Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

Please, don't walk- IN THE END! ( 2. part )

23. října 2014 v 15:51 | Mima |  My stories

Please, don't walk- IN THE END! ( 2. part )

O 1 mesiac neskôr:
Pomaly sme s mamou a Kiarou končili s presťahovaním nábytku do nášho nového bytu. Všetky tri sme sa zhodli, že potrebujeme začať od znova a nový domov je dobrým začiatkom. Naše vzťahy sa kúsok prehĺbili a ja som bola rada za každé prehovorené slovo s mojou sestrou, ktorá ku mne stále pociťovala kúsok svojej nevraživosti. Celú tú dobu som bola v kontakte s Nateom, ktorý sa každý deň uisťoval, či som v poriadku. Bol milý, pozorný a hlavne sa staral. Zatiaľ čo Joey sa od pohrebu ani neozval. A síce som sa snažila na to nemyslieť, každú noc som sa pristihla pri tom ako sa snažím spomenúť na naše spoločné chvíle. Chcela som vedieť aké to bolo, čo som cítila a aké silné to bolo. No bolo to zbytočné. V hlave som mala akúsi čiernu dieru.
"Mám pre vás prekvapenie!" skríkla Mary, keď sme si po dlhej dobe dali konečne spoločné stretnutie a vytiahla z kabelky akúsi obálku, v ktorej boli 5 lístkov do Paríža.
"Všetky spoločne si spravíme pekný výlet," zamávala nám nimi pred tvárami a baby z toho boli samozrejme nadšené.
"Myslím, že tento krát nepôjdem," odvetila som.
"Zlato, viem, že si stratila pamäť no udivuje ma, že si nepamätáš, že Mary nie ako odpoveď neberie," prísne sa na mňa pozrela Tina.


"Nie vážne dievčatá. Sľúbila som, že ostanem doma."
"Je to iba na 4 dni..."
"Tak či tak, musím to odmietnuť," pokrútila som hlavou no baby boli tak neodbytné, že nakoniec sa mi nasačkovali do domu a samy mi pobalili kufor. Moja mamina sa iba smiala a stále mi opakovala, že je to dobré. No ja som sa viac bála reakcie mojej sestry. Nechcela som ju znova sklamať, no jej reakcia ma prekvapila.
"Choď," odvetila priamo.
"Čože?" nechápavo som na ňu pozrela.
"Chcem aby si išla na ten výlet do Paríža a poriadne si ho užila," zopakovala.
"Ale..."
"Žiadne ale. Paríž je kúzelné mesto, plné dobrodružstva, romantiky, vášne. Možno tam stretneš aj nejakého fešáka a zamiluješ sa," žmurkla na mňa.
"Ale prosím ťa," mávla som rukou a silno ju objala.
Na druhý deň večer sme už večerali v jednej francúzskej reštaurácií. Všade naokolo boli vyvesené obrazy miestneho umelca, ktorý bol inšpirovaný týmto kúzelným miestom. Pomaly som popíjala červené víno, ktoré malo jemnú trpkú chuť a vychutnávala si tento božský pokoj.
"Je to tu nádherné," rozplývala som sa a obzerala všade naokolo.
"Čo by ste povedali na prechádzku nočným Parížom?" navrhla odrazu Tina a každá sme s ňou okamžite súhlasila. Neskutočne som sa tešila na to, že spoznám toto nádherné miesto. Chcela som vidieť všetko, aj tie najmenšie zákutia. Vidieť a počuť pouličných spevákov a umelcov, vidieť starodávne budovy, navštíviť najromantickejšie miesta.
"Tak kde začneme?" opýtala som sa keď sme sa dostali z reštaurácie.
"Už by tu mal byť," započula som ako si Majka zašomrala pod nosom.
"Kto by tu už mal byť?" zvedavo som pozrela sa na ňu.
"Tvoj koč," zasmiala sa Mary a v tom som za sebou započula dupanie kopýt. Zamračene som sa otočila a zbadala ako cez ulicu cvála zapriahnutý kôň s bielym kočom.
"Čo to...?" ani som nestihla dopovedať, pretože ma Suzi objala zo zadu.
"To je iba pre teba," šepla a poposunula ma dopredu.
"Ale ...ja nechápem," zamračene som sa na nich pozerala, keď v tom predo mnou zastal ten rozprávkový koč, na ktorom sa pootvorili dvere a vystrčila sa z neho iba ruka.
"Choď," popohnali ma dievčatá, keď ja som tam ostala stáť ako obarená. Zhlboka som sa nadýchla a chytila som sa tej ruky, ktorá mi následne pomohla nasadnúť.
"Ty?!" prekvapene som podvihla obočím, keď som ho zbadala sedieť oproti mne.
"Sklamaná?" opýtal sa a jemne sa usmial.
"Nie, ja len...čo tu robíš? A čo má toto znamenať?" nechápavo som na neho pozerala.
"Prekvapenie," mykol ramenami a nahol sa ku mne pričom ma chcel pobozkať.
"P- prepáč," zakoktala som sa, keď som uhla hlavou a on sa zamračene odtiahol.
"Je to kvôli nemu, však?" opýtal sa ma priamo.
"Kvôli komu?" zatvárila som sa nechápavo, pričom som dobre vedela koho myslí.
"Nehraj sa na hlúpu....ty ho stále miluješ."
"Tak to nie je Nate...len som zmätená, to je všetko," priznala som sa a on sa do mňa celý čas vpíjal pohľadom čím ma znervózňoval.
"A k tomu ako by som mohla milovať niekoho, na koho si ani nepamätám....to je absurdné," dodala som a v tom sme zastali a Nate otvoril dvere a bez slova vystúpil.
"No tak, Nate!" povzdychla som si a vystúpila som za ním keď sa v tom predo mnou zjavila vysvietená Eiffelova veža.
"Páni," šepla som pre seba unesená tou krásou.
"Poď," chytil ma Nate za ruku a viedol ma smerom k nej kde nás strážnici okamžite pustili.
"Vieš, že mám strach z výšok?" opýtala som sa ho kým som sa tisla čo najbližšie ku schodom. Čím sme boli vyššie, tým som pociťovala väčšiu paniku.
"Som tu s tebou," usmial sa a podal mi ruku. Pomalými krokmi som si to s ním mierila k zábradliu, z ktorého sa mi naskytol neuveriteľný výhľad na celý rozsvietený Paríž.
"To je prekrásne," zhlboka som sa nadýchla a ani som si neuvedomila kedy a pustila sa jeho ruky.
"Áno, to je," šepol a ja som sa na neho s úsmevom pozrela.
"Je to divné ak mám pocit, že som tu už niekedy bola?" opýtala som sa spontánne.
"Naozaj máš taký pocit?" odvetil mi otázkou a ja som prikývla. Bolo to zvláštne, no v okamihu ako som sa dostala na toto miesto, zacítila som akýsi pokoj, ktorý ma napĺňal vnútorným šťastím. A síce som si to nevedela vysvetliť, užívala som si každú sekundu.
"Potrebujem si odskočiť. Zvládneš to tu sama?" opýtal sa ma zrazu vážne a ja som prikývla.
"A hlavne, nepadni," zasmial sa a odišiel. Ja som sa ešte otočila za ním a pozorovala ho kým nezmizol z môjho dohľadu. Potom som sa vybrala na druhú stranu , pretože som sa chcela pozrieť aj na opačný výhľad keď v tom sa stalo niečo zvláštne. Pred sebou som zbadala výhľad na chrám Notre Dame okolo ktorého blikali svetielka z rozsvieteného nočného mesta.
V tom som zacítila ako ma zo zadu niekto silno objal a na krku pocítila jeho teplý dych. Po tele mi okamžite nabehli zimomriavky a moje telo sa celé zachvelo.
"Ostaňme tu navždy," šepla som rozrušene.
"To by nebol dobrý nápad," odvetil mi a pri jeho hlase sa mi rozbúšilo srdce ako o závod.
"Prečo?" opýtala som sa pričom som nespúšťala zrak z tohto neuveriteľného miesta.
"Lebo by sme nestihli navštíviť ďalšie krásne miesta," odvetil a ja som k nemu otočila tvár.
"Ďalšie miesta?" zasmiala som sa a pohľadom sa vpíjala do jeho dokonalej tvári.
"Dúfam, že si nemyslíš, že tento výlet je náš jediný," zasmial sa.
"Ale Joey, to nemusíme. Je to príliš nákladné a..."
"Čo to?" nechápavo som sa chytila za hlavu a oprela som sa o zábradlie. Nechápavo som sa porozhliadla okolo seba a zistila som, že som sama. Nevedela som čo sa práve stalo, no prisahala by som, že to bolo reálne. Stále som cítila ten pocit aký som mala pred chvíľou. Stále som mala na koži zimomriavky a moje srdce sa neutíšilo. Všetko bolo rovnaké ako v tej spomienke, len na jednu maličkosť. Bola som tu sama.
"Nate?!" zvolala som jeho meno keď som započula kroky na schodoch.
"Nate, si to ty?!" zvýšila som hlas a pomaly sa priblížila ku schodisku, keď v tom som ostala zarazene stáť.
"Ahoj," pozdravil sa mi kým ja som na neho iba tupo hľadela.
"Nate odišiel," dodal a pristúpil ku mne. Okamžite som sa k nemu otočila chrbtom a odkráčala ďalej od neho, pretože som pociťovala strach z toho čo cítim.
"Milujem toto miesto," zhlboka sa nadýchol a z profilu som ho videla ako si to smeruje k zábradliu.
"Prežil som tu jedny z najkrajších chvíľ môjho života. Pamätám si to akoby to bolo iba včera. Stál som tu so ženou môjho života, objímal som ju zozadu a zhlboka vdychoval jej vôňu," začal rozprávať pričom sa pozeral stále pred seba.
"Čo sa stalo s tou ženou?" opýtala som sa neisto a pristúpila som tiež k zábradliu.
"To mi povedz ty," pozrel sa na mňa a mňa jeho pohľad nenechal chladnú.
"Joey, ja..." chcela som niečo povedať, opísať mu ako sa cítim, no zasekla som sa. Ani sama som nevedela čo presne cítim a ani som netušila či to čo k nemu cítim je láska. A síce mi každý hovoril o láske, ktorá bola medzi nami ja som si ju nepamätala.
"Nevieš čo povedať," dopovedal za mňa a ja som iba prikývla.
"Môžeš niečo pre mňa urobiť?" opýtala som sa po chvíľke ticha.
"Čo len chceš," usmial sa a ja som k nemu pristúpila.
"Urob presne to čo si urobil keď sme tu boli prvý krát. Objím ma tak ako si ma objímal pred tým," požiadala som ho síce som si nebola istá čo tým chcem sama dosiahnuť. On už na to nič ani nepovedal, iba ku mne pristúpil zozadu a svoje ruky si ovinul pomaly okolo môjho pása. Automaticky som zavrela oči a oprela sa o neho. Zreteľne som cítila jeho tlkot srdca, ktorý bil v rovnakom rytme ako to moje.
"Cítiš to?" šepol mi do vlasoch.
"Je to ako predtým. Len ty a ja....a naša láska," posledné slová dodal neisto a ja som sa k nemu pomaly otočila. Chcela som mu vidieť do očí.
"Ja- ja neviem čo cítim," zakoktala som sa a zhlboka sa nadýchla pričom som si čelo oprela o jeho bradu.
"Ale vieš. Vedela si to celú tú dobu. A síce si nepamätáš na naše spoločné chvíle, tvoje srdce nikdy skutočne nezabudlo."
"Bojím sa."
"Nemusíš. Už nikomu nedovolím aby ti ublížili."
"Ja sa nebojím o seba," podvihla som tvár a pozrela sa na neho.
"Bojím sa, že nakoniec ti ublížim," dodala som a tentoraz to bol on, ktorý si podoprel čelo o moje.
"Láska je stále riziko a ja som ochotný ho podstúpiť. A čo ty?" opýtal sa ma a ja som ostala ticho. Nevedela som odpoveď, nemohla som ju tušiť. Nevedela som čo sa stane ak poviem áno, no desila som sa budúcnosti ak by som odpovedala nie.
"Raz si ma žiadala aby som viac neutekal pred tým čo cítim...teraz tu stojím ja pred tebou. S absolútnou úprimnosťou a so svojím srdcom na dlani bez strachu z ublíženia a žiadam ťa aby si neurobila tú istú chybu. Pretože ja viem čo cítiš. Cítim to pri každom tvojom nádychu, pri každom tvojom dotyku a pohľade, pri každom tlkote tvojho srdca. A viem, že niekde hlboko vo svojom vnútri to vieš aj ty."
"Prečo si neostal keď som ťa o to žiadala? Všetko mohlo byť inak," povzdychla som si a narážala som na situáciu kedy zdrhol z môjho uvítacieho večierku par dní potom ako som sa vrátila z nemocnice.
"Bál som sa. Obviňoval som sám seba z toho čo sa ti stalo. Myslel som si, že bezo mňa ti bude lepšie. Myslel som, že ti tým dávam druhú šancu byť šťastná. Po tom všetkom som ti to dlhoval."
"Jednoducho si rozhodol za mňa."
"Pripadalo mi to správne."
"Bol si iba zbabelec."
"Máš pravdu, no všetko čo som urobil...všetko to bolo z lásky."
"A teraz si tu aby..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočil do reči.
"Aby si sa mohla sama rozhodnúť. No toto je naposledy kedy som za tebou prišiel, pretože ja takto už ďalej nemôžem žiť."
"Posledný krát?" zopakovala som pričom sa mi zatriasol hlas.
"Posledný krát," prikývol a dodal: "Posledný krát ťa prosím aby si ma znova neopustila."
"Joey...prepáč ale ja..." znova som sa zasekla a iba som sa od neho odstúpila. Nevedela som ako mu to povedať. Bolo toho príliš a akosi som pri ňom stratila schopnosť výrečnosti.
"Pochopil som to," povzdychol si a otočil sa na odchod.
"Prepáč ale ja to musím urobiť," dodala som, pretože každou sekundou ako sa odo mňa vzdiaľ oval som pociťovala väčšiu úzkosť. A vtedy som tomu začala chápať. S nim som sa vždy cítila inak. Či už to bolo v období kedy som ho spoznala a nenávidela som ho. Alebo to bolo v čase kedy som sa po nehode prebrala mysliac si, že ho stále nenávidím. Tak či tak som vďaka nemu pociťovala, že žijem. Na začiatku to bolo vďaka tomu, že som milovala po ňom kričať a nadávať mu, pretože som vedela, že tak mám byť dôvod v jeho blízkosti. A neskôr po nehode to bolo preto, že on bol jediný vďaka ktorému som to peklo dokázala zvládnuť.
"Pretože ja si na naše chvíle vôbec nespomínam. Nemôžem ti povedať kedy som bola šťastná a či som ťa naozaj tak veľmi v tých chvíľach milovala."
"Ja to chápem, Vann," usmial sa a chcel znova odísť, no ja som sa odhodlala aby som pokračovala.
"Nemohla som ťa začať milovať niekde v strede tejto našej ceste," pokrútila som hlavou.
"Ale urobila si to a síce si to nepamätáš..." chcel mi protirečiť, no ja som mu skočila do reči.
"Nie, nemohla. Pretože v skutočnosti....som sa do teba zamilovala hneď v prvú chvíľu ako som ťa zbadala v kuchyni pri tom ako si pochutnávaš na mojich raňajkách," dodala som pričom sa mi zatriasol hlas a on spozornel.
"Celý čas som si myslela, že je to nenávisť, no nebolo to tak. Inak by som nerobila všetko preto aby som ťa vytočila. Nerobila by som všetko preto, aby som ti bola na blízku. Celý čas som bola zmätená. Navrávala som sama sebe, že to nemôže byť pravda, no zakaždým keď ťa vidím od seba odchádzať je akoby...akoby kus zo mňa zomieral," priznala som to nahlas. Nebolo to iba priznanie pre neho, bolo to skôr priznanie samej sebe. To všetko čo som celú dobu potláčala v sebe som nechala vynoriť sa a ja som sa zrazu cítila, že niečo zo mňa čo ma ťažilo opadlo.
"Preto som to ja, ktorá ťa musí poprosiť, aby si ma znova neopúšťal. Joey prosím, nenechávaj ma znova samú," vyslovila som to nahlas a on ani na sekundu nezaváhal a rozbehol sa ku mne. Netušila som či je to správne alebo nie. Nemohla som vedieť či nám to vyjde alebo nie. No Joey mal pravdu. Láska je riziko a ja nemôžem donekonečna žiť v strachu prijať to čo som v skutočnosti cítila už dávno.
"Už nikdy, nikdy ťa neopustím..." vyslovil a pobozkal ma.
JOEY:
Najväčšia hlúposť ľudí je čakať na správnu chvíľu. Čakať na niečo čo nikdy ani nemusí prísť. Potláčať svoje city s nádejou, že možno raz príde moment kedy budú mať odvahu vysloviť to nahlas. Vykričať do celého sveta, čo naozaj cítia a začať za to bojovať. No neuvedomujú si, že takáto chvíľa ani nikdy nemusí prísť.

Dnes to už viem. Nepremárnim ani sekundu na to aby som mojej milovanej povedal ako veľmi ju milujem. A síce si nikdy nespomenula na to krásne obdobie, ktoré sme spoločne prežili, nevadí mi to a dokonca sa s tým zmierila aj ona. Dôvod je ten, že sme si uvedomili, že každý jeden deň, ktorý spolu strávime je tým najkrásnejším dňom našich životov. Už sa nepozeráme dozadu. Nechali sme za sebou minulosť, pokračujeme už iba vpred. Spoločne ruka v ruke čelíme zajtrajškom a síce to niekedy vôbec nie je ľahké nakoniec z toho vyjdeme vždy ako víťazi. Pretože kým máme jeden druhého nič nás nemôže zraziť na zem....to je presne ten dôvod prečo by nikto nemal utekať pred láskou, pretože koniec koncov nás vždy sama dobehne...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Máte radi Josepha Morgana?

Áno
Nie

Komentáře

1 Wer Wer | E-mail | Web | 23. října 2014 v 18:11 | Reagovat

Chce sa mi plakať. A nemám na to len jeden dôvod.
Za prvé, krásny koniec. Naozaj som rada, že to skončilo takto šťastne. Inak som si to nevedela predstaviť.
Za druhé, som neskutočne šťastná, že som sa nakoniec dočkala aj záveru. Oplatilo sa počkať si.
A za tretie, je toto vážne koniec? Mne bude tá poviedka neuveriteľne chýbať. Bola skvelá od úplneho začiatku. Páčilo sa mi ako sa v priebehu prestriedali viaceré formy vzťahov medzi Josephom a Vann. Na začiatku som sa nehorázne vždy smiala, akí k sebe boli :D Nezabudnuteľné chvíľky spolu zažili. Poviedka bola nielen vtipná, romantická, ale aj dosť dramatická a smutná. Mne tam nič nechýbalo. Naozaj mi bude chýbať.

2 Ivina Ivina | 24. října 2014 v 17:49 | Reagovat

Som taká sťastná že si pridala zvyšné časti s krásnym koncom :D Do poslednej chvále som bola napätá ako sa to skončí a bol to nádherný príbeh.

3 Mima Mima | Web | 26. října 2014 v 11:04 | Reagovat

[2]: dakujem :) naozaj ma mrzí, že ste museli na to tak dlho čakať :/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama