Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- 49. kapitola

23. října 2014 v 15:46 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 49. kapitola

Na izbu som sa dostala až nad ránom. Konečne po dlhej dobe som mala pocit, že som práve tam kam patrím. Keď som bola s nimi, zrazu sa mi všetko zdalo jednoduchšie. Všetky moje problémy sa akoby na tú malú chvíľočku vytratili a ja som sa dokázala z chuti smiať.
"Ian už som ti povedala, že budem v poriadku," pobavene som išla otvoriť dvere, keď niekto zaklopal. No ten úsmev mi zamrzol vo chvíli, keď som zbadala kto stojí pred nimi.
"Mňa si asi nečakala," ozval sa bez toho aby ukázal čo i len najmenší náznak citu.
"Otec, čo ty tu robíš?" nechápavo som na neho pozerala, kým on prešiel okolo mňa do izby.
"Prišiel som sa s tebou porozprávať."
"Prišiel si až do Cannes, aby si sa so mnou mohol porozprávať?" nechápavo som pokrútila hlavou a zabuchla dvere.
"Je tu niečo čo musíš vedieť," nadýchol sa, pričom som si všimla ako si žmolí pred sebou ruky. Robil to zakaždým keď pociťoval úzkosť alebo strach. Naposledy som ho to videla robiť práve na pohrebe môjho brata.
"A predpokladám, že to nemohlo počkať kým dôjdem späť domov," povzdychla som si a sadla na posteľ.
"Už som s tým čakal veľmi dlho čo spôsobilo mnoho tragédií. Dlhšie už čakať nemôžem," odvetil, pričom sa mu zachvel hlas. Nechápavo som k nemu podvihla tvár a zbadala ho ako sa usádza do kresla.


"O čom to rozprávaš?"
"Už som stratil jedno dieťa, o teba nemôžem prísť," šepol zlomene, pričom mu vyhŕkli slzy. To už som nevydržala a pribehla som k nemu a chytila som ho za ruky.
"Mňa nikdy nestratíš. Budem vždy pri tebe."
"Keď som ťa zbadal po tej nehode v nemocnici ako ležíš bezvládne na lôžku myslel som, že prídem aj o teba."
"No ja som prežila a som tu. Živá a zdravá."
"Ak by sa ti niečo stalo, nikdy by som si to neodpustil," pokrútil hlavou.
"To čo sa mi stalo nebola tvoja vina."
"To isté mi povedala aj tvoja mama, no ja viem, že z jednej časti bola."
"Ty si neriadil to auto čo ma zrazilo."
"Ale to s tvojím bratom áno," pozrel sa na mňa. "
Čo to ma s tým spoločné?" nechápala som.
"Veľa," povzdychol si.
"Otec, obaja dobre vieme, že do vás vtedy nabúral nezodpovedný šofér. Nemôžeš sa za to obviňovať, nebola to tvoja..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočil do reči.
"Nebola to nikoho iného chyba iba moja!"
"Nie," pokrútila som hlavou.
"Tajil som to celých desať rokov, pretože som sa bál, že ma každý odsúdi. Bál som sa, že prídem aj o vás. O lásku tvojej mamy, o rešpekt teba a Kláry. A tak som sa rozhodol...."
"Prestaň!" stopla som ho, pretože sa mi vôbec nepáčilo kam tým smeroval.
"Najľahšie bolo zvaliť vinu na šoféra druhého auta čo bolo vcelku jednoduché, pretože práve on bol v našom jazdnom pruhu a keďže to bol chlap z Ameriky bolo hračkou ho presvedčiť, že za to môže on," pokračoval, čím ma viac rozrušoval.
"Nechcem to počúvať," postavila som sa od neho.
"Policajti to moc nevyšetrovali, pretože ten muž sa sám priznal z dôsledku výčitiek svedomia. A ja som si v tej chvíli vydýchol, pretože ma nevyšetrovali. Jedinou mojou starosťou bol tvoj brat, ktorý upadol do kómy."
"To je absurdné! Ty za to nemôžeš. Sám si povedal, že to on bol vo vašom jazdnom pruhu," zopakovala som jeho slová.
"Áno, no autá sa tam ocitli až po náraze," spresnil to a mne až vtedy začalo dochádzať čo tým myslí. "Tým chceš povedať..." nedopovedala som, pretože sa mi v tej chvíli zlomil hlas.
"Že to ja som v pod vplyvom omamných látok prešiel do protismeru kde do mňa narazilo auto zo strany kde sedel tvoj brat," dopovedal za mňa a ja som sa v tej chvíli úplne položila. Otec sa okamžite postavil a chcel mi pomôcť, no iba pri jeho najmenšom dotyku som zazmätkovala, nahlas vykríkla a vybehla na chodbu.
JOEYHO POHĽAD:
Prechádzal som sa po izbe a obviňoval som sa za to, aký som bol zbabelec keď v tom som započul hlasný krik. Jej hlas by som spoznal kedykoľvek a tak som nezaváhal ani na sekundu a vyletel z izby v úmysle pomôcť jej. Nestihol som však urobiť na chodbe ani jeden krok keď do mňa narazila. V momente keď som zacítil jej trasúce telo vedel som, že sa niečo stalo.
"Pomôž mi," šepla zlomene a v tom sa ku mne privinula akoby potrebovala moju ochranu. V tej chvíli všetky moje zábrany a odstup, ktorý som si od nej snažil udržať pominul. Chcel som ju utíšiť, chcel som vziať jej všetku bolesť na seba. Silno som si ju privinul k sebe a nechal, aby sa mi vyplakala do náručia zatiaľ čo ja som si užíval každú stotinu kedy som ju držal v objatí.
"Vanessa!" zrazu som započul aj druhý hlas, ktorý vychádzal z jej izby a tak som zodvihol tvár. Až keď som ho zbadal pred sebou, všetko som pochopil.
"Joseph," povzdychol si keď ma zbadal pred sebou. A síce už prešla istá doba odkedy som sa dozvedel pravdu, stále som mu nemohol odpustiť, že ma nechal celé tie roky žiť v klamstve. Vinil som ho zo všetkého a najhoršie na tom bolo, že jedna časť mňa ho nenávidela aj napriek tomu, že sa mu snažila odpustiť.
"Dostaň ma odtiaľto preč," šepla mi potichu Vann keď započula jeho hlas a ja som bol rozhodnutý ochrániť ju pred jej vlastným otcom.
"Potrebujem s ňou iba hovoriť," prikročil bližšie ku mne a ja som zaváhal. Vedel som prečo tu je. Nemusel som byť ani veštec a došlo mi, že ho dobehli jeho výčitky svedomia. Možno by bolo najlepšie ak by sa Vann konečne dozvedela úplnú pravdu. No niečo mi v tom bránilo. Keď som ju videl tak zdrvenú v mojom náručí nemohol som.
"Počkaj ma v mojej izbe," šepol som jej a vdýchol jej vôňu vlasov. Ona iba prikývla a okamžite utiekla do izby pričom za sebou zavrela dvere.
"Joey, musím s ňou hovoriť," prikročil ku mne.
"Nemyslíš, že už si napáchal dostatok škody?" odvetil som mu ironicky a postavil sa mu do cesty v úmysle mu zabrániť vojsť do mojej izby.
"Je to moja dcéra," pripomenul mi.
"Práve preto ťa prosím, nechaj ju na pokoji. Netráp ju už viac s minulosťou, ktorá sa už aj tak nedá vrátiť. "
"Musí sa dozvedieť pravdu," zamračil sa a ja som iba sklopil zrak. Úprimne, bál som sa ako na to zareaguje. Mal som strach ako príjme to, že som sa celé roky obviňoval za smrť jej brata pričom som jej o tom nepovedal. No na druhej strane som sa bál, že skutočná pravda o jeho vrahovi ju úplne položí.
"Pre jej dobro. Nechaj to tak ako to je."
"Naozaj by si bol ochotný riskovať, že si spomenie a bude ťa považovať za vraha svojho brata?" pokrútil hlavou a ja som na sucho prehltol.
"Už raz ma za to znenávidela, druhý krát to prežijem," neisto som odpovedal.
"Prečo by si to robil?" nechápal.
"Pretože by ju to stále bolelo menej ako skutočná pravda."
"Ty ju ešte stále miluješ," povzdychol si pričom sa mu zodvihol pravý kútik pier do jemného úsmevu.
"Nebudem sa s tebou baviť o mojich pocitov," odbil som ho.
"Joey, chápem, že si na mňa naštvaný, no..." nestihol dopovedať, pretože som mu skočil do reči.
"Mal by si ísť za ňou a niečo si vymyslieť," odstúpil som sa mu a on po menšom zaváhaní prikývol.
"Chcem aby si bol pri tom," pozrel sa na mňa pri dverách mojej izby pred ich otvorením.
"Je to iba vaša vec," odmietol som.
"Prosím," šepol a ja som nakoniec prikývol.
VANESSIN POHĽAD
Keď sa dvere izby otvorili, okamžite som vyskočila na nohy a išla sa mu vrhnúť do náručia. No keď som zbadala, že je to môj otec, okamžite som zastala.
"Čo tu on robí?" pohľadom som prešla na Joeyho, ktorý vošiel za ním.
"Sadni si princezná. Musíme sa..."
"Nevolaj ma princezná!" skočila som mu do reči.
"Tak si sadni, prosím ťa," zopakoval a ja som pohľadom prešla na Joeyho, ktorý mi iba prikývol aby som to urobila. Zhlboka som sa nadýchla a vrátila som sa späť na miesto kde som pred tým sedela. Joseph sa oprel o stenu pri posteli a otec sa postavil oproti nám.
"Je naozaj pekný pohľad vidieť vás znova spolu," ozval sa otec.
"Tak povedz čo chceš a odíď!" zvýšila som hlas, pretože som netúžila byť v jeho blízkosti ani len minútu. A síce som si snažila nahovoriť, že to čo mi pred chvíľou povedal nie je pravda, no aj napriek tomu som z neho mala zlý pocit.
"Chcem iba spresniť to o čom sme sa rozprávali v tvojej izbe," začal trasľavo, no mňa zaujímala iba jedna vec.
"Mňa zaujíma iba jedno. Zabil si alebo nezabil si môjho brata?" opýtala som sa na rovinu a pozrela na neho. Táto chvíľa bola pre mňa strašná. Muž, o ktorom som si celý život myslela, že je dokonalý, môj vzor, v ktorom som sa videla a môj otec, ktorý bol pre mňa celý život oporou zrazu predo mnou stál s ovisnutými plecami a s ubolenou tvárou.
"Vann, ja..."
"Tak áno alebo nie?!" zvýšila som hlas a čakala na jeho odpoveď, ktorá mohla zmeniť celú moju predstavu o ňom.
"Áno," vyslovil nakoniec s trasúcim hlasom.
"John!" vyslovil v tom Joseph rázne meno akým ho nazýval kým ja som vstrebávala tú informáciu. Síce ma táto správa bolela mala som pocit akoby mi v tej chvíli aj odľahlo. Bolo to zvláštne, no cítila som akoby zrazu jedna moja časť bola o čosi svetlejšia.
"Nie Joey, už ďalej takto nemôžem," pokrútil otec hlavou.
"Ja som ťa o to žiadal," odvetil mu a ja som na neho nechápavo pozrela.
"A ja som to chcel aj urobiť, no potom som vás videl spolu a....a nemôžem viac klamať. Moja dcéra si zaslúži vedieť pravdu aj napriek tomu, že ma bude zvyšok živote nenávidieť rovnako ako teraz jej mama a sestra. A ty...ty máš právo očistiť svoje meno."
"Ešte raz ťa žiadam, nie prosím, nerob to," prikročil k nemu Joseph a vyzeral akoby sa niečoho naozaj bál. Ja som ich mlčky pozorovala neschopná akéhokoľvek slova. Iba som sa na nich dívala, v hlave mi znelo dookola to isté čo mi povedal otec v izbe a popritom som ich pozorne počúvala.
"Ty sa nemáš prečo báť," potľapkal ho otec po ramene a Joseph iba pokrútil hlavou.
"Ja sa nebojím o seba."
"Ja viem. No myslím, že ona to zvládne. Ani jeden z nás nemôže takto ďalej žiť," odvetil mu otec a ja som sa vrátila k dňu kedy sa stala tá strašná nehoda. Môj otec s bratom boli práve na ceste keď do nich malo vraziť auto. Bolo to v tom čase kedy moja mama čakala návštevu jej priateľky s rodinou z Ameriky. Dodnes som si zreteľne pamätala ako som s mojou sestrou musela poctivo poupratovať celý byt.
"Najľahšie bolo zvaliť vinu na šoféra druhého auta čo bolo vcelku jednoduché, pretože práve on bol v našom jazdnom pruhu a keďže to bol chlap z Ameriky bolo hračkou ho presvedčiť, že za to môže on," zaevidovali mi v hlave otcove slová a v tom mi to úplne došlo.
"Tá spomienka na tú hádku, kedy si ma donútil nastúpiť do tvojho auta," skočila som im asi po piatich minutách do ich rozhovoru a obaja sa na mňa pozreli. No ja som sa pohľadom vpíjala iba do Josephových očí.
"Bolo to preto, že som si myslela, že to ty...že to ty si zabil môjho brata. Však je to tak?" neisto som sa opýtala a v tom som videla ako jeho výraz úplne zmäkol. Miesto odpovede iba sklopil zrak a ja som vedela, že som uhádla.
"Je mi to ľúto," šepol zlomene, no ja som iba pokrútila znechutene tvárou.
"Ako si to mohol urobiť? Ako si to mohol urobiť nám?!" vyčítavo som zodvihla hlas a pohľadom prešla na človeka, ktorého som pokladala do tej chvíle za môjho otca.
"Bál som sa...mal som strach, že..." chcel sa obhajovať, no ja som v tej chvíli cítila v sebe neskutočný hnev, ktorý som zo seba musela dostať.
"Takže ty si sa bál?! A čo my otec?! Čo mama a Klára? Čo ja? To si si naozaj myslel, že sa to nikdy nedozvieme?! Celý ten čas som nenávidela muža, ktorý zabil môjho brata, tvojho syna! Pamätám si ako som prisahala nad jeho hrobom, že raz zaplatí za to čo urobil. No ani vo sne ma nenapadlo, že ten človek je celý ten čas tak blízko."
"Viem, že ma asi teraz nenávidíš, no..."
"Nenávidím? Nie otec, ty si nezaslúžiš ani tú nenávisť. Je mi ťa ľúto, pretože si práve stratil úplne všetko. Myslím, že ani mama a ani Klára o teba už ani nezakopnú a ja...ja ťa už v živote nechcem vidieť."
"Zaslúžim si to," prikývol pokorne a sklonil porazene tvár. A síce ma bolelo vidieť ho takto zničeného, nedokázala som mu v tú chvíľu odpustiť. Nemohla som ho utíšiť, nemohla som ho objať tak ako vždy keď ho niečo trápilo, pretože on nám zničil život. On bol dôvod prečo som videla moju maminu každé dni aj noci celé roky plakať, on bol dôvodom prečo izba môjho brata ostala prázdna, dôvod prečo si nič nepamätám a prečo som prišla o svoje šťastie v živote.

"Je mi to ľúto, no nikdy ti nebudem schopná odpustiť," šepla som zlomene ešte skôr ako odišiel z izby. Vo chvíli kedy za sebou posledný raz zabuchol dvere úplne som sa položila a ak by nebolo Joeyho, ktorý má v právu chvíľu zachytil, upadla by som na zem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama