Hľadám Affs- TU!
Chceš si objednať layout? - sem

The power of devil- Skutočný svet

23. října 2014 v 16:24 | Mima |  My stories

The power of devil- Skutočný svet


TÉMA: Vlastná tvorba
POSTAVY: Esther Growlova, Erik Creg, Matias Lounger, Glória Spencerová
DEJ: Esther Growlová je na prvý pohľad normálna teenegerka, ktorá však ukrýva desivé tajomstvo. Celý svoj doteraz večný život strávila za hranicou skutočného sveta, v takzvanom nadľudskom svete so svojou mamou a ostatnými jej druhu. V celej tejto zemi vládne iba jeden vládca, Ernand, na prvý pohľad rázny a prísny vládca, z ktorého má každý strach. Esther je vydaná do skutočného sveta ako študentka Erin Growlová podľa čoho sa musí začať chovať ako normálny smrteľník s ľudskými potrebami a túžbami. Ako sa hlavná hrdinka poperie s každodenými rutinami bežného človeka a nárokami reálneho sveta? V ceste jej pomôže jej verná priateľka Glória Spencerová, no žiaľ i ona je prikrátka na to, aby Esther ochránila pred najväčšou hrozbou jej života.

Z pohľadu Esther Growlovej
Zhlboka som sa nadýchla a prestrašene som otvorila oči. Moje zrenice boli dvakrát zväčšené od strachu a prvé sekundy som dokázala iba zreteľne vnímať môj zrýchlený dych. Cítila som ako mi cez celé telo prúdi akýsi elektrizujúci prúd, ktorý som nedokázala zastaviť. Z vnútra mi spaľoval orgány milimeter po milimetri pričom mi z pokožky stekali kvapky potu.
"Mama?" neisto som ju oslovila, pričom som si neuvedomovala, že ležím v úplne cudzej miestnosti.
"Ernard?" skúšala som ďalej, no žiadna odpoveď neprichádzala späť. Očami som prebehovala po miestnosti pričom som nenabrala odvahu sa ani pohnúť. Prvý krát v živote som zacítila taký pocit strachu, ktorý ma celú ochromil. Pomaly som si začala uvedomovať, že neležím v našej pevnosti ale v cudzej miestnosti a úplne sama. V spomienkach som sa snažila nájsť cestu ako som sa sem dostala, no posledné čo som si pamätala bola mamina tvár a Ernardove nezmyselné slová, ktoré si dookola mrmlal sám pre seba.
"Nepovedz mi, že ešte vyspávaš!" zrazu som započula rozzúrený neznámy ženský hlas a následne sa otvorili dvere. To ma donútilo vyskočiť okamžite a doslova na nohy. Vo dverách stála žena asi v strednom veku s vlasmi zapletenými do vrkoča a nechápavo na mňa pozerala.


"Čo robíš pri tej stene?!" nechápavo pokrútila hlavou kým ja som sa snažila dostať čo najďalej od nej. Nechápala som kto to je a kde som ja. Bola som zmätená a zdezorientovaná a ani som netušila čo to má všetko znamenať.
"K- kto ste?" vykoktala som zo seba po dlhej odmlke.
"Vtipné. Ak si myslíš, že tvoja hraná skleróza ti pomôže, aby si zmeškala tvoj prvý deň v škole mýliš sa....takže sa láskavo obleč a dôjdi dole na raňajky," prikázala mi akoby bola moja mama, pričom som stihla poriadne zareagovať iba prvú časť vety a odišla. Trvalo mi dobrých pár minút kým som sa pohla z miesta a dorazila ku skrini, ktorú som mala na druhej strane miestnosti.
"Tak fajn," nervózne som si šepla sama pre seba a otvorila som dvere šatníka. Prešla ďalšia dlhšia chvíľka kým som predýchala šok z toľkého množstva oblečenia. Celý svoj život som poznala iba pár párov handier a teraz som pred sebou mala napchatú skriňu všelijakých kúskov. Pri niektorých som ani len netušila na akú časť tela je určená. Po dlhej chvíľke som si navliekla džínsy a klasické tričko a zišla som opatrne dolu schodmi.
"Ale ti to trvalo," hromžila tá žena za stolom kým ja som sa sústredila na tú vôňu. Inštinktívne som zhlboka vdychovala tú arómu až kým som neprišla na miesto odkiaľ sa šírila.
"Páni," prekvapene som vydýchla keď som pred sebou zbadala akési jedlo, ktoré som nikdy predtým nevidela.
"Tak už sa do toho jedla pustíš alebo budeš čakať kým sa to zje samo?" vyrušil ma znova jej hlas a ja som na ňu nechápavo pozrela.
"Ale ešte nie je čas na jedlo," pozrela som sa na ňu.
"Je 8:30, vždy tak raňajkujeme," odvetila pričom na mňa divne zazrela.
"Raňajkujeme?" zopakovala som pričom som nerozumela čo to znamená.
"Vieš čo, ak nechceš nejedz! Nebudem sa ti prosiť donekonečna," odvrkla a vzala mi tanier z pod nosa.
"Preboha ty si si aspoň umyla zuby?!" znechutene sa na mňa pozrela keď sa odo mňa odtiahla. Nechápavo som sa na ňu pozrela.
"Buď tak láskavá, vráť sa do svojej izby a urob si povinnú raňajšiu hygienu!" nakázala mi tónom pri ktorom som sa okamžite ako na povel otočila a utiekla späť do izby. A síce som ani netušila čo znamenajú slovíčka ako raňajky a povinná ranná hygiena, snažila som sa inštinktívne konať. Začala som si uvedomovať, že toto je už ten reálny svet a že je to horšie ako som si predstavovala. No vedela som jedno. Teraz som medzi ľuďmi a potrebovala som sa začať správať a myslieť ako obyčajný človek. Lenže čo by obyčajný človek urobil ak by mu povedali aby si urobil povinnú rannú hygienu?!
Prechádzala som sa po izbe, prehľadávala som skrine s nádejou, že v nich niečo nájdem. No miesto užitočných vecí som nachádzala iba pre mňa nezmyselné predmety, ktoré mi nič nehovorili. V spodnom regály som našla balíček akýchsi cukríkov. Podľa upozornenia, že deťom do troch rokov je zakázané konzumovať ich som pochopila, že je to na jedenie. Opatrne a nemotorne som ho otvorila, pričom mi polka z nich povyletovala na zem. Jeden z nich som chytila do ruky a vložila si ho do úst s očakávaním čo to urobí. Možno práve to znamenala ranná hygiena. No v tom som zacítila odpornú kyslú chuť, ktorá sa mi šírila úplne všade. Nezaváhala som a vypľula som tú strašnú vec, no ten pocit vôbec nezmizol ako som predpokladala. Zazmätkovala som a začala znova všetko prehľadávať v domniení, že nájdem niečo čo ma tej kyslosti zbaví. Keď som konečne na niečo narazila bola to tuba s akousi bielou hustou tekutinou. Na tube bol nápis ZUBNÁ PASTA a ja som si to okamžite vytlačila do úst. A to bola ďalšia moja chyba....
Sedela som v akejsi miestnosti a v rukách žmolila papiere. V ústach som mala sucho a moje kolená sa samé od seba triasli. Okolo mňa sa to hemžilo ľuďmi, ktorých som ani nepoznala. Vždy som bola zvedavá čím sa od nás odlišujú a teraz to už viem. V podstate sú rovnaký ako my, iba ich pach je iný. Cítim ich na míle ďaleko. Registrujem ich pri každom ich spomalenom pohybe. Ich tváre nenaznačujú nič, žiadnu emóciu, žiaden pocit. V prvých minútach mi pripadali ako bytosti bez duše. Ako stratený pútnici bez cieľa.
"Slečna Growlová," vyrušil ma z mojich myšlienok mužský hlas a ja som podvihla tvár. Neisto som sa postavila a podišla k nemu. On pootvoril dvere pri ktorých stál a ukázal mi, že môžem vojsť dnu. Bez slovka som prešla okolo neho a v tom som započula ako zavrel dvere.
"Posaďte sa, prosím," ukázal mi na stoličku a ja som poslušne urobila presne to čo chcel. V duchu som si prečítala menovku na jeho stole na ktorej stálo Fernand Brad, riaditeľ univerzity.
"V prvom rade vás chcem privítať na našej škole a dúfam, že sa vám tu bude páčiť," začal pričom sa na mňa priateľsky usmial. Jediné čoho som bola schopná bolo opätovať mu rozpačito úsmev.
"Počuli sme o tej nešťastnej nehode a úprimne je nám ľúto vašej straty," dodal.
"Mojej straty?" nechápavo som pokrútila hlavou.
"Tá nehoda....váš otec...nezaslúžil si zomrieť. Bol to naozaj dobrý chlap."
"Nehoda? Môj otec?" čoraz viac som nechápala.
"Prepáčte. Vaša teta a aj váš psychológ nás upozorňoval, že trpíte traumou a odmietate prijať skutočnosť. A práve preto je dobré, že ste nastúpili na školu a pokračujete ďalej. Budeme robiť všetko preto aby sme vám pomohli sa cez to preniesť," hovoril pomaly a opatrne kým ja som si pripadala ako úplný cvok.
"Môžem už ísť?" opýtala som sa neisto, pretože z tohto rozhovoru som mala naozaj nepríjemný pocit.
"Samozrejme," usmial sa a postavil. Nezaváhala som ani na sekundu a okamžite som sa vybrala ku dverám.
"A slečna Growlová?" ešte ma v poslednej chvíli stihol zastaviť a ja som sa k nemu otočila: "Nezabudnite si svoj študijný plán," pričom mi podával akýsi papier. Vrátila som sa späť k jeho stolu a vzala som si ho.
"Tak moment," zamračila som sa keď som sa na neho pozrela.
"Je tu chyba," dodala som.
"Aká?" opýtal sa.
"Ja nie som Erin Growlová ale Esther," odvetila som keď som prečítala meno na papieri.
"Dobrý vtip. A teraz už bežte aby ste nezmeškali vašu prvú hodinu. Stačí ak pôjdete doprava a na konci chodby uvidíte dvere. Číslo dverí 17C, určite sa nestratíte," odignoroval moju poznámku a poslal ma preč. Pochopila som, že asi nič nezmôžem a tak som za sebou zabuchla dvere a zhlboka sa nadýchla.

"Tak toto je naozaj divné," skonštatovala som sama pre seba a vybrala sa smerom kadiaľ ma poslal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Bajus-ik Bajus-ik | 31. října 2014 v 17:21 | Reagovat

Ahoj, nedávno si mi písala že som ti písala ja či si ma pridáš do svojich affs, beriem ťa tak si ma zapíš ďakujem. :)
http://bajus-ik.blog.cz/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama