Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 47. kapitola

23. října 2014 v 15:44 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 47. kapitola

Do hotela som sa dostala medzi prvými. Ospravedlnila som sa na bolesť hlavy a Nate ma odprevadil na izbu pričom sa potom sám vrátil naspäť. Dopriala som si horúci kúpeľ a zaľahla do postele. V hlave sa mi stále prehrávalo to čo som povedala Josephovi a nevedela som pochopiť odkiaľ som niečo také vzala. Posledné čo som chcela bolo, aby si to zle vysvetlil. Ale potom prečo som mu niečo tak absurdné povedala?
"Toto nie," povzdychla som si a posadila sa. V hlave mi dunelo a moje srdce búšilo ako splašené. Moje telo sa celé chvelo a ja som nechápala z čoho. Bola som zdezorientovaná aj keď som na to nemala ani najmenší dôvod, no vedela som, že práve teraz nechcem ostať sama zamknutá v izbe. Natiahla som si iba krátke nohavice a vybehla z izby pričom som do niekoho narazila.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma a prerýval ma pohľadom.
"Ja- ja neviem," pokrútila som zmätene hlavou a chcela som od neho odstúpiť o krok, no potkla som sa o vlastnú nohu a skoro by som upadla ak by ma nezachytil.
"Ďakujem," poďakovala som sa mu, keď ma zachránil pred pádom na zem.
"Mala by si ísť už spať," ukázal mi na dvere a tváril sa naozaj vážne.
"Mne je dobře," odvetila som mu pričom mi celé moje srdce búšilo ako o závod.
"Som si istý, že zajtra budeš tvrdiť pravý opak."

"Vann, no tak vnímaš ma?" nabádal ma Joey, kým ja som bola myšlienkami úplne inde. Rýchlo som pretrepala hlavou a uvedomila som si, že tu stojím s ním v náručí rovnako ako v tej myšlienke, ktorá sa mi práve vynorila.
"Musím ísť," šepla som zdezorientovane a doslova som od neho utiekla. Bežala som smerom k moru, hoci som sa neobzerala za seba. Potrebovala som pokoj, pretože som netušila čo sa so mnou posledné dni deje. Nechápala som prečo sa mi do čerta vracajú spomienky práve s ním a prečo při nich cítim tú ostrú bolesť v srdci.
"Nemusíš tam iba tak stáť," ozvala som sa potichu keď som už chvíľu cítila, že ma niekto zozadu pozoruje. V tom som započula iba kroky, ktoré sa ku mne približovali a následne som zbadala Joeyho, ktorý si sadal vedľa mňa.
"Vieš keď je niečo reálne, nemôžem pred tým skutočne utiecť," povedal neisto a pozrel sa na mňa.
"Ty si to aj napriek tomu párkrát už urobil."
"Nebol to útek…bola to iba druhá šanca," odvetil.
"Nerozumiem," pokrútila som hlavou.
"Po tej nehode….mal som pocit, že ti to dlhujem. Dlhujem ti aby si bola znova šťastná, no vedel som, že so mnou nikdy nebudeš."
"A tak si sa rozhodol miesto mňa," ironicky som sa zasmiala.
"Rozhodol som sa pre tvoje dobro," opravil ma pričom bol presvedčený o jeho pravde.
"Ako si mohol vedieť čo je pre mňa dobré?! Joey, ja som ťa potrebovala. Bol si jediný človek, pri ktorom som mala pocit, že toto všetko zvládnem. Že sa nezadusím a ani nespadnem do žiadnej priepasti, ktorá ma každým dňom k sebe strhávala. Ak si to necítil rovnako stačilo mi to iba povedať normálne. Prepáč, ale stále ťa nemám rád a nikdy ani nebudem! Nenávidím ťa, pamätáš?! Stačilo povedať iba toto a ja by som to pochopila. Naozaj, chápala by som to, no ty si miesto toho odišiel bez vysvetlenia a vo mne si zanechal neistotu, pretože som ti to v ten deň videla na očiach….videla som, že necheš odo mňa odísť, že ma nechceš nechať samotnú."
"Na tom už teraz nezáleží," pokrútil hlavou, pričom sklopil zrak.
"Máš pravdu, nezáleží," prikývla som a on sa na mňa znova pozrel.
"Ale chcem počuť čo sa vlastne stalo. Chcem počuť pravdu prečo si odišiel a nehovor mi, že to bolo iba kvôli výčikám svedomia pretože tomu ti neuverím."
"Je neskoro, mal by som ísť," miesto odpovede sa postavil, no ja som to už dlhšie nevydržala. Tak veľmi som túžila po pravde, že ma táto celá situácia pohlcovala.
"Čoho sa tak do čerta bojíš?!" skríkla som po ňom a on v tom zastal.
"No tak Joey! Sme tu iba my dvaja, tak mi to už konečne povedz! Pretože mám pocit, že ten dôvod súvisí aj s mojími spomienkami, ktoré sa mi postupne vrácajú a pri ktorých cítim tú obrovskú prázdnotu, ktorá ma čoraz viac ubíja…Joey, prosím!" naliehala som na neho.
"Takže ty chceš poznať pravdu?" pomaly sa ku mne obrátil a bolo na ňom vidieť, že je rovnako rozrušený jako ja.
"Áno," šepla som.
"Naozaj si pripravená počuť celú pravdu?!" uisťoval sa, pričom ku mne prikročil a ja som sice pociťovala strach, prikývla som. Niečo vo mne doslova kričalo, že mi to iba skomplikuje už môj komplikovaný život. Varovalo ma, že po tomto už nič nebude také isté ako pred tým.
"No tak Joey," nabádala som ho už trošku neistejšie keď pri mne zastal a zaváhal. No on v tom urobil niečo čo som nečakala a rázne ma pobozkal. Ostala som tam stáť ako obarená a nevedela ako zareagovať. Kým ja som sa spamätávala, moje telo sa ujalo kontroly a začalo s ním spolupracovať. Rozum mi hovoril, že to nie je správne, no moje srdce a všetky bunky v tele po tom túžili. Jeho pery, jeho hrejivé dlane, ktoré mi držali moju tvár vo mne rozpálili niečo čo som už necítila skutočne dlho. Niečo čo som možno v živote necítila.
"Iba toto je skutočná pravda," vydýchol, keď sa odo mňa odtiahol a oprel si čelo o moje.
"Ako to, že…" rozpačito som vykoktala zo seba pár slov, no nakoniec som to vzdala.
"Zavri oči," šepol a ja som ho poslúchla. V tom som zacítila ako vzal moju ruku a priložil si ju na hruď k miestu kde sa nachádzalo jeho srdce.
"Stačí zavrieť oči a otvoriť svoje srdce," dodal a v tom som pocítila jeho zrýchlený tep srdca, ktorý bil v rovnakom tempe ako to moje. A v tej istej chvíli som si spomenula na môj sen, ktorý som mala. O mužovi, ktorému som nevidela do tváre, o Paríži a hrejivom teple v mojom vnútri, ktoré som pri tom pociťovala.
"Ty…ty si ten…" chcela som dopovedať, no v tom nás vyrušil Nateov hlas, ktorý sa šíril z diaľky. Joey sa rýchlo odo mňa odstúpil a ja som ho ani nestihla zastaviť, pretože utiekol. Ostala som tam sama stáť s mojimi pocitmi, ktoré som jako jediné mala. A sice som si stále nič nepamätala bola som si istá, že niekedy v minulosti som musela niečo k Joeymu cítiť. Niečo tak silné, čo u mňa vzbudzovalo novú nádej. Nádej, že po jeho boku ma čaká niečo lepšie. A dávalo mi to aj možnosť. Možnosť začať žiť inak, konečne žiť podľa vlastných predstáv a ilúzií. Byť tým kým naozaj som bez pretvárky, bez masky a robiť všetko po čom som túžila. Pretože s ním som to mohla. S ním som mohla dosiahnúť všetko čo som chcela. Pretože Joey bol jako moja druhá polovica. Bol môj vzduch, bol môj život a zmysel môjho bytia.
"Bože môj," šepla som a v tom sa mi podlomili nohy a ja som upadla do piesku. Nechápala som ako som na to všetko neprišla skôr. Všetko tomu od začiatku naznačovalo. Tie vyryté iniciály na strome v parku, tá čašníčka v reštaurácií, podivné správanie mojich blízkych, Nate a jeho správanie, Joey a jeho útek.
"Tak tu si miláčik!" Nate pribehol ku mne keď ma konečne zbadal.
"Chceš si zaplávať?!" zasmial sa a čupol si vedľa mňa.
"Už tomu všetkému rozumiem," potiahla som nosom a pozrela sa na neho.
"Ty plačeš?" prekvapene podvihol obočím, keď zbadal moju tvár.
"Prečo si mi to nikdy nepovedal?"
"Nepovedal čo?" neisto sa opýtal a ja som si ani nevšimla, že sa k nám zrazu pridal celý cast, ktorý chceli pokračovať v oslave aj na pláži..
"No tak Nate, dokedy chceš hrať tú hru? Možno si nič nepamätám, no nie som hlupaňa. Naozaj si si myslel, že nikdy na to neprídem? Že neprídem na to, že Joey bol mojou pravou láskou?" začala som ho obviňovať, pretože som v tej chvíli potrebovala na niekoho zvaliť vinu. Potrebovala som nájsť vinníka, pretože som hlúpo dúfala, že sa mi tým uľaví.
"Takže pravá láska," povzdychol si a ironicky sa zasmial.
"Preboha Nate! Ja som k tebe začala naozaj niečo cítiť, no ty…ty si ma oklamal?!"
"Takže ja som ťa oklamal?!" postavil sa a odkročil odo mňa.
"Ak by to bolo na mne Vann, pravdu vieš už hneď v prvý deň ako sme sa stretli na tom kúpalisku. No ty si na tom nebola dvakrát dobre a Joseph, on…on trval na tom, že takto to bude lepšie."
"Lepšie pre koho? Pre neho aby zabudol? Alebo pre mňa, aby som si nikdy nespomenula? Alebo nebodaj pre teba aby si ma rýchlejšie dostal?!" kričala som rozrušene na neho pričom som ignorovala všetkých naokolo, ktorý sa na to iba nemo prizerali.
"Teraz si nespravodlivá a ty to vieš," pokrútil hlavou.
"Myslela som si, že sme k sebe úprimný," zlomene som vydýchla pričom som zadržiavala ten príval sĺz, ktoré sa aj napriek tomu drali von.
"Vždy som bol k tebe úprimný."
"Ako ti môžem veriť, keď si mi zatajil niečo tak dôležité!"
"Prečo mám pocit, že nech poviem čokoľvek, nebude to mať význam."
"Pretože to tak možno aj je. Úprimne? Neviem ako sa mám teraz na teba pozerať bez toho aby som necítila zradu. Neviem ako mám byť s tebou bez toho aby som nemyslela na to, že si celú dobu vedel pravdu o mojej minulosti a nepovedal si mi to."
"Môžeš hovoriť čo chceš, no mne to skôr príde ako iba tvoje výhovorky k tomu aby si ospravedlnila tvoje rozhodnutie v najbližších dňoch."
"Neviem o čom to rozprávaš?" zamračila som sa.
"Rozprávam o tom, že toto všetko tvrdíš iba preto aby si uľavila svojmu svedomiu potom ako pobežíš za ním," vysvetlil mi a ja som zarazene ostala na neho pozerať. Naozaj si myslel, že toto urobím? Mala som pocit akoby ma Nate vôbec nepoznal. Síce som bola zmätená, zranená a zlomená nikdy by som mu nedokázala tak ublížiť. Nikdy by som ho nemohla len tak opustiť kvôli pocitu, ktorý som zažívala niekedy v minulosti.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama