma za ruku a prízvukovala každé jedno slovo.
"Teraz vyznieš ako jedna zo sudičiek z tých rozprávok," bavila som sa na jej účet.
"Možno ti to príde absurdné a trápne, no koho iného by si mala poslúchať ak nie svoje vlastné srdce?"
"Rozum?" skúsila som to.
"Nechcem byť zlá, no v tvojom prípade, kedy ti vypovedal službu a zabudol na skoro rok tvojho života by som sa na neho moc nespoliehala," odvetila položartovne.
"Fajn, fajn....vyhrala si," povzdychla som si porazene a ona sa víťazoslávne usmiala.
"Idem zavolať mužovi, po ktorom moje srdce práve v tejto chvíli túži," dodala som a nahla som sa po telefón.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama