Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- IN THE END! ( 1. part )

23. října 2014 v 15:49 | Mima |  My stories

Please, don't walk- 50. kapitola (IN THE END!)


Stála som nad jeho hrobom a snažila si spomenúť na pekné chvíle s ním. A síce už prešlo mnoho rokov, stále som si vedela dokonale vynoriť jeho veľké hnedé očí a žiarivý úsmev. A síce to bol môj malý otravný bráška, milovala som ho.
"Jednoducho mu nemôžem odpustiť," pokrútila som hlavou a z očí mi vyhŕkli slzy. Boli to už presne dva týždne odkedy som sa v Cannese dozvedela pravdu, zbalila som si veci a okamžite som sa vrátila domov za rodinou, ktorá mi ostala. Moja mama a sestra boli rovnako zdrvené ako ja a síce to už vedeli dávnejšie, nikdy som si to na nich nevšimla. Možno to bolo tým, že som bola tak zaslepená samou sebou a svojimi problémami, že som nebola schopná vnímať ich bolesť.
"Mama hovorí, že po rozvode sa pomaly všetko dá do normálu. No myslím si, že ani sama tomu neverí. Myslím, že ani jedna z nás nie je schopná pokračovať ďalej. To je ten dôvod prečo sa tu už tak dlho neukázala. Má výčitky...má výčitky, že celé tie dlhé roky žila s...." odmlčala som sa. Chvíľu mi trvalo kým som to dokázala vysloviť nahlas.
"S tvojim vrahom," nakoniec som dodala a zahryzla si do spodnej pery.


"Tak veľmi ma to mrzí Tommy. Tak veľmi ma mrzí, že za tvoju smrť nebol potrestaný....bože....tak veľmi ho chcem za to nenávidieť! Potrebujem ho nenávidieť, no ja...ja nemôžem. Prečo nám to urobil hm? Prečo to urobil tebe?! V ten deň si to nebol ty, ktorý mal zomrieť. Mal to byť on! To on si zaslúžil zomrieť, nie ty...."
Ešte dlhú chvíľu som plakala nad jeho hrobom a hľadala odpoveď na otázku prečo. Prečo sa to stalo práve našej rodine. Čo sme tak zlé urobili, že nám do cesty pripravil takúto krutú skúšku. Moje telo sa celé chvelo a nedokázalo sa upokojiť. Chcela som, priala som si aby toto všetko bola iba nočná mora, z ktorej sa okamžite prebudím. Zbytočne som zavrela očí, napočítala do desať a znova ich otvorila. Nič sa nestalo. Stále som stála nad hrobom môjho mŕtveho brata, s rozdrveným vnútrom, s výčitkami a pravdou, ktorá ma desila.
"Niektorí hovoria, že všetko sa začína práve po smrti," ozval sa zrazu za mnou hlas a ja som celá stŕpla. Moje celé telo zmeravelo a nebola som schopná ani len najmenšieho pohybu. Následne som z profilu zaregistrovala ruku, ktorá prikladala na náhrobný kameň kyticu a ja som jediné čoho bola schopná bolo zavrieť silno oči a dúfať, že v tej chvíli zmizne.
"Nefunguje to. Zakaždým keď nakoniec otvoríš oči, realita tu bude," ozval sa znova a jeho blízkosť som zrazu zacítila vedľa seba.
"V tom prípade si klamal aj v tom," zhlboka som sa nadýchla a otvorila oči. Stál vedľa mňa v čiernom kabáte a s ovisnutými plecami, no ja som nemala odvahu sa na neho čo i len pozrieť. Bála som sa čo uvidím, no viac som sa bála pocitu, ktorý by som pocítila.
" Možno som nebol najlepší otec, no našu rodinu milujem nadovšetko."
"Nevyslovuj viac "naša rodina"," upozornila som ho a zaťala päste.
"Navždy ostaneš mojou dcérou," pripomenul mi to, na čo som chcela najviac zabudnúť.
"Nenávidím ťa," znechutene som odvrkla a konečne som nabrala odvahu sa na neho pozrieť. Tá osoba, ktorú som zbadala sa ani zďaleka nepodobala na môjho otca. A síce mala jeho tvár, nič z nej mi ho nepripomínalo.
"Prišiel som sa rozlúčiť," odvetil po chvíľke ticha.
"Odchádzaš?" opýtala som sa s nezáujmom.
"Je to to najlepšie čo môžem urobiť," prikývol.
"Konečne urobíš aspoň niečo dobré," pritakala som mu a vôbec mi nezáležalo na tom ako mu asi tým ubližujem. No v tej chvíli som inak nemohla. A síce celý svoj život som ho považovala za svoj idol a najlepšieho otca na svete, teraz to bol pre mňa iba vrah môjho brata.
"No skôr ako to urobím, potrebujem vedieť, že budeš v poriadku aj s Kiarou a vašou matkou."
"Bez teba nám bude určite lepšie, o to sa nestrachuj."
"Možno jedného dňa my odpustíte," povzdychol si a otočil sa na odchod.
"Zbohom," šepla som, pričom som sa za ním ani neotočila. Posledné čo som počula boli jeho kroky, ktoré sa každou sekundou vzdiaľovali.
Domov som dorazila až na večer. Mama ako vždy posledné dni iba sedela v kresle bez pohnutia a sledovala správy. Moja sestra bola zasa zavretá vo svojej izbe a vychádzala z nej iba zriedkavo. Tak veľmi mi bolo z toho všetkého na nič. Všade kam som sa pozrela som videla iba spúšť, ktorú tu zanechal náš otec. No najhoršie bolo, že som nevedela ako to napraviť. Nemohla som to napraviť, pretože to všetko už bolo definitívne zničené. Moja rodina bola zničená a jediné čoho som bola schopná bolo, že som si mlčky sadla do kresla vedľa mojej mamy a pozerala do prázdna. Nevedela som čo povedať, ako vyjadriť moje pocity.
"Nie si hladná?" spýtala sa ma mama po chvíli ticha, pričom z televízií ani nespustila zrak.
"Jedla som," zaklamala som a tým skončila naša celá debata.
Ešte celú hodinu sme len tak sedeli a ak by nezazvonil telefón, možno by sme v tých kreslách stvrdli naveky. Periferne som sledovala mamu ako si to smeruje k telefónu a niečo v mojom vnútri ma zabolelo.
"Áno, som to ja," odpovedala mama a ja som na ňu zazrela. Jej farba pleti celá zbledla a jej nohy sa podlomili. Okamžite som k nej pribehla a síce som nechápala čo sa deje, pomohla som jej sadnúť.
"Áno rozumiem. Prídem na identifikáciu," dodala trasľavým hlasom a položila.
"Čo sa deje mama?" opýtala som sa so strachom v hlase.
"Zavolaj Kiaru," šepla.
"Ale..."
"Tak ju iba zavolaj!" zvýšila na mňa hlas a ja som okamžite išla po ňu. Moja sestra sedela na okne pričom v rukách držala akýsi hrubý zošit. Keď ma zbadala v jej izbe okamžite na mňa vybehla aby som odišla.
"Mama ťa volá. Niečo sa stalo," nedala som sa odbiť.
"Máš pravdu. Náš otec je vrah, to sa stalo," odvrkla.
"Kiara prosím ťa prestaň!"
"A s čím?!"
"S týmto...toto nie si ty. Nikdy si sa nezatvárala v izbe a neschovávala pred svetom."
"Pre teba je to jednoduché však? Tváriť sa, že sa nič nestalo...celé tie mesiace si iba riešila seba a svoje problémy zatiaľ čo my sme sa dusili pravdou. Ani nevieš koľko krát som ti mala chuť vykričať pravdu! No mama mi to nedovolila, pretože podľa nej ťa musíme chrániť...a ja som sa stále pýtala prečo? Prečo ty si musela mať tu nehodu? Prečo ty nemusíš vedieť pravdu? Prečo ty si môžeš žiť svoj život bez toho aby si sa zožierala predstavou, že tvoj vlastný otec zabil tvojho brata!" začala mi vyčítať veci, ktoré som jej nemohla zazlievať.
"Prepáč mi, že som s vami nebola keď ste ma potrebovali. Kiara, prepáč mi, že som bola tak sebecká, že som nevidela ako trpíte...ja...mňa to naozaj mrzí," snažila som sa zo seba dostať ospravedlnenie, ktoré očividne nezabralo. Kiara sa iba ironicky zasmiala, vstala a obišla ma pričom si to nasmerovala do obývacieho salónu za mamou.
"Mami, si v poriadku?" pribehla k nej Kiara keď zbadala v akom je stave a chytila ju za ruku. Ja som ostala stáť, pretože som nevedela či je práve vhodný okamih aby som Kiare zobrala jej právo stáť pri našej mame.
"Váš otec..." začala a ja som zbadala na Kiarinej tvári znechutenie.
"Je mŕtvy," dodala.
"Čo- čo si to povedala?" zakoktala sa Kiara kým ja som sa snažila spracovať túto informáciu.
"Dnes za obedom skočil pod vlak. Práve mi volali z márnice aby som prišla identifikovať telo."
"Bože môj," šepla som a začala som si dávať dokopy súvislosti.
"Toto nemôže byť pravda," krútila hlavou Kiara pričom pôsobila nahnevane.
"Takže on nám najprv zničí život a potom ukončí ten svoj? Len tak? Odíde a nechá nás tu samých a...nie, to je iba zlý sen," začala sa rozrušene prechádzať po izbe a ja som vedela, že je to jej forma zármutku.
"Dievčatá, chcem aby ste vedeli, že to zvládneme okej?" zrazu sa mama postavila a síce jej červené opuchnuté oči a bledá tvár naznačovali obrovský žiaľ, aj napriek tomu vyzerala rozhodne.
"Len...len musíme držať spolu ako rodina," dodala.
"Rodina?! Aká rodina preboha?!" skríkla po nej rozrušene Kiara.
"Mama má pravdu. Už sme iba my, môžeme sa cez to preniesť len potrebujeme jedna druhú," podporila som ju, pretože úprimne to bolo jediné čo nám ostávalo.
"Prepáč, ale ty si tu nebola keď sme ťa potrebovali predtým...tak teraz na mňa s týmto nechoď," zazrela na mňa.
"Kiara!" napomenula ju mama.
"Má pravdu. Nebola som pri vás, a zatiaľ čo ste vy trpeli a vyrovnávali sa s pravdou ja som si žila svoj život. Mrzí ma to. A viem, že to už síce vrátiť nemôžem, no teraz tu prisahám, že urobím čokoľvek aby sme sa znova postavili na nohy. Neprosím vás o to, aby ste zabudli na to čo sa stalo, aby ste znova vychádzali na ulicu a usmievali sa. Prosím vás iba o to, aby sme boli znova rodina. Dlhujeme mu to, dlhujeme to Tommymu," dodala som neisto a mama ma silno objala. Vedela som, že so mnou súhlasí a Kiara sa nakoniec pridala k nám síce stále mala ku mne odmeraný postoj.
Nasledujúce dni boli pre nás peklom. Vyplňovanie formulárov na polícií, vyzdvihnutie tela, vybavovanie pohrebu. Ak by nebolo Sofie, ktorá priletela okamžite ako sa dozvedela čo sa stalo na Slovensko, moja mama by sa zrútila. Tá žena bola tá najlepšia priateľka akú si mohla mamina priať. Stála pri nej, starala sa o ňu a všetko sama vybavila.
V deň pohrebu som nedokázala vstať z postele. Stále som mala pred očami môj posledný rozhovor s otcom. Niečo vo mne nechcelo prijať to, že už je definitívne preč. Že už ho nikdy neuvidím.
"Za 15 minút som dole!" zakričala som keď mi niekto zabúchal na dvere. V tom som započula ako sa dvere pootvorili, no ja som sa ani neunúvala otočiť sa aby som zistila kto to je, pretože som si bola istá, že to je moja sestra.
"Kiara, povedala som, že ešte 15 minút," zopakovala som a prehodila som si cez tvár vankúš.
"Ako sa chceš stihnúť prichystať za 15 minút?" zasmial sa a ja som v tom doslova vyskočila z postele. Jeho smiech ma akoby znova vzbudil k životu a ja som na neho ostala zarazene pozerať.
"Joey?!" prekvapene som nadvihla obočím, keď som ho pred sebou zbadala v čiernom obleku.
"Myslel som si, že ťa takto nájdem," vpíjal sa do mňa pohľadom a ja som si sadla späť na posteľ.
"Myslela som si, že neprídeš na jeho pohreb," priznala som sa.
"Som tu kvôli tebe," odvetil priamo čím ma zaskočil.
"Ja som v poriadku," zaklamala som a uhla pohľadom.
"Predo mnou sa nemusíš pretvarovať," odvetil a prešiel okolo mojej posteli ku mne.
"Bol to môj otec," šepla som, pretože ak by som to vyslovila nahlas môj celý hlas by sa roztriasol.
"A teraz je preč...navždy preč," dodala som pričom som v hrdle zacítila obrovskú hrču.
"Ty to zvládneš," sadol si ku mne a pohladil ma po vlasoch.
"Bojím sa...bojím sa toho, že tentoraz to nezvládnem. Ako by som aj mohla hm? Pozri sa na neho. Bol to zbabelec...urobil to čo urobil a potom odišiel a nechal nás tu samých. Ako? ...ako môžem vedieť, že nie som ako on? Ako...?" chcela som pokračovať, no Joey ma zastavil.
"Ty nie si ako on...nikdy si nebola ako on a nikdy ani nebudeš. A keď toto všetko prejde, ty znova nájdeš silu pokračovať. Budeš ďalej učiť alebo môžeš ďalej študovať. Máš celý svoj život pred sebou a..."
"Nie," pokrútila som hlavou.
"Pozri sa na moju mamu a sestru. Sú zničené a ja...mám pocit, že si nikdy neodpustím."
"Ty si nemáš čo odpúšťať Vann."
"Cítila som k nemu hnev, opovrhovala som ním a zabil sa kvôli tomu, že..."
"Že urobil chybu on, nie ty. Nie tvoja sestra alebo mama. Iba on je za všetko zodpovedný, a to že nezniesol svoju vinu tiež nie je nikoho vina."
"V deň kedy so všetkým skoncoval bol za mnou," odvetila som.
"Čože?" zamračil sa, pretože mu to zjavne nikto nepovedal. Vlastne nemal ani kto keďže som sa nikomu s tým nezdôverila.
"Prišiel aby sa rozlúčil. Mohla som to tušiť."
"Jasné, že si nemohla. Nemohla si vedieť čo plánuje."
"Mala som to tušiť! Ak...ak by som mu možno nepovedala tie veci čo som povedala, ak by som sa zachovala inak...možno by tu ešte stále bol. Živý a zdravý! No ja som mu povedala tak veľa hrozných vecí, ktoré vlastne ani neboli pravda. Ja ho jednoducho nemôžem nenávidieť aj napriek tomu čo urobil," rozplakala som sa ako dieťa keď ma v tom Joey vzal do náručia.
"Myslím, že on to vie," šepol mi a pobozkal ma do vlasov.

Celý zvyšok pohrebu sa Joey odo mňa ani nepohol. Stál vedľa mňa, pridržiaval ma a mne to prišlo normálne. Bolo to akoby to tak malo jednoducho byť. Moja mama s Kiarou stáli vedľa mňa a držali sa celú dobu za ruky. Farár hovoril niečo o odpúšťaní a pokračovaní ďalej a ja som v tej chvíli mala pocit, že jedného dňa mu budem môcť naozaj úprimne odpustiť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama