Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

The power of devil- Odchod

22. října 2014 v 21:28 | Mima |  My stories

The power of devil- 1. Odchod


TÉMA: Vlastná tvorba
POSTAVY: Esther Growlova, Erik Creg, Matias Lounger, Glória Spencerová
DEJ: Esther Growlová je na prvý pohľad normálna teenegerka, ktorá však ukrýva desivé tajomstvo. Celý svoj doteraz večný život strávila za hranicou skutočného sveta, v takzvanom nadľudskom svete so svojou mamou a ostatnými jej druhu. V celej tejto zemi vládne iba jeden vládca, Ernand, na prvý pohľad rázny a prísny vládca, z ktorého má každý strach. Esther je vydaná do skutočného sveta ako študentka Erin Growlová podľa čoho sa musí začať chovať ako normálny smrteľník s ľudskými potrebami a túžbami. Ako sa hlavná hrdinka poperie s každodenými rutinami bežného človeka a nárokami reálneho sveta? V ceste jej pomôže jej verná priateľka Glória Spencerová, no žiaľ i ona je prikrátka na to, aby Esther ochránila pred najväčšou hrozbou jej života.

Z pohľadu Esther Growlovej
Slnečné lúče sa pomaly drali do mojej tmavej obľúbenej miestnosti a ja som iba znechutene prevrátila očami. Presne som vedela čo ma čaká už o pár hodín. Ak by záležalo na mne, v živote by som do tej odpornej budovy, ktorú tu všetci nazývali inštitútom vzdelávania a výchovy nevkročila. No moja mama trvala na tom, že vysoká je dôležitá. No ja som túžila po niečom väčšom. Po niečom vzrušujúcejšom, dobrodružnejšom a hlavne nebezpečnejšom. Každý mi hovoril aké mám šťastie, že práve ja sa dostanem do skutočného sveta. A ja som z jednej strany za to bola vďačná, no uznajte samy. Vysoká?! Už len z toho slova sa mi robilo zle.
"Esther Growlová!" šírilo sa moje meno po celom dome. Ani som nestihla napočítať do desať a kľučka na dverách zavŕzgala a následne sa dvere otvorili dokorán.
"Už celé hodiny ťa hľadám!" nahnevane ku mne dobehla moja mama a schmatla ma za lakeť pričom si ma pritiahla k sebe.

"Iba som potrebovala pár minút osamote," odvrkla som a odtiahla sa od nej.
"Znova si neprišla na stretnutie! Ernand zúril!" začala mi vyčítať a mne bolo úplne jedno čo si ten imbecil myslí.
"Ten chlap by si mohol konečne ubrať zo svojho sebavedomia. To, že je z nás najstarší neznamená, že..." ani som nestihla dopovedať, pretože mi matka skočila nahnevane do reči.
"Prežil všetkých svojich nepriateľov, ustanovil pravidlá vďaka ktorým môžeme pokojne a bezpečne žiť...!"
"Aké pravidlá?! Žijeme v utajení a v ústraní už celé stáročia! Skrývame sa akoby sme boli zločincami a skutočný život nám uniká medzi prsty! Nie sme tým kým naozaj sme! Preboha....kedy konečne pochopíš, že žijeme ako vo väzení?" pri poslednej vete som si už iba povzdychla.
"Dovolil aby si nastúpila na vysokú. A síce nepochopím prečo práve ty okúsiš skutočný svet, toto už nespravil dlhých 25. rokov. Mala by si mu byť vďačná," pripomenula mi to čo som už dávno vedela.
"Ja som ho o to neprosila a k tomu, ja nechcem ísť na vysokú! Nechcem ísť do hlúpej budovy plnej idiotov, v ktorej budem musieť predstierať, že som jednou z nich!"
"Tak čo vlastne chceš?" nechápavo sa zamračila a mňa hnevalo, že mi ani vlastná matka nerozumie.
"Ja chcem jednoducho žiť! Chcem byť tým kým som bez ohľadu na to kde sa nachádzam a s kým sa stretávam. Chcem mať kamarátov, ktorý sa ma nebudú báť, ktorý ma nebudú súdiť za to kým som....chcem chodiť na párty ako každý v mojom veku, chcem zažiť lásku, ktorá ma ohromí, chcem....chcem až tak veľa?" zúfalo som sa opýtala.
"Prepáč, že si zdedila moju moc," mama sa zamračila a jemne ma pohladila po líci.
"Ja som to tak nemyslela," pretočila som očami keď som zbadala jej sklamaný výraz: "Ja som vďačná za tie schopnosti len...niekedy by som chcela vedieť aký je to pocit byť iba normálnym človekom."
"Ja viem zlatko," prikývla s pochopením a pobozkala ma na čelo.
"Je mi ľúto, že ruším túto rodinnú idylku, no potrebujem sa rozprávať s tvojou dcérou," zrazu nás vyrušil jeho hlas a ja som sa iba pozrela na mamu, ktorá v okamžiku napla každý sval na svojom tele. Automaticky okolo mňa prešla a postavila sa predo mňa ako vždy keď ma chcela pred niečím chrániť.
"Ernard, rozprávala som sa s ňou a je jej to úprimne ľúto, že zmeškala stretnutie," začala sa okamžite ospravedlňovať za mňa.
"V skutočnosti mi to vôbec ľúto nie je," opravila som ju a otočila som sa smerom k nemu pričom som si suverénne prekrížila ruky cez hruď.
"Esther!" upozornila ma mama pričom do mňa nenápadne drgla.
"Nie je mi to ľúto, pretože tie stretnutia považujem za nepodstatné a k tomu zabíjajú môj drahocenný čas strávený v tomto väzení," dodala som a užívala som si ako ma Ernard prepaľoval pohľadom.
"Ernard, ona to tak nemyslí. Je len kúsok nesvoja z toho, že o pár hodín nás opúšťa a ide do skutočného sveta," snažila sa ma obhájiť moja mama, pričom si neuvedomovala, že už to dávno zvládam sama.
"Nechaj nás samých, Edna," odvetil jej pokojne, pričom zo mňa nespúšťal zrak.
"Ale,..."
"Chcem sa iba porozprávať s tvojou dcérou," zopakoval a moja mama nakoniec iba prikývla. Pred odchodom ma ešte očným kontaktom nezabudla upozorniť na to, aby som sa správala ako sa patrí.
"Takže čo máš tentokrát na srdci Ernard?" začala som aby som mala tento nepríjemný rozhovor rýchlo za sebou.
"Neprišla si na stretnutie...znova," pripomenul mi to ako som očakávala.
"To už som niekde počula," odvetila som.
"Pozri Esther...to, že si z môjho rodu ešte neznamená, že si môžeš robiť čo sa ti len zmyslí!" zvýšil hlas a ja som prekvapene pozdvihla obočím.
"To, že sa moje meno začína na "E" ešte neznamená, že som z tvojho rodu, pretože ako každý tu, práve my dvaja najlepšie vieme, že ja som svoje schopnosti nenadobudla ako ostatní. Ja som si to nevybrala...ja som sa už tak narodila," pokrčila som ramenami.
"Každopádne si dcéra Edny, to znamená, že si z mojej vetvy, pretože to ja som z nej urobil to čím je dnes," pripomenul mi čo som už dávno vedela.
"Tým čím je dnes?" prekvapene som sa na neho pozrela: "Aaaa ty máš asi na mysli, že si z nej urobil iba ďalší svoj tieň, ktorý urobí všetko čo prikážeš."
"Či sa ti to páči alebo nie, vládnem tu ja. Ja som tu pánom a ja to tu udržiavam v bezpečí. Iba vďaka mne ešte naša rasa nevyhynula."
"Prepáč, zabudla by som, že si náš záchranca," ironicky som poznamenala.
"Buď opatrná Esther...tvoja povaha je prchká a neuvážlivá...v reálnom svete ti to môže spôsobiť až príliš veľa problémov."
"Ďakujem za varovanie, no o seba sa nebojím. Keď ty si to tam so svojou povahou prežil, tak ja to zvládnem ľavou zadnou," arogantne som mu venovala svoj úsmev a otočila som sa mu chrbtom v úmysle ukončiť túto mne nepríjemnú konverzáciu.
"Pamätaj, jeden chybný krok alebo odhalenie a nie je šanca vrátiť sa späť," upozornil ma skôr ako odišiel.
"Akoby som po tom túžila," šepla som si sama pre seba a zamierila si to k stolíku, z ktorého som vytiahla fotografiu mojej sestry. Tak veľmi mi chýbala. Už to bolo vyše 86 rokov kedy sa z jedného dňa na druhý vyparila a odvtedy o nej nikto nepočul. Moja mama bola z toho zdrvená a viem, že dodnes sa z toho nespamätala. Možno to bol ten dôvod prečo sa tak veľmi upla na mňa a prečo ma tak chráni.

"Síce netuším kde si, no niekedy ti naozaj závidím," povzdychla som si a založila som si fotografiu do nohavíc. Ďalšie minúty som už iba hádzala svoje veci nezmyselne a nesporadicky do kufra, pričom som nerozmýšľala čo všetko budem potrebovať. Na čo aj? Ďalšie mesiace budem žiť iba s neznámymi ľuďmi, o ktorých ani nič netuším. Neviem ako žijú, čo je pre nich normálne a čo presahuje ich hranice. Nikto ma na nič nepripravil a nikto mi nič nepovedal. Jedine moja mama mi potajomky posledné večere o nich rozprávala. No z jej spomienok, ktoré na nich má toho moc veľa nebolo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama